ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Okrem povolaní, ktoré jestvujú všade na svete, jestvuje v Amerike celý rad živností, ktoré sú v mnohých ohľadoch veľmi rozdielne od podobných obchodov v Starom svete. Prvé miesto medzi nimi zaujíma nepochybne takzvaný runner, ktorého by sme po slovensky nazvali vybehúvač, naháňač. Je to človek síce v „najlepšom veku“, no nie v najlepšom kabáte, ktorý čaká na príchod vysťahovalcov do Ameriky „ako kaňa na dážď“, lebo z nich žije. Runner je v službách niektorého z väčších, ale nie s veľkým pohodlím zariadených hostincov, ktoré sú odkázané hlavne na prichádzajúcich vysťahovalcov. Jeho povinnosťou je potulovať sa po nábreží, kde pristávajú lode prichádzajúce z Európy. Ešte donedávna nemal runner ani toľko trpezlivosti, aby dočkal, kým loď pristane pri brehu; keď ju ešte len zďaleka videl, najal si podnikavý runner čln a išiel lodi v ústrety. Vydriapal sa na palubu, aby mohol prvý odporúčať prisťahovalcom svoje všestranné služby, hlavne „najlepší hostinec“, do ktorého ich sám bude sprevádzať. Lenže tieto jeho zlaté časy sa už pominuli; každá loď, ktorá vezie prisťahovalcov, musí pristáť na vykázanom mieste a runnerom je prísne zakázané veslovať oproti nim. Tak naša loď, ktorou som prišiel do Nového sveta, pristála na určenom mieste, a keď sme na druhý deň vystupovali na suchú zem, čakali nás už vládou stanovení zástupcovia, aby nás uviedli do Domu vysťahovalcov na úradný popis.

Runner teda dnes už dostáva ľudí len z druhej ruky a natíska svoje služby hlavne tým, ktorí sa mu zdajú najviac pri peniazoch. Mňa s mojím priateľom Hermannom, keď sme vykročili z Domu vysťahovalcov, ostrozrakí runneri iste nepovažovali za takých, čo oplývajú pozemskými statkami, lebo sami sme sa museli dopytovať na hostinec, ktorý nám ešte na lodi odporúčali. A tak sme náhodou sami oslovili na ulici runnera hostinca Gritti, do ktorého nás potom ochotne zaviedol. Okrem týchto prístavných runnerov sú i runneri vnútrozemskí, ktorí sa potulujú na každej trochu väčšej stanici, aby cestujúcim ponúkli svoje služby. Čím viac teda runner behá, tým je jeho zárobok väčší, a naopak. O stravu sa starať nemusí; pri lacnote potravín hostinský svojmu runnerovi stravu neráta. Hlavným cieľom všetkého namáhania týchto ľudí je dobre a darmo žiť, a to aj dosiahnu. Tak runner stále čosi zháňa, deň čo deň, rok čo rok, kým mu nohy vládzu. Keď mu vypovedia službu, neprichodí mu iné ako výhľad na — špitál. V tomto ohľade sa runneri podobajú divadelným hercom; ani vo svojich najlepších dňoch nepamätajú na — budúcnosť.

Teraz si všimnime druhú vrstvu malých amerických obchodníkov, ktorých tu volajú „pedlar“. Sú to výlučne chudáci, ktorí prišli z Európy. Z dvanástich pedlarov je istotne jedenásť Židov a len jeden inej národnosti. Celý pedlarov majetok nepresahuje spočiatku 10 dolárikov; s týmto kapitálikom, hneď ako vstúpil na americkú pôdu, začína svoj malý pouličný a podomový obchod. Všetok tovar má v košíku prevesenom cez plece. Má v ňom cverny, šnúrky, ihly, špendlíky, gombíky atď. Prvé týždne žije pedlar len o chlebe a o vode, nie div teda, že jeho utrápená, vybiedená postava tu i tam vzbudí cit milosrdenstva, takže dobrosrdečná slúžka alebo kuchárka kúpi od neho za pár grajciarov nite alebo šnúrky, ktoré kedy-tedy potrebuje. Tak behá pedlar celé dni po ulici; tu i tam vkročí do domu, kde ho obyčajne uvíta hryzavý pes a vyženie skôr, než mohol niečo predať. Keď večer unavený pedlar vkročí do svojej komôrky, ktorú si prenajal za dva doláre mesačne, a spočíta svoj majetok, radostne prekvapený zistí, že predsa len utŕžil 50-60 centov, z čoho polovicu môže považovať za čistý zisk.

O štvrť roka je už pedlar celkom iný človek. Zaopatril si už slušnejší odev, takže keď vkročí do domu, už neskáču doňho psi. Okrem nití a šnúrok objaví sa mu v košíku i iný tovar: púšky na šnupavý tabak, hrebienky, oceľové perá, ceruzky, náprstky, hodvábne stužky atď. I stravu si už polepšil natoľko, že ku chlebu pridáva už i syr, namiesto vody si dá pohár piva a dvakrát do týždňa si dopraje varený obed v hostinci. Keď prídu teplejšie časy, vybehne si pedlar i do susedných dedín a na neďaleké farmy. Tu ho vďačne prijmú, lebo farmár nemusí bežať po fajočku do mesta, tak isto ako domáca pani po náprstok a cverny. Okrem toho dostane zadarmo nocľah a obyčajne sa nájde niečo pod zuby, čo len hrnček kyslého mlieka a kus chleba.

