ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Znamenitý zárobok, ktorý som mal zo svojich prvých prác vo fabrike, pomohol mi splatiť v krátkom čase dlžobu môjmu statočnému spoločníkovi na cestách K. Hermannovi. Prial som si len, aby som mal taký zárobok ešte aspoň päť rokov, kým si nazhromaždím malý kapitálik. Ale i pri tých mojich túžbach dosvedčilo sa starodávne porekadlo, že človek mieni, pánboh mení. Jediná nehoda skrížila všetky moje plány. Osudné bankrotárstvo v Európe zasiahlo svojimi zhubnými následkami aj Ameriku, a tak medzi početnými závodmi padla i naša fabrika. Všetci robotníci sa museli rozísť. Ja som síce so svojím poľským spolupracovníkom neutrpel žiadnu peňažnú škodu, lebo za dlžný plat prevzali sme rozličný izbový nábytok, okrem toho ja som si ešte prevzal aj hobľovňu, a to veľmi lacno, za 40 zlatých, hoci istotne tu stála 60 zlatých. Pri tejto príležitosti spomeniem, že hneď, ako som začal pracovať, zadovážil som si asi za našich 300 zlatých remeselnícke nástroje potrebné zvlášť na ozdobné práce; to bolo veru na jedného robotníka dosť. Naši stolári by za tie peniaze nakúpili v Pešti, vo Viedni alebo po iných väčších mestách aspoň tých najpotrebnejších nástrojov i pre desiatich tovarišov.

Po páde našej fabriky bol som zase bez práce. Mal som však tú výhodu, že som už poznal pomery v tunajších fabrikách a vžil som sa už celkom do svojho remesla vykonávaného po americky. A čo bolo hlavné, bol som i pri vlastnom groši, takže do tých čias, kým si nájdem novú robotu, biedy som sa nemusel báť. A naozaj, po 14 dňoch bol som už znovu zaopatrený. Nastúpil som do práce k jednému Američanovi, kde som, pravda, už nemal taký plat ako v prvej fabrike, ale človek mal predsa obstojnú mzdu za svoju prácu. Môj nový boss mal niektoré zvláštne obyčaje a názory; tak napríklad nevyplácal nás podľa všeobecného zvyku v sobotu, ale v pondelok ráno, aby si vraj robotníci v sobotu večer a cez nedeľu neprehajdákali svoje turáčiky. Mne to bolo všetko jedno. Sporivému človekovi nezáleží na tom, či dostane peniaze v piatok, a či vo sviatok; to, čo mu z nich zostane, môže si odložiť v nedeľu práve tak dobre ako v pondelok. Ľahkomyseľný márnotratník si nájde príležitosť premárniť svoje peniaze hocikedy, i vprostred týždňa. Ale nech by nám už boli peniaze vyplácali kedykoľvek, len keby nám ich boli dávali poriadne. Ale náš nový boss sťahoval pravidelne každému robotníkovi i polovičku z jeho týždenného platu; hovoril, že vraj uňho budú peniaze také isté ako v sporiteľni. Pri odchode do inej práce dostane vraj každý všetky svoje „odkladané“ sumy do posledného centa nazad.

Robíme teda ďalej a dávame si pekne-rúče sťahovať, mysliac si, že takýto „pán“ sotva bude podliacky zachádzať s chudobnými robotníkmi. Len keď tu razom pribehne boss medzi nás do fabriky, zalomí rukami nad hlavou a akoby zúfalo vykríkne: „Bankrot!“ Zase jeden z ďalších domnelých najväčších boháčov sa stal chudobným ako „kostolná myš“; ale fabrika so všetkými strojmi a zásobami patrila už jeho žene, a všetkým robotníkom bol dlžný iba on. Tam bolo mojich starostlivo našetrených 240 zlatých! Pán principál zmizol ako gáfor, lebo inak by sa mu bolo za ten ohavný čin, ktorý spáchal na svojich robotníkoch, dostalo niečo z našich pästí. Najhoršie pochodili tí robotníci, čo pracovali uňho už dlhší čas. Medzi týmito chudákmi boli i takí, čo škodovali po 800, ba i po 1000 zlatých. Tento bankrot sa nášmu bossovi akiste znamenite vyplatil. Povedzme, že vo fabrike bolo okrúhle asi 200 robotníkov (a bolo ich i viac) a že každého z nich oklamal priemerne o 400 zlatých; tak získal 80 000 zlatých, s ktorými potom mohol v niektorom inom vzdialenom meste začať nový „kšeft“ pod cudzím menom. Ale čo sme my mohli robiť? Žalovať ho? Veď kde nič nieto, tam ani smrť neberie! Ach, nešťastná Amerika, vzdychol som si, žialiac nad stratou pre mňa veru dosť značného majetku, ktorý som si mozoľne nadobudol. Tuším pravdu mali tí, ktorí tvoje pomery preklínali.

V krátkom čase som si znova našiel vo fabrike prácu. Plat bol dobrý, robota pekná a všetko išlo ako po masle, len jedno ma mýlilo: boss tiež akosi neporiadne platil. Robil som tu niekoľko týždňov, a fabrika zase následkom viedenského „krachu“ padla. Tam bolo znova mojich poctive zarobených 100 zlatých! Ale či ja mám byť v tejto „najslobodnejšej“ krajine predsa len otrokom? Mám sa usilovať, robiť a trápiť sa pre cudzích ničomníkov? Čo pri tomto bankrote zostalo, zhabali bohatší veritelia, a nám chudobným robotníkom sa ničoho nedostalo, iba ak ďalšej skúsenosti: ubijú ťa, a plakať ti nedajú.

