ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po viacročnom pobyte v Chicagu zarobil som si statočnou prácou niekoľkotisíc zlatých, ktoré som si uložil na úroky v jednej z mnohých sporiteľní nášho mesta. Keď sa však neukazovali lepšie časy a mnohé z tunajších peňažných ústavov sa stali pochybnými, zaumienil som si, že si zakúpim pozemky, aby som nestratil horko-ťažko zarobené peniaze. Preto som si vyzdvihol všetok svoj majetok uložený v sporiteľni; a dobre som urobil, lebo o niekoľko týždňov i sporiteľňa, v ktorej som mal uložené peniaze, krachla.

V jeseni 1877 vybral som sa so švagrom do štátu Iowa, aby sme si tam zakúpili pozemky. Meno Iowa pochádza od indiánskeho slova jo-vah, čo značí výborný kraj. Už teda samotný názov prezradzuje dobrú kvalitu zeme. Hranicu štátu Iowa tvoria dve najväčšie rieky: je to rieka Mississippi na východe a rieka Missouri na západe. Približne stredom krajiny beží 42. stupeň zemepisnej šírky, na ktorom ležia v Európe najteplejšie kraje.

Sama krajina je veľmi jednotvárna, lebo jej povrch nikde nevystupuje, všade je samá rovina. Pôda je veľmi úrodná, sypká, čierna, v ktorej by sa mohli výborne dariť všetky hospodárske plodiny. I keď v Iowe nieto vrchov, všade je dostatok potočnej a studničnej vody. Pri vode sú i lesy, ale najväčšie plochy zaberajú zelené lúčiny čiže prérie, na ktorých rastie zvláštna vysoká tráva, v ktorej ani nevidno pasúci sa dobytok. Môžeme si teda predstaviť, akú výbornú pašu tu majú kravy a ostatný rožný dobytok. Len v jednom prípade je vysoká tráva nebezpečná, a to vtedy, keď uschne a zapáli sa. Vtedy za krátku chvíľu zhorí obrovský kus zeme a požiar sa môže stať nielen pre jednotlivé farmy, ale pre celé farmárske osady osudným.

Podnebie tohto kraja je podobné ako v našich krajoch, ktoré ležia na tej istej zemepisnej šírke. Len leto je tu teplejšie a zimy ostrejšie. Rieka Mississippi zamŕza okolo 23. decembra a odchod ľadu sa začína okolo 26. februára. Množstvo zrážok je dostatočné. Priemerná teplota je 8 °R,^[5] teda asi taká ako na južnom Slovensku, kde sa darí i kukurica. Tomuto miernemu podnebiu odpovedá i všeobecný zdravotný stav krajiny Iowa. O zimniciach, aké bývajú v močaristých krajoch, niet tu ani chýru. Suchotiny majú len tí, čo si ich sem priniesli. Ostatné choroby sa tu len zriedka vyskytujú, takže Iowa je najzdravšia krajina v Severných štátoch.

V pestovaní plodín prvenstvo zaujíma kukurica, z obilnín pšenica, jačmeň a ovos, ďalej ľan, zemiaky a všetky záhradnícke plodiny. Iowanské jablká zaujímajú na všetkých výstavách prvé miesto. Aj ostatnému ovociu sa tu výborne darí, len broskyniam je tu zem primastná.

Pozemky tu nepredáva štát, ale železničná spoločnosť, ktorá dostala v západnej časti štátu Iowa 1 200 000 akrov^[6] najúrodnejšej pôdy s podmienkou, že na tomto území založí železnicu spojenú s hlavnou traťou Pacifik. Nové osady, ba celé mestá zakladajú sa teda hlavne po oboch stranách tejto železnice; čím je pozemok bližšie pri železnici, tým je drahší, a naopak.

