ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Netreba na to veľkých národopisných vedomostí, aby sme pochopili, že ako každý jednotlivý človek má svoje cnosti a hriechy, tak i celé národy sa vyznačujú zvláštnymi prednosťami, alebo ich hyzdia rozličné chyby. Tak francúzska zdvorilosť je vychýrená po celom svete, avšak francúzska sporivosť často berie na seba hnusnú podobu skupánstva. Príslovečná je španielska hrdosť; hocaký španielsky žobrák vykračuje si vo svojom deravom kepenčeku, pyšne prehodenom cez plece, ako prvý španielsky veľmož — grand. Uhorské — nerozumiem tu len Maďarov — pohostinstvo je právom vychýrené; na druhej strane zohyzďuje ho však hnusné zlorečenie, ktoré od Maďarov prešlo viac-menej i na ostatné národy uhorské. Poliak má všetky cnosti hrdinstva, ale kvári ho ľahkomyseľnosť, s akou spravuje svoj majetok; nie je zriedkavosťou, že často najzámožnejšie rodiny vychodia v krátkom čase na mizinu.

Takéto životné úkazy opakujú sa aj v Novom svete. Američania majú práve tak svoje cnosti, ako aj veľké chyby. Hlavnou americkou cnosťou je neohrozená podnikavosť. Niet tej prekážky, ktorá by Američana mohla odstrašiť od nejakého podniku, ktorý uzná za dobrý a osožný. Na každom kroku vidieť o tom dôkazy, či už v súkromnom alebo vo verejnom živote. Američan, keď sa mu znepáči miesto, na ktorom stojí jeho hoci i štvorposchodový dom, prenesie ho na iné miesto so všetkým činom. Medzi dielami, ktoré podnikala sama vláda, zasluhuje si pozornosť ôsmy zázrak sveta, železnica Pacifik, ktorú postavili cez celú Severnú Ameriku za tri roky i napriek všetkým prekážkam, ktoré sa tomuto dielu stavali do cesty.

Ak začneme spomínať niektoré národné hriechy Američanov, na prvom mieste je korheľstvo; Američania nazvali túto neresť „liquid damnation“, tekuté zatratenie. Je otázka, prečo je tu v Amerike pijatika azda ešte viac rozšírená ako u nás doma pod Tatrami. O tom boli vyslovené rozličné náhľady. Jedni udávali, že ľud pije preto, lebo vraj nemá nadostač zdravých, výživných pokrmov; druhí vravievali, že ľudia už od čias Noemových pijú a tohto zvyku sa už nikdy nezrieknu; iní zase myslia, že obecnému ľudu nestačí vrecko na pivo a iné, drahšie nápoje, nuž vyglgnú „za groš“ pálenky, po ktorej nasleduje obyčajne sklenica. Ja si myslím, že pravdu majú tí, ktorí tvrdia, že ľudia pijú zo zvyku. Táto neresť prechádza u všetkých národov z pokolenia na pokolenie a všade vedia pripravovať opojné nápoje; či už z mlieka kobýl, ako to robia aziatskí Kalmyci, alebo z jedovatých húb, ako to robievajú na Kamčatke.

Keby mali pravdu tí, čo tvrdia, že ľud pije preto, že nemá dosť zdravých a výživných pokrmov, tak by sa v Anglicku muselo minúť najmenej pálenky. Veď tu pripadá do roka na jedného obyvateľa najväčšia spotreba mäsa spomedzi všetkých ostatných krajín na svete, a iný chlieb ako pšeničný tu ani nevidno. Lež je to práve naopak. Nad štatistikami o spotrebe liehovín v Anglicku, ktoré priniesli niektoré časopisy, človeku až rozum zastane. Už som hovoril o tom, čo som videl na svojej ceste do Ameriky v prístavnom meste Liverpoole; na vlastné oči som sa presvedčil, že anglický obecný ľud pije pálenku práve tak nemierne ako aj náš ľud pod Tatrami, a videl som tam hroznejšie úkazy a následky pijatiky ako v hociktorej z našich biednych dedín. Nech si však nikto z drahých rodákov nemyslí, že toto všetko spomínam preto, aby som ospravedlňoval ožranstvo u slovenského ľudu; ba naopak. I ja každého čo najdôraznejšie vystríham pred „tekutým zatratením“, lebo som presvedčený, že človek môže zdravo žiť a pracovať nielen bez pálenky, ale bez každého opojného nápoja, ako som to videl a skúsil medzi Arabmi v Ázii.

