ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prv ako začnem hovoriť o smutnej stránke amerického verejného života, totiž o krvavých nepokojoch na železniciach, ktoré vypukli v júli roku 1877, považujem za potrebné spomenúť aspoň v hlavných črtách zvláštnosti samej železničnej služby v Amerike.

O tom, ako sa tu stavajú železnice, som sa už zmienil; poukázal som najmä na to, že podnikatelia sa predovšetkým starajú o to, aby stavba bola čo najlacnejšia, pričom, pravda, neberú ohľad na bezpečnosť cestujúcich. Platy nižších zamestnancov železničnej správy sú napospol veľmi biedne, no zato sa direktori, nazývaní všeobecne barónmi, starajú len o vlastné vrecká; ostatní nech si hoci i prsty lížu. Na dôkaz takéhoto ohavného trochárstva pripomínam, že podriadení služobníci železníc, ako sú hlavne konduktori, hamovači, kuriči atď., nemajú stále platy, ale mzda sa im vypočíta podľa toho, koľko míľ vykonali za určitý čas služby. Keď si chce takýto zamestnanec viac vyrobiť, musí konať dlhšie cesty a obetovať na to i svoj čas, za ktorý mal odpočívať. Takto železniční baróni vyciciavajú poslednú kvapku sily svojho zamestnanca. Ale to im ešte nestačilo. Uzhovorili sa medzi sebou na tom, že všetkým železničným zamestnancom budú zrážať z platov, prirodzene, že na obohatenie svojich vreciek. Po dlhom rokovaní medzi riaditeľstvom na jednej a železničnými zamestnancami na druhej strane úradníci vo vyšších služobných triedach sa osvedčili, že prijímajú zamýšľané zníženie svojich platov; ale chudobnejší robotníci, vykonávajúci ťažké telesné práce, neprestávali sa ohradzovať proti zamýšľanej krivde. Ale všetko bolo márne. Zostalo na tom, že dňom 16. júla 1877 znížia sa platy všetkých železničných úradníkov i ostatných zamestnancov, a to najsamprv v krajine Ohio. Jedno naše porekadlo, ktoré som počul na Pohroní, hovorí, že sila pochodí z brucha; a toto porekadlo stačí na vysvetlenie pôvodu krvavých udalostí, ktoré nasledovali. Nešlo tu o nijaké politické, socialistické alebo komunistické otázky; bola to jednoducho záležitosť brucha. Chudobní robotníci sa presvedčili, že pri znížených platoch nebudú sa môcť vo svojej ťažkej službe ani len dostatočne nasýtiť. Pri nedostatočnej výžive budú ich mzdy stále klesať, lebo nebudú môcť toľko pracovať. A tak keď železničné riaditeľstvo v krajine Ohio oznámilo všeobecné zníženie platov, okamžite prišla odpoveď: na stanici Martinsburg všetci hamovači a kuriči prestali pracovať. Táto novina sa rozletela rýchle ako oheň na všetky strany. To malo za následok okamžité všeobecné zastavenie prevádzky na železniciach, hlavne však v krajine Ohio, pretože nebolo ľudí, ktorí by mohli obsluhovať rušne. Správcovia a vyšší úradníci sa síce usilovali prehovoriť robotníkov, ale darmo. Nespokojní chlapi sa rozbehli na všetky strany, aby získali na svoju stranu nielen ostatných železničných spolupracovníkov, ale i fabrických robotníkov a hlavne baníkov, dolujúcich kamenné uhlie. Sledovali tým to, že i keby sa riaditeľstvu podarilo nájsť iných robotníkov, aby nebolo potrebného paliva. A skutočne, mnohí fabrickí a banskí robotníci pridali sa k nespokojencom, ktorých húfy sa rozmnožili už na tisíce.