Celá krajina Iowa je podelená na velikánske pravidelné štvorce, ktoré sa zase rozpadajú na menšie štvorce. Žiaden majetok odpredaný jednotlivcom nesmie byť menší než 40 akrov. Kto si chce teda kúpiť väčší pozemok, musí si vziať vždy dva, tri alebo viac štvorcov o 40 akroch. Jeden takýto štvorec má asi 30 katastrálnych jutár.

Ja som si kúpil dva takéto štvorce a môj švagor jeden. Vyznám úprimne, že som mal radosť, keď som sa díval na to krásne pole a mohol som si povedať: „Tento majetok som si nadobudol poctivou prácou svojich rúk!“ Ale aj srdce ma zabolelo, keď som si pomyslel na svojich rodákov pod Tatrami, na ich skalnaté alebo hlinasté neúrodné pozemky, ktoré musia tak ťažko obrábať; a tu najúrodnejšia zem leží úhorom a čaká na pilné ruky.

Kúpené pozemky má nový majiteľ možnosť splatiť za 3 alebo 5 rokov. Ja som pri kúpe zložil hneď tretinu ceny a zaviazal som sa zaplatiť ich za tri roky. Pretože môj pozemok leží len na 2 anglické míle od mesta, platil som za aker 9 dolárov. Za celý majetok som zaplatil teda 1760 zlatých, keď rátam, že jeden rakúsky zlatý platí 41 centov.

Každý nový majiteľ si najsamprv ohradí svoj pozemok plotom, a to nielen preto, aby mal označený svoj majetok, lež aby mu dobytok, ktorý sa voľne pasie pod holým nebom len za nepatrného dozoru, nenarobil na úrode škodu. Tieto ploty bývajú zväčša živé, z rozličného krovia. Kde je nablízku dosť divých stromov, nájdeme aj drevené ploty; avšak murované, pre nedostatok kamenia, nevidno nikde. Aby sa rozmnožili divé stromy, bolo stanovené zákonom, že kto vysadí jeden aker stromami, z ktorého bude potom či už palivo alebo drevo na spracovanie, nielenže zostane majiteľom vysadeného lesa, ale za 10 rokov bude dostávať odmenu 100 dolárov, ktorá sa mu zrazí z jeho daňových poplatkov. Vplyvom tohto zákona množia sa v krajine Iowa pekné lesy, ktoré prv rástli len pri potôčkoch.

Prv ako som zaplatil poslednú splátku na kúpené pozemky, rozmýšľal som, kto mi bude na nich hospodáriť. Svojej práce v Chicagu som sa nechcel vzdať, veď v tej istej fabrike pracujem už päť rokov a medzi 400 robotníkmi mám okrem kresličov a predavačov najvyšší plat, a to 7 zlatých a 25 grajciarov denne; a od 1. apríla 1879 budem dostávať až 8 zlatých a 50 grajciarov na deň.

V tom čase mi práve napísal akýsi Henrik Rohlíček, tehliarsky majster z Malaciek, ktorý sa dozvedel moju adresu z redakcie Obzoru, kde vychádzajú moje články, že by rád prišiel do Ameriky, lenže nevie, čo by tam robil a ako by mohol vyživiť svoju rodinu so šiestimi deťmi. Peňazí že má práve tak na cestu. Nuž ponúkol som mu, že by mohol hospodáriť na mojej farme, kým si bude môcť kúpiť vlastné pozemky. S týmto návrhom Rohlíček súhlasil a zakrátko potom prišiel i so svojou početnou rodinou do Ameriky.

Bolože to radosti, keď Rohlíčkovci došli k nám do Chicaga! Lež bolo im treba hneď pomôcť; veď celý ich majetok, s ktorým prišli do Ameriky, bol pol druhej zlatky. Prijali sme ich rodáckym spôsobom; celý týždeň bývali s nami. Medzitým sme našli starším dvom dcérkam prácu v iných rodinách a Rohlíčka so ženou čakala práca na mojej farme.