A ako to vyzerá s korheľstvom v Amerike? Nuž veru tak, že sa v tomto ohľade ani Angličanom nedáme zahanbiť. Sama vláda podnikala rozličné pokusy, aby obmedzila pijanstvo, najmä takzvanými temperačnými zákonmi, podľa ktorých stíhali rozličnými pokutami každého, koho prichytili na ulici opitého; ale že sa doma veselo pilo ďalej, o to sa tieto zákony nestarali. I svätenie nedele, najmä však nariadenie, podľa ktorého sa v nedeľu nikde nesmeli podávať liehové nápoje, malo napomáhať to, aby sa obmedzilo korheľstvo. Lenže bratia z mokrej štvrte našli si už spôsob, ako obísť tento zákaz. Ešte v sobotu si nakúpili do zásoby whisky a potom v nedeľu sa u daktorého „brata“ náležite doťali a potom tackajúc sa pobral sa každý ku svojej rodine.

Zhubné korheľstvo bolo najviac rozšírené v krajine Ohio. Keď sa ukázalo, že „zákony striezlivosti“ nemajú žiadny výsledok a že celé rodiny prichádzajú na žobrácku palicu vinou svojich nemiernych otcov, zamiešali sa do veci ženy a vypovedali pálenčeným krčmám vojnu na život a na smrť. A pustili sa do nej novým, ozaj americkým spôsobom. Tieto ženské boje proti tekutému zatrateniu vypukli najsamprv v Cincinnaty, v hlavnom meste krajiny Ohio, a rozširovali sa netušene rýchlym spôsobom i do susedných krajín.

Odhodlané ženy, ktoré mali za mužov korheľov, počínali si takto: na určenom mieste zhromaždilo sa ich aj vyše sto a pokojne tiahli, spievajúc nábožné piesne, ku krčmám, o ktorých vedeli, že ich navštevujú ich muži. Pred krčmou zaspievali jeden veršík a potom vyslali ku krčmárovi niekoľko žien s osobitným posolstvom, aby podpísal listinu, že sa zrieka svojej krčmy a že začne iný, užitočnejší spôsob života. Je prirodzené, že táto procedúra nemala spočiatku nijaký výsledok; akože by sa krčmár vzdal obchodu, ktorý mu donášal taký znamenitý dôchodok? Keď teda krčmár odoprel podpísať listinu, ženy začali znovu spievať, potom si pokľakali a hlasito sa modlili za obrátenie hriešnikov a napokon pokojne odišli. Podvečer však prišli poznovu a tak to trvalo deň čo deň dva mesiace i napriek treskúcej zime, lebo toto ženské hnutie vypuklo práve v pozdnú jeseň.

Krčmári sa proti týmto ženským spôsobom bránili rozličným spôsobom. Tí najmiernejší, keď videli, že už sa približuje spievajúci húf žien, zatvorili hneď bránu a všetky dvere na dome. Iní pozvolávali svojich hostí, ktorí oblievali ženy vodou, takže im potom mokré šaty na tele stuhli na ľadový krušec. Druhí zase vyhadzovali nemilú návštevu jednoducho von dvermi na ulicu. Podaktorí surovci dali podkopať prízemné izby krčiem; keď sa naplnili spievajúcimi ženami, podrazili podpierky, takže celý húf sa prepadol do pivnice, pričom niektoré ženy prišli o život, iné zas o zdravé údy. Pred svetom sa hovorilo, že dlážka sa vraj prevalila nešťastnou náhodou, lebo vraj bola priveľmi preťažená húfmi žien; nikomu však nepadlo do očí, že z korheľov navštevujúcich krčmu neprepadol sa ani jeden, lebo všetci sa zavčasu vypratali von. Ženy sa však ani týmito nehodami nedali odstrašiť; keď ich akýmkoľvek spôsobom vykúrili z jednej krčmy, kľakli na ulici do snehu alebo na ľad, znova sa modlili a spievali a odišli ďalej k inej krčme.

Lež rozbúrené ženy nezostali len pri týchto nábožných útokoch, ktoré nemali temer nijaký účinok; chopili sa iného, účinnejšieho prostriedku, aby krčmárov prinútili vzdať sa obchodu s pálenkou. Po pokojných demonštráciách zasiahli ozbrojené ruky. Svoje pochody proti krčmám začínali aj teraz nábožným spevom a modlitbami, ale keď krčmár nechcel podpísať listinu a zriecť sa svojho obchodu, ženy povyťahovali spopod šiat ľahké sekerky, vyrúbali na pivnici dvere, sudy s pijatikou vykotúľali na ulicu a tam im vytrepali dno, takže „tekuté zatratenie“ stálo v celých mlákach alebo sa roztekalo po ulici medzi ľadom a snehom. Po takýchto zákrokoch krčmári zamenili svoj krčmársky obchod za iný spôsob života, čo, pravda, nebolo nijako ťažké, najmä nie v západných štátoch.