Z týchto prvých nepokojov, ktoré spočiatku vyzerali dosť nevinne, vyvinula sa za štyri dni krvavá vzbura. Avšak keď stávkujúci začali nielen lámať a trhať koľaje, ale i budovy na staniciach búrať, vydala hlavná správa severných štátov na všetky strany telegrafické rozkazy, aby sa proti povstalcom zakročilo ozbrojenými silami, i keby muselo dôjsť ku krvavým zrážkam. A tento výbuch nerozumu — ničenie železníc a ich budov — zadal smrteľný úder celému povstaniu. Keďže Spojené štáty majú len asi 30 000 mužov v zbroji, ktorí by nijako neboli stačili udusiť nepokoje, ústredná vláda vo Washingtone vyzvala občanov, aby sa všade ozbrojila krajinská obrana na zlikvidovanie nebezpečnej vzbury. Keď obyvateľstvo videlo, aký nerozumný a pre dobrobyt amerických krajín osudný smer vzala táto vzbura, pochopilo, že treba bezodkladne a dôrazne zakročiť, aby sa na amerických železniciach a ich budovách nenapáchali škody, ktoré by na dlhší čas ochromili všetok obchod. A tak na všetkých stranách sa ochotne vstupovalo do milície, ako sa volá v čas potreby zvolané ozbrojené mužstvo v krajine. Ktoré mestá mali akú-takú posádku stáleho vojska, tam verejný pokoj nebol porušený alebo sa v krátkom čase vzbura s menšími obeťami potlačila. Najkrvavejšie dni zažili však nepochybne mestá Baltimore a Pittsburgh. Baltimore napadli povstalci v počte 5000 mužov skôr, než sa mohla vyzbrojiť dostatočne silná krajinská obrana. Povstalci sa vodrali do zbrojnice, zmocnili sa i ťažkých zbraní a všetky budovy železničnej stanice dostrieľali na rumy. Podobne bolo to i v Pittsburghu, kde padol i sám šerif (prvý úradník verejnej bezpečnosti) pri vykonávaní svojej povinnosti. Pravda, i z povstalcov mnohí prišli o život; veľa bolo aj ranených.^[4]

Hlavné mesto New York, majúce vyše milióna obyvateľov, bolo výčinmi tejto vzbury najmenej postihnuté. Len čo prišli telegrafické zprávy o krvavých zrážkach v iných veľkých mestách, železniční správcovia hneď začali vyjednávať so zamestnancami a sľúbili im, že vyhovejú ich primeraným žiadostiam, len aby zachovali pokoj. A ulice tohto najväčšieho amerického mesta boli naozaj pokojné. Ale obchod náramne utrpel. Potravné články v meste citeľne zdraželi. Najviac sa dotklo zastavenie dopravy obchodu so zeleninou a ovocím. Najmä milovníci broskýň boli na tom zle, lebo práve v druhej polovici júla dochádzajú každodenne do New Yorku celé vlaky najlepších broskýň v košíkoch.

Ostatne i medzi samými robotníkmi našli sa mnohí, ktorí zatracovali ničenie tak verejného, ako aj železničného majetku. Tak sa stalo, že v San Franciscu, keď vzbúrenci podpálili mesto, ostatní rozumnejší robotníci utvorili ozbrojenú čatu na ochranu majetku. Títo robotníci nielenže výdatne pomáhali pri hasení ohňa, ale sa aj pridali k bezpečnostným úradom, pomáhajúc im udržovať poriadok.

Ako som už spomenul, k stávkujúcim železničným robotníkom pridali sa na mnohých miestach i fabrickí robotníci a predkladali vrchnostiam rozličné svoje požiadavky. Tak v meste St. Louis robotníci žiadali, aby čas každodennej práce bol znížený na 8 hodín a deti obojeho pohlavia, ktoré majú menej ako štrnásť rokov, aby neboli na fabrickú prácu zjednávané.

A ako to bolo u nás v Chicagu? I na túto otázku stručne odpoviem. V krajine Illinois, v ktorej je aj mesto Chicago, je mnoho výdatných baní na kamenné uhlie; najväčšie sú pri meste Braidwood. V týchto baniach pracovalo začiatkom roku 1877 vyše 1200 mužov. Baníci sa už na jar začali búriť a zastavovať prácu, aby si vynútili zvýšenie miezd, lebo z doterajších zárobkov nemohli s rodinami vyžiť. Hlavné riaditeľstvo odoprelo haviarom vyhovieť ich žiadostiam, následkom čoho zastavili všetky ďalšie práce. Inak sa však držali pokojne. Aby bane mohli dodávať početným železniciam potrebné palivo, hlavné banské riaditeľstvo dopravilo do Braidwoodu z južných amerických krajín 400 černochov i s rodinami, ktorí za miernejší plat prijali i tie najťažšie práce v bani a poslušne si vykonávali svoje povinnosti.