Nakúpil som najpotrebnejšie veci a vybrali sme sa železnicou na moje pozemky, aby sme tam postavili nejaký dočasný príbytok. Rohlíčkova žena s deťmi zostala zatiaľ v Chicagu. Na druhý deň sme došli na miesto; usadili sme sa dočasne v hostinci pri železničnej stanici, zložili sme tam veci, ktoré sme priviezli so sebou, a hútali sme, odkiaľ začať.

Keď sme došli k mojim pozemkom a Rohlíčkovi som ukázal medze, len hlavou pokyvoval a pohundrával:

„Hm, hm! Veď to by bolo panstvo i pre grófa! Keby som ja z toho mal aspoň polovičku!“

Ja, reku, aby mal len strpenie, časom že sa môže aj toho dožiť. Keď sme náležite prezreli celé pole, vybrali sme najpríhodnejšie miesto pre dom a maštaľ. Na Rohlíčkovu otázku, kde sú vraj tehly, piesok a vápno, som mu odpovedal, že tento materiál nepotrebujeme, lebo budeme stavať po americky. Hneď som zakúpil na stavbu potrebné drevo, a keďže práve v tom čase mali farmári súrne práce a nemohli mi ho doviezť, kúpil som za sto dolárov pár volov, na ktorých som chcel furmančiť; k nim som hneď prikúpil aj kravičku, za ktorú som dal 35 dolárov.

Na druhý deň sme začali s Rohlíčkom prevážať drevo. Voz sme si požičali od suseda Švéda, s ktorým som istý čas pracoval v jednej fabrike. Tento statočný muž nám dal i nocľah, kým sme nemali vlastný prítulok. Vozenie nám išlo spočiatku veľmi zle a ľudia sa nám chutne smiali, lebo sme museli sami voly ťahať a mykať zboka nabok. Nevedeli sme totiž s nimi zaobchodiť. Potom nám to už ako-tak išlo. Za týždeň sme už mali hotovú maštaľ. Kým bolo teplo, usalašili sme sa v nej my dvaja a kravičku sme nechali priviazanú v hustej tráve pod holým nebom.

Ešte v Chicagu som sa tešil, že na svojom „panstve“ sa napijem do chuti čerstvého mlieka. Keďže som však nikdy nedojil kravu a Rohlíček taktiež nie, sprvu sme sa dosť natrápili, kým sme od kravičky vycvrkali trochu mlieka. Potom sme si rozdelili prácu tak, že ja som dojil ráno a Rohlíček večer. Tu na farmách dojenie je inak prácou muža. Pretože čerstvé mlieko nám veľmi chutilo, kúpil som aj druhú kravu a písal som do Chicaga, aby Rohlíčkova žena prišla i s rodinou za nami. Potom, keď už ona dojila kravy, mali sme mlieka nadostač. Každá krava nám dávala denne 24 litrov. Nik sa tomu nebude diviť, keď uváži, že kravy sa celý deň pásli v znamenitej tráve. Pravda, všetko mlieko od dvoch kráv sme nemohli čerstvé minúť, tak sme sa dali do mútenia, a tak okrem čerstvého masla mali sme aj dosť cmaru, ktorý nám veru v horúcich dňoch chutil.

Keď Rohlíčková prevzala na seba práce okolo domácnosti a kráv, my sme sa dali do stavby domu. Pracovalo nás na stavbe spolu i s najatými pomocníkmi deväť osôb. Mali sme dobrú vôľu, a tak nám práca išla rýchle od ruky. Za osem dní bol môj farmársky domček hotový. Boli sme už radi, že sme nemuseli spávať v maštali. Na celú stavbu sme spotrebovali asi 2 centy železných klincov. Obidve budovy — obytný dom i maštaľ — ma stáli 150 dolárov. Ktorí farmári sa nechcú trápiť so stavbou domu, môžu si kúpiť hotové drevené domy na rozoberanie. Najmenší z takýchto domkov stojí 100 dolárov. Avšak najchudobnejší prisťahovalci, ktorí nemajú ani toľko, aby si mohli kúpiť takýto domček, stavajú si dočasné príbytky z mokrej hliny a slamy, ako na niektorých miestach v dolnom Uhorsku. Pri dome sme vykopali aj 13 stôp hlbokú studňu, vyloženú znútra namiesto kamenia doskami, ktorá má znamenitú vodu.