A ako sa správali vrchnosti voči týmto ženským útokom proti krčmám? Nuž ľahostajne; ba na mnohých miestach príslušníci verejnej bezpečnosti, takzvaní policajti, sami sprevádzali húfy žien, aby nedošlo medzi nimi a korheľmi ku krvavým zrážkam.

Z Ohia prešlo toto ženské hnutie v krátkom čase i do štátu Illinois a aj do samého Chicaga. I ja som sa išiel podívať na tieto čudné pochody a spozoroval som, že muži temer bez výnimky, korheli-nekorheli, boli proti nim zaujatí. Vo všetkých väčších novinách nášho mesta vyšli osvedčenia podpísané množstvom mužov, že ak vrchnosť nič nepodnikne proti týmto ženským útokom na krčmy, ba ak ich bude ešte podporovať, vezmú i chlapi sekery a budú rozbíjať všetky obchody, v ktorých sa predávajú šperky a vôbec tovar určený pre ženskú parádu. Po týchto hrozbách mužov nastal medzi kupcami strach. Aby sa teda predišlo akýmkoľvek väčším výstupom v takom ľudnatom meste, ako je Chicago, vrchnosť jednoducho zakázala všetky ženské pochody namierené proti krčmám, a tak bratia z mokrej štvrte mohli zase v úplnom pokoji vysedávať pri svojich obľúbených skleniciach.

Boj proti korheľstvu v Amerike nezostal však obmedzený len na spevavé pochody žien; zasiahli doň aj pouliční kazatelia, o ktorých chcem tiež povedať niekoľko slov.

Spomenul som už, že v Amerike jestvuje okrem väčších cirkevných sborov i mnoho náboženských siekt, ktoré nemávajú riadneho kňaza. Keď sa príslušníci takéhoto sboru zhromaždia vo svojej modlitebnici, medzi tichým modlením povstane odrazu daktorý práve „svetlom nebeským osvietený“ spolučlen, jedno či je to muž, či žena, vezme na seba čo možno najvážnejší výzor a potom začne „kázať“, čo mu práve príde na jazyk. V rečnení sa čoraz viac rozohrieva, najmä ak ho spolučlenovia zhromaždení v modlitebnici pozorne počúvajú.

Z takýchto zvykov, v Starom svete, pravda, celkom neznámych, vznikli i pouliční kazatelia; čím väčšie mesto, tým je ich viac. Krádeže, bitky, hnusné výjavy ožranstva, ukrutné nakladanie s deťmi, nešťastné príhody a pod., toto všetko boli témy pre rečnenie pouličných kazateľov. Ak niekto na ulici pocíti v sebe ono „nebeské svetlo“, vyskočí pred daktorým obchodom na nejakú debnu alebo na kameň na rohu ulice — čo je zvlášť obľúbené miesto — a začne hlasito s vážnou tvárou kázať. Zakrátko je okolo neho zhromaždená nielen mladá chasa, ale i početné dospelé obecenstvo. Sám som náhodou počul niekoľko takýchto pouličných „kázní“ a musím priznať, že títo rečníci, hoci na prvý pohľad vidno, že pochádzajú z nižších stavov, hovorili dosť rozumne. Pravda, o otázkach viery nikdy nebola reč; ich slová sa vzťahovali iba na praktické otázky života, hlavne na karhanie hriechov, ktoré podkopávali blahobyt jednotlivcov i celých rodín.

Obecenstvo sa správa k týmto rečníkom rozlične. Kým kazateľ hovorí o všeobecných mravných pravdách, poslucháči sú pokojní; ale sotvaže rečník začne karhať jednotlivé ľudské priestupky, pokoj obecenstva je tam; jeden zdvihne päsť a hroziac nadáva rečníkovi, druhý strčí medzi zuby skrivený prst a hvízda, čo mu para stačí; iný zase schytí z ulice kus blata a hodí ho doňho. Podaktorí povyťahujú aj zhnité jablká a vajcia (bezpochyby už na to ich nosia so sebou) a začnú kazateľa bombardovať, pričom ostatní tlieskajú a súhlasne vykrikujú. Rečník však stojí nepohnute ako kamenná socha; a keď si už povedal všetko, čo mal na srdci, ide pokojne ďalej, nevšímajúc si ani pochvalu ani urážky poslucháčov.