Tak z prvého bankrotu fabriky som vyšiel bez peňažnej škody, z druhého a tretieho už s menšou škodou. A známe porekadlo, že všetky dobré veci bývajú tri, malo na mne dokázať svoju pravdivosť, i keď išlo o pravý opak; mal som zažiť aj tretí peňažný úder.

Po krátkom hľadaní našiel som si zase vo fabrike primeranú prácu. Robota tam bola pekná, plat tiež dobrý, len ani tu robotníkov nevyplácali. To mi bolo hneď predzvesťou neblahého konca. O niekoľko týždňov sa stalo to, čo som predvídal. Fabrika padla, a s ňou i mojich 150 zlatých, lež, pravda, nie do môjho vrecka! Čo teraz robiť? Žalovať bankrotára? To by bolo bývalo zbytočné, lebo v Amerike niet zákona, ktorý by zaručoval poriadne vyplácanie miezd robotníkom a zabraňoval skracovanie ich poctivého zárobku. Existuje síce priemyslový zákon, ale jeho články sú tak usporiadané, že sa dajú použiť skôr v prospech zámožných veriteľov, podľa toho, aký plat dostane príslušný advokát. Takýchto advokátov, ktorí pravdu a právo naťahujú podľa rozličného kopyta, je tu dosť. Američania ich volajú nie veľmi chválnym, ale výstižným menom „shyster“ (šudiar). Takýto „zástupca“ pravdy a práva dá si vopred zaplatiť od chudobného robotníka 20 až 30 zlatých a robotník musí potom roky čakať na koniec pravoty, až napokon na všetko zanevrie, i na tých 30 zlatých, ktoré už vopred zaplatil.

Čo si teraz počať, hriešny človeče? Bezmála 500 zlatých, poctivo zarobených, bolo tam. Pre chudobného robotníka bol to úder nadmieru citlivý, i keď nie celkom nezhojiteľný. Vrátiť sa do Európy? Na to som už nemal dosť peňazí. A či vari chytiť revolver a podľa amerických obyčají vohnať si guľku do čela, aby bol už koniec všetkým starostiam a mrzutostiam? Oj, nieže tak! Veď ponad moju hlavu preleteli už aj iné, strašlivejšie mračná, hlavne na mojej ceste v Ázii, po príchode do Bejrutu, keď som nemal kde ani hlavu skloniť, a predsa som netratil vieru v seba a v lepšiu budúcnosť. Som Slovák od malička privyknutý na prácu a na boje s ťažkým osudom života; s otvorenou hlavou a vlastnou usilovnosťou sa azda len vymotám z týchto prekliatych amerických krachov, spôsobených často zúmyselným klamom. Keby ma však predsa len krutý osud bol donútil k privčasnému návratu do Európy, vtedy by boli tieto moje riadky vyzneli inak; nebol by som písal, ale kričal plným hlasom: Ostaň každý doma a nevyberaj sa do Ameriky, preplnenej všade klamom a oplanstvom!

Po náležitom uvažovaní rozhodol som sa ďalej zostať v Amerike a čakať na ďalšiu prácu. Život náš je vôbec škola, ale život v ďalekej cudzine je taká škola, kde nie jedna, ale často mnoho skúšok sa zhrnie na človeka; a sú to skúšky tvrdé a prísne, na prekonanie ktorých treba zdravé telo a zdravá duša. Tieto dva poklady mal som, chvalabohu, ešte celkom nedotknuté, a hoci som bol podľa „civilizovaného spôsobu“ olúpený, veril som, že tieto nové životné skúšky predsa len prekonám.

Prvou starosťou bolo zachrániť niečo z môjho strateného majetku, a to bez pomoci nejakého shystera. Navštívil som teda viackrát zbankrotovaných bossov a prosil ich o akú-takú náhradu mojej škody. Ale i tu sa vyplnilo na mne známe porekadlo: Mlyn býva pri vode a posmech pri škode; moji prví bossovia ma vysmiali a odbili s poznámkou, že mi zaplatia, keď budú mať. Iba posledný, u ktorého som bol predtým zamestnaný, mal aspoň toľko citu otvorene mi povedať, že mi síce dlžobu vyplatiť nemôže, ale že rád využije mnohé svoje známosti a bude ma odporúčať do práce. A slovo aj zadržal. Odporučil ma do jednej fabriky, kde som hneď dostal prácu.

Mnohé „bankroty“ a klamstvá fabrík, pri ktorých stratili chudobní robotníci toľké sumy horko-ťažko zarobených peňazí, donútili robotníkov zamedziť cestu novým úmyselným a klamárskym bankrotom tým, že si zabezpečili svoje platy priamo v zmluve. Takýto poriadok bol zavedený i v mojej novej fabrike. Náš boss nás vyplácal poriadne a pravidelne, a keď mu tu i tam nedochodilo, musel dať príslušnému robotníkovi zmenku na sumu dlžného platu, za ktorý sa podvolil dať 7-percentný úrok a zaviazal sa, že po vypršaní troch mesiacov vyplatí zaostalý plat i s úrokami. A pretože sa zmenkové dlžoby i pred americkým súdom prísne a bezohľadne vymáhajú, bossovi záležalo na tom, aby zaostalé platy poriadne vyplácal a vyhol tak exekúcii. Týmto jednoduchým spôsobom si robotníci zabezpečili svoje platy; pravda, treba vziať do úvahy i to, že náš nový boss patril podľa všetkého medzi statočnejších fabrikantov.