Keď sme boli so stavbou už celkom hotoví, začal som pomaly zháňať do nového hospodárstva všetky nevyhnutne potrebné veci. Pretože naše prvé poľné práce padli už do neskorého leta, musel som pre Rohlíčka a jeho rodinu zaobstarať potravné články, ktoré mali vytrvať až do jesene. Nakúpil som teda dostatočné množstvo rozličnej múky, ďalej dve prasce, šesť sliepok a kohúta. Kone som do gazdovstva zatiaľ nekúpil, lebo tu sú veľmi drahé. Pár stojí 180 až 200 dolárov. Najlepšie pochodí ten, kto si kúpi kone v Chicagu, ktoré vyradili zo služby pouličnej železnice alebo od iných verejných vozidiel preto, že už nevládzu bežať; avšak na oranie a na iné hospodárske práce sú tieto kone ešte celkom dobré, a čo je hlavné, sú lacné. Jeden takýto kôň stojí najviac 25 dolárov.

Inak väčšina prác vykonáva sa na farmách strojmi, lebo nie je možné nájsť toľko ľudí na obrábanie pôdy rukami. Pretože poľnohospodárske stroje sú dosť drahé, hlavne kosačky a mláťačky, tak si ich obyčajne susediaci farmári zakupujú spoločne a používajú ich jeden za druhým. Najbohatší si, pravda, zakúpia vlastné stroje.

Najdrahšie z týchto strojov sú parou hnané mláťačky; stoja až 650 dolárov. Ale takýto stroj aj pracuje na neuverenie. Za hodinu vymláti 180 bušlov^[7] čistého, vycúdeného, na predaj súceho zrna, takého, akoby ho holub bol navyberal. Ostatné stroje vymenúvať nebudem, len toľko poznamenám, že na všetky, i na tie najmenšie poľnohospodárske práce, ako je napríklad sadenie kukurice, zemiakov, ich okopávanie a pod., sú osobitné, veľmi šikovné stroje, a práca ide od ruky akoby horela. Čo sa ma však nemilo dotklo, bolo to, že tieto stroje nechajú stáť i zámožnejší farmári, ktorí by si ľahko mohli postaviť dajakú šopu z dosák, vo dne v noci, v zime v lete pod holým nebom, takže v dosť krátkom čase vyjdú na skazu.

Zvláštnu zmienku si zasluhujú prenajaté gazdovstvá. V mojej starej domovine dávajú jednotlivé kusy pozemkov do prenájmu z polovice, t. j. prenájomník obrába príslušný pozemok a jeho majiteľovi odovzdá na jeseň polovicu celej úrody. Ale tu, kde sa každá práca, teda i poľnohospodárska, vysoko cení, uzavierajú sa prenájmy na tretinu; nájomca odovzdá majiteľovi pozemkov iba jednu tretinu celej úrody.

Na malých farmách sa obyčajne hospodári tak, že pozemky určené na siatie sa na jeseň poorú a cez zimu sa nechajú nezabránené ležať. Keď na jar zem vyschne, zaseje sa do nej bez ďalšej prípravy pšenica a zabráni sa. Na druhom poli nasadia strojmi kukuricu. Na druhý rok zase tam, kde bola pšenica, nasadia kukuricu a na kukuričné pole zasejú pšenicu. A tak to ide rok čo rok, bez zmeny a bez akéhokoľvek hnojenia zeme.

Lúky sa tu kosia výlučne strojmi. Čo zo sena na jar zostane, spáli sa, aby nezavádzalo novej úrode; podobne i slama sa hneď po vymlátení zrna páli okrem tej, ktorá je potrebná cez zimu na stelivo.