Keď však do Braidwoodu doleteli prvé zprávy o nepokojoch v západných krajinách, stávkujúci haviari odkázali černochom pracujúcim v bani, aby bezodkladne zastavili prácu a opustili okolie mesta, lebo inak potečú potoky krvi. Prestrašení černosi, aby zachránili aspoň svoje životy, bez protivenia poslúchli vzbúrených baníkov, odovzdali im všetok zbroj, banské stroje i nástroje, pobrali svoje ženy a deti, a keďže železnice nepremávali, odobrali sa pešky do svojej starej domoviny. Miestni baníci nechali černochov pokojne odísť, nepochybne v predpoklade, že keď zase prestali všetky práce v baniach, riaditeľstvo bude voči požiadavkám bývalých haviarov povoľnejšie.

Po prvých zprávach o nepokojoch začali sa búriť aj mysle fabrických robotníkov v Chicagu, takže dňa 23. júla boli už, okrem nepatrných výnimiek, zastavené všetky práce. Všade po uliciach a na námestiach miesili sa húfy rozdráždeného ľudu, ktoré policajti nijako nemohli porozháňať. Nedá sa zatajiť, že medzi toľkými tisícmi statočných robotníkov je v takom velikánskom polmiliónovom meste aj dosť zberby, ktorá chcela neporiadky, ktoré nastali, využiť na všelijaké zlodejské operácie, nebezpečné pre súkromný i verejný majetok. Práve preto vyslala vláda do Chicaga riadne vojsko čítajúce do 1500 mužov pechoty i jazdy. Okrem toho rozmnožili aj počet policajtov; k nim sa pridali i ozbrojení dobrovoľníci, aby pomohli zachovať pokoj a bezpečnosť v meste.

Ale pokoj sa predsa len udržať nemohol. Vzbúrená zberba začala, za mestom trhať železničné koľaje a pristavovať vlaky vystrojené na cestu. Keď im v tom ozbrojené oddiely chceli zabrániť, rozbesnená zberba — opakujem, že zberba, lebo statoční a pokojní robotníci zachovávali pokoj — začala šarapatiť v rozličných uliciach mesta a dobrovoľníkov, ktorí chceli udržať poriadok, privítala kamením. Proti tejto výtržnosti zakročilo vojsko strelnou zbraňou. Desať až dvanásť buričov bolo usmrtených a asi osemdesiat ich bolo zranených. Nedá sa presne povedať, koľko bolo obetí, lebo povstalci si padlých hneď brali so sebou a ukryli ich.

Tieto prvé krvavé boje sa odohrali v našom meste dňa 24. júla a trvali pri viac-menej krvavých zrážkach tri dni. Posledný deň bol najkrvavejší. Medzi obeťami týchto nepokojov bol i jeden Čech, František Novák, ktorého zasiahla guľka v hŕbe divákov. Počas nepokojov zväčšil sa i počet ozbrojených síl, ktoré chránili poriadok, takže sa na ďalší odpor nemohlo ani myslieť. Už 27. júla začali zo staníc obsadených vojskom znova premávať vlaky a po týždennej prestávke vrátil sa v Chicagu i normálny pouličný ruch.

Nemôžem tu mlčať o tom, že chicagské noviny písané anglicky zaujali v tom čase ohavné stanovisko hlavne oproti tunajším bratom Čechom. V meste je aj, ako som už spomenul, početná poľská kolónia, ale tá mala pokoj. Anglické noviny zúrili len proti Čechom, obviňujúc ich, že oni sú hlavnými pôvodcami nepokojov, že všetko je následok ich komunistických chúťok a piklov. Avšak môžem s dobrým svedomím povedať, že bratia Česi držali sa napospol statočne. Je prirodzené, že sa Česi proti spomenutým anglickým útokom odhodlane bránili vo svojich novinách.

Koncom júla bol už obnovený úplný poriadok nielen v samom Chicagu, ale po všetkých vzbúreneckých amerických krajoch. Tak sa skončila rozsahom velikánska vzbura proti americkým železniciam, ktorá však trvala iba štrnásť dní.