Okrem takýchto príležitostných rečníkov sú i takí pouliční kazatelia, ktorí v rečnení na uliciach hľadajú svoje povolanie. Aj tým sa vodí na ulici práve tak ako tým prvým — a predsa sa nedajú odstrašiť. A všetko konajú títo ľudia zadarmo; nič nevyberajú do klobúka od svojich poslucháčov; robia to, ako sami hovoria, „z čistej lásky k človečenstvu“, ktorá je však veľmi málo opätovaná.

Ešte divnejšie pôsobia na človeka, ktorý príde z Európy, americké kazateľky. Najmä tie, ktoré kážu — v krčmách a hostincoch. Sú to obyčajne už staršie osoby, ale nájdu sa medzi nimi i dosť mladé a driečne ženy. Všetky sú oblečené jednoducho, čisto, bez nádhery, lebo dajakú pobehlicu by istotne nepripustili nikde ani k slovu. Tieto ženy verejne vystupujú preto, lebo pocítili ono „nebeské svetlo“ a chcú polepšovať hriešnych ľudí. Rečnievajú spravidla večer, keď po dennej práci sa ľudia zídu v hostincoch. Rečníčka vkročí pokojne do miestnosti, sklonením hlavy pozdraví prítomných, zastane si na príhodnom mieste a začne svoju prímluvu. I tá všemožne vyhýba otázkam viery a hovorí čisto o ľudských povinnostiach; nakoniec sa pustí tiež do hriechov, ktoré sa páchajú najmä v krčmách, ako sú nemiernosť, hry za ťažko zarobené peniaze, zlorečenie a pod.

Vystúpenie takejto rečníčky nevšíma si v salóne alebo v hostinci obyčajne nikto, najmä ak je už trochu obstarná. Hostia ďalej popíjajú, hrajú karty alebo domino, iní zas chodia okolo biliardu a zrážajú na ňom postavené kolky, podaktorí zase medzi sebou nerušene besedujú najhlasitejším spôsobom. Aby daktorý z hostí túto ženu urazil nejakým surovým skutkom, ako sa to stáva pouličným kazateľom, to sa nestane, lebo by ho ostatní hostia vysánkovali von. Keď rečníčka skončí svoju prímluvu, pokojne odíde a začne znova v susednom hostinci.

Ináč to, pravda, vyzerá vtedy, keď je rečníčka mladá a driečna; potom sa dakedy stane, že hostia na chvíľku zložia karty alebo prestanú v inej hre a počúvajú rečníčku, čo ona, pravda, využije a začne hovoriť od srdca k srdcu. Nie div teda, keď sa potom nejakého „útlocitného“ Američana dotkne táto jej reč a aspoň natoľko napraví svoj hriešny život, že sa ožení, pripútajúc si ku svojmu boku švárnu rečníčku.

Jeden z najohavnejších amerických národných hriechov je krivoprísažníctvo. Prv než sa o ňom aspoň stručne zmienim, treba poukázať na to, ako Američania vysvetľujú svoje zákony. Tak ako aj v Anglicku, berú literu zákona doslovne, čo však advokátskemu vtipu alebo prešibanému rozumu všakových oplanov dáva možnosť vykĺznuť spod zákona a uchlácholiť si svedomie. Napríklad niekde na veľkej tabuli v parku je napísané, že sa tu nesmie jazdiť na koni. Ale nejaký švihák tento zákaz vôbec nerešpektuje. Polícia ho chytí a predvedie pred súd. Tu sa obžalovaný začne rozhadzovať že nevie, čo s ním chcú. „Veď zákaz predsa hovorí o koňovi, a ja mám kobylu!“ ohradzuje sa, a pravote je koniec. Alebo iný príklad. Hra v deväť kolkov o peniaze je v Amerike prísne zakázaná; nuž a či si myslíte, že sa tu nekolkuje? Horkýže nie! Gule tu hrmia ako Kruppove delá pri Paríži. Polícia príde ku kolkárni, ráta kolky, a naráta ich — desať; nuž je po všetkom. Hráči sa dajú do smiechu a polícia pekne-rúče odtiahne.