Pre nového farmára je najvýhodnejšie chovať väčší počet kráv, lebo od každej kravy môže dorobiť denne funt masla, ktorý vždy predá po 24 grajciarov. A keďže je všade dostatok paše, je bežnou vecou, keď farmár chová osem až desať kráv.

Popri hospodárskych prácach dal sa Rohlíček ako vyučený tehliar na pálenie tehál, i napriek tomu, že nemal potrebné drevo na ich pálenia. Spomenul som už, že tunajší farmári zvyčajne spália seno, ktoré im na jar po prezimovaní dobytka zvýši, aby nezavadzalo novej úrode. Kto si však chce toto zvyšné krmivo odviezť, dostane ho zadarmo. Rohlíček využil teda seno na pálenie svojich tehál. A vyšlo mu to nad očakávanie dobre. Napálil si najprv sám tehly pre svoju potrebu a potom začal svoj tovar predávať, a to 1000 kusov za 8 dolárov. Kupcov našiel dosť. Podľa toho dá sa usúdiť, že Rohlíček bude onedlho samostatným farmárom.

Najviac starostí spôsobuje farmárom udržiavanie plotov okolo vlastných pozemkov, lebo o drevo je tu pre nedostatok lesov veľká núdza. Prečo si musí každý farmár oplotiť svoje pozemky, už som spomenul. Keď sa stane, že pre nedostatočné oplotenie dostane sa na farmárovo pole cudzí dobytok, najmä ošípané, nesmie im majiteľ pozemkov nijako ublížiť, lež väčšie kusy musí len vyhnať bičom a menšie, najmä prasiatka, ak by sa vyhnať nedali, musí chytiť a vyniesť za plot svojho majetku. Tak to prikazujú americké zákony.

Z môjho doterajšieho opisu sa čitatelia dozvedeli, čo všetko treba vykonať pri založení nového malého gazdovstva. Ako to však vyzerá na veľkej farme?

Spomeniem aspoň dva prípady. V našom štáte Illinois je osadený farmár M. Sullivan, ktorý má 40 000 akrov zeme. Z tohto velikánskeho majetku on sám obrába 4000 akrov; ostatok je rozdelený medzi menších farmárov, ktorí obrábajú tieto pozemky z tretiny. Na svojej ornej pôde pestuje Sullivan rok čo rok takzvanú konskú kukuricu. Tá sa líši od obyčajnej kukurice hlavne tým, že je tri metre vysoká a má veľmi listnaté steblá; na každom odrastajú pravidelne tri šúľky, kým obyčajná kukurica máva len dva alebo len jeden šúľok. Sullivanovi sa teda každoročne urodí 360 000 hektolitrov, čiže vyše pol milióna viedenských meríc. Predstavme si, aká úžasná práca by to bola rukami zobrať toľkú úrodu!

Ale náš brat Jonatán si vie poradiť, ako vyhnúť veľkým útratám. Zoberie všetku úrodu americkým košarovaním, ktoré sa robí takto: v krajine Texas, kde je najlacnejší dobytok, nakúpi tisíce chudých volov a ošípaných, ktorými košaruje svoje kukuričné pole. Keď už majú šúľky plné zrno, jednu čiastku poľa oddelí a vženie naň na niekoľko dní vyhladované voly, aby sa v kukuričnisku do chuti napásli. Keď je prvý záhon poľa vypasený, zaženú sa voly do druhého. Do prvej časti naženú sa potom ošípané, ktoré sa hostia na kukuričných šúľkoch, ktoré voly posťahovali na zem. Po ošípaných naženú sa na pole zase morky, aby ani zrnko kukurice nevyšlo nazmar. Keď táto hydina, ktorej je tiež na tisíce kusov, vyzobe všetky vytrúsené zrnká, tak sa vykŕmi, že moriak váži i do 30 funtov. Pripomeniem, že morky žijú aj divo v amerických lesoch, ale na farmách ich po stovkách chovajú pre výbornú pečienku. Tak teda Sullivan vykŕmi tisíce volov, ošípaných a moriek bez toho, aby čo len cent vynaložil na zberanie úrody. Potom ide živý tovar do Chicaga, kde ho dobre odpredá.

Je známe, že mnohí z uhorských veľmožov, ktorí tiež majú veľké pozemky, poväčšine ich zdedili od svojich predkov. Tu v Novom svete je zdedený majetok iba zriedkavou výnimkou. Hlavne bohatí americkí farmári patria medzi takzvaných „selfmade-manov“, t. j. mužov, ktorí sa stali tým, čím sú, vlastnými silami.

Takýmto farmárom je aj James Coad, ktorý má pozemky v štáte Nebraska, ktorú oddeľuje od Iowy len rieka Missouri. V Nebraske je ešte menej kopcov než v Iowe; je tu skoro samá préria s takou bohatou trávou, o akej európski hospodári nemôžu mať ani pochopu. Len severná časť tohto štátu je piesočnatá a menej úrodná. Coad začal farmárčiť v najúrodnejšom kraji s dosť málom. Z roka na rok však jeho majetok navidomoči rástol, takže teraz nemá seberovného v celých Severných štátoch amerických. Coadov majetok zaujíma štvoruholník, ktorého jedna strana je dlhá 45 a druhá 10 anglických míľ; celková plocha jeho pozemkov meria 18 štvorcových zemepisných míľ.^[8]

Ako som už spomenul, americké zákony prikazujú, aby bol každý pozemok oplotený. Tieto zákonné predpisy musel zachovať i Coad. Dal ohradiť svoj majetok troma radmi silného zinkového drôtu, ktorý je pripevnený na pevných koloch vzdialených na šesť míľ jeden od druhého. Nebudeme sa teda diviť, že tento plot stál 30 000 dolárov. Je to asi najdlhší plot na svete; pritom Coad nemusel oplotiť južnú stranu svojich pozemkov, lebo tam tvorí prirodzenú hranicu rieka Nord Plate River. V tejto obrovskej ohrade chová Coad výlučne rožný dobytok v primeranom počte asi 12 000 kusov, z ktorých štvrtinu tvoria kravy. Coad predáva potom dobytok na jatky do veľkých miest alebo menším farmárom do susedných štátov.

Jedna z najväčších starostí farmárov je nepochybne výchova detí. Nesmieme zabúdať, že farmy sú jednotlivo roztrúsené na spôsob našich slovenských lazov alebo kopaníc a od väčších obcí sú natoľko vzdialené, že škola je pre mládež prakticky neprístupná. V takomto prípade si farmárske rodiny pomáhajú domácim vyučovaním, ktorému sa venuje pozornosť hlavne cez zimu, keď prestali poľné práce. Čím je farmár vzdelanejší, tým lepšiu výchovu môže dať svojim deťom. Vzorom môžu byť v tomto ohľade najmä farmári, ktorí prišli z nemeckých krajín, Švédska a Nórska. Stáva sa i to, že farmári posielajú svoje deti k niektorému zo svojich susedov, ktorý je vo vyučovaní najzbehlejší. Pravda, takýto „dobrovoľný“ učiteľ dostáva potom aj odmenu, ktorú mu rodičia veľmi vďačne dávajú. Keď si deti nadobudnú základné vedomosti a odrástli, pokračujú v učení na vyššej škole v niektorom najbližšom meste, ak to majetkové pomery ich rodičov dovoľujú.

A ako je to na osamotených farmách, keď niekto ochorie? Práve tak ako na slovenských lazoch a kopaniciach. Nemocnému sa pomáha domácimi liekmi, a keď tie nepomáhajú, ponecháva sa vyzdravenie sile prírody.