Čo sa stalo pri týchto dvoch nevinných prípadoch, stáva sa i pri priestupkoch, ktoré si zasluhujú najväčší trest. Lež keď dôjde pri dokazovaní trestného činu k prísahe ako najdôležitejšiemu prostriedku na dosvedčenie pravdy, mnohý Američan odprisahá bez najmenšieho pohnutia mysle hocičo, len keď má z toho osoh. Veď i v Starom svete sa stávajú prípady krivej prísahy; ale v Amerike je mnohým oplanom remeslom, a takéhoto krivoprísažníka si môže hocikto najať. Už som sa zmienil o jednom takom ohavnom prípade krivej prísahy, keď som hovoril o úradníkovi nášho mesta, ktorý spreneveril 800 000 dolárov. Tu rozpoviem iný taký prípad.

Raz v zimný večer idem z divadla domov, keď tu v jednom salóne počujem hrozný krik a lomoz. Čo je to reku? Vojdem dnu a vidím, že dvaja opití Američania tu robia garazdu. Hrešili a nadávali hosťom i hostinskému. Keď bolo toho už priveľa, hostinský zavolal sluhu, ktorý začal ožranov sánkovať von dvermi. Odrazu padol výstrel z revolvera a pred očami mi zhrkotala sklená tabla vsadená vo dverách. Na šťastie guľka nezasiahla ani sluhu ani nikoho z chodcov na ulici. Sluha poznal ožranov a zažaloval ich na súde z pokusu vraždy. Po čase bol som zvedavý, ako sa súd skončil. Išiel som do salóna a opýtal som sa na to sluhu.

„Prehral som,“ bola jeho krátka odpoveď.

„Ako to?“ pýtam sa ďalej.

„Korheli si priviedli pred súd svedkov, ktorí odprisahali, že revolver v rukách obvinených ani len nevideli.“ Ako mi sluha ďalej povedal, za krivú prísahu dostal každý svedok po 30 dolárov. On sám vraj tiež mal piatich svedkov, ale nedalo sa nepodvratne dokázať, že revolver bol nabitý guľkou; sklenú tabuľu mohol jeden alebo druhý z ožranov vyraziť lakťom. Za pravdu sa dalo najatým prísažníkom.

Nepochybujem, že sú medzi Američanmi i takí, že keby ich chceli najať na krivú prísahu, povedia rozhodné „nie!“. Ale nájdu sa i premnohí takí, ktorí vďačne prisľúbia. O svedkov teda pri hocakej pravote je najmenšia starosť; ľudia, ktorí sa inak ani nepoznajú, zastanú si na ulici a dajú sa do reči o „svojich“ záležitostiach. Netrvá dlho, a už z jednej alebo z druhej strany padne otázka: „Prosím vás, nešli by ste mi za svedka?“ Po krčmách a v hostincoch býva často hlavným predmetom rozhovorov hľadanie svedkov k nejakej pravote. Tento ohavný zlozvyk je tým nebezpečnejší, čím bohatší je oplan, ktorý sa uchyľuje k takýmto praktikám. Boháč si môže najať hocikoľko ničomníkov a pozháňať ich do súdnej dvorany; proti ním je statočný, avšak chudobný človek úplne bezmocný, hoci by aj jeho záležitosť bola nad slnko jasnejšia. Bohatý ničomník si nerobí nič zo straty niekoľkosto dolárov, za ktoré si najal svedkov, len keď pred súdom mal pravdu on.

Spomeniem ešte jednu príhodu. Opitý Američan vrútil sa do obchodu, chtiac tam niečo potiahnuť. Vzal akýsi kus tovaru, avšak ho prichytili a odviedli do chládku. On sa odvolával, že nevedel, čo robil ani kde bol. Keď bol dlhší čas v žalári, jeho žena zažalovala pred súdom krčmára, u ktorého sa bol spil. Žalobu odôvodnila takto: „Že je môj muž uväznený, je na príčine krčmár. Keby mu nebol dal nadmieru piť, nebol by sa opil. Keby sa nebol opil, nebol by vošiel do obchodu a nebol by kradol. Keby nebol kradol, tak by ho neboli chytili a zavreli. Žiadam teda od krčmára za ublíženie na cti 1000 dolárov ako náhradu.“

Pravota sa dlho vliekla a proti všetkej obrane krčmár musel zaplatiť pre „ublíženie na cti“ pokutu 400 dolárov. Ale keby bol mužík pri krádeži šťastne pochodil a doniesol domov kus hodvábnej látky na krásne šaty alebo aspoň topánky, myslíte si, že by bola útlocitná ženička zaniesla obchodníkovi tie veci nazad? Sotva.