V druhom roku svojho pedlovania zamení si náš človek košík za veľkú krytú škatuľu, ktorú nosí na chrbte, ako naši podtatranskí čipkári. Jeho tovar sa množí a cesty preťahujú vždy ďalej od mesta, kde sa mu všakové drobnosti oveľa lepšie míňajú. Na tretí rok si pedlar kúpi už i nejakého koníka a malý vozík. Naň naloží svoje škatule a truhličky a celý okres považuje za pole svojej činnosti. Okrem všelijakých cigariek predáva už aj prstienky, hodinky a zlaté retiazky, všetko tovar, ktorý dostal „rovno z Paríža“. Teraz sa mu vodí už tak dobre, že za mesiac je už obyčajne koník i s vozíkom vyplatený. Len keby nebolo na osamelých farmách tých sprepadených psov! Tí mu spôsobujú najväčšie trápenie. O päť-šesť rokov má pedlar pohromade už niekoľkotisíc dolárov, vráti sa do mesta, kde pôvodne začal pedlovať, a osadí sa tu ako kupec. Nájde si dajakú ženičku, ktorá tiež niečo do domu prinesie, a je z neho hotový prednejší americký obchodník. Nejeden milionár Severných štátov začal svoj obchod pedlovaním.

Ďalším typom amerického obchodníka je takzvaný „grocer“. Toto povolanie si volia temer výlučne vysťahovalci zo severozápadného Nemecka. Po slovensky by sme mu povedali kramár, keby to nebolo primálo vzhľadom na veľkosť jeho obchodu a na skoro neuveriteľnú rozmanitosť jeho tovaru. U grocera nájdete všetko, čo len si srdce zažiada, vyjmúc veľké zvony, delá a — čvíkoty, ktoré sa ešte do Nového sveta nedostali. Ostatné všetko, nech je to už čiastka odevu, alebo potravný článok, nadrobno poštiepané drevo, kamenné uhlie, metly, klobásky, zubný prášok, kvasenú kapustu, riad, krém na topánky, čokoláda, jablčník, všakový olej, škrob i cigarky, slovom, všetko nájdeš u grocera vo veľkom výbere. Grocerov obchod je vždy na rohu dvoch ulíc, aby mohlo doň nazrieť čo najviac ľudí. A pretože je v takomto obchode vždy veľa práce, pomáha i grocerova žena. Kuchyňa je preto zanedbaná a u „poriadneho“ grocera sa varí len dvakrát týždenne. Držať si slúžku alebo kuchárku by bolo smrteľným previnením proti grocerovskej sporivosti, i keby majiteľ mal už našetrené tisíce dolárov. „Usiluj sa a zapieraj sa“ — to je hlavným grocerovým heslom.

Nie teda div, že sa grocer pri takejto úmornej práci v obchode rýchle zoderie a hľadá preto „clerka“, po našsky subjekta, obchodného pomocníka. V obchode ho poznať podľa zástery zo zeleného súkna, zopnutej vzadu mosadznou spinkou a retiazkou. Clerk je učňom i pomocníkom v jednej osobe. Koná najrozličnejšie práce v dome i okolo domu, je balič, nosič, odvážač tovaru na stanicu, drevorubač a aj kuchár, keď pani nemá práve čas dozerať na hrnce v kuchyni. Ba tu i tam i pestúnkou, keď nemá kto malého grocerovho potomka zavarovať.

Iste nejednému z vás príde na um otázka, ktorý chudák sa dá na takú službu. Keď však uvážime, za akých okolností prichádza taký clerk do Ameriky, celú vec ľahko pochopíme. Každý grocer zanechal v Starom svete nejakú rodinu alebo aspoň známych a priateľov, na ktorých si spomenie, ked začne uvažovať o tom, že by potreboval clerka. Napíše im, aby mu poslali svojho synka, že má v obchode uprázdnené miesto; prirodzene, že ho so všetkým „slušne zaopatrí“, kým sa bude môcť postaviť na vlastné nohy. Na dôkaz svojej rodinnej alebo priateľskej starostlivosti priloží do listu hneď aj dvadsať, alebo ak chce byť gavalierom, tridsať dolárov. Táto suma práve stačí, aby si Janko mohol zaplatiť najlacnejší lístok na cestu loďou, ktorú vykoná o suchom chlebe a kuse slaniny alebo údenej bravčoviny. V lete pri šťastnej plavbe je všetko v poriadku; ale v neistejšej časti roka, keď sa pre morské búrky plavba preťahuje o celé týždne a budúci clerk už svoju chlebovú mošničku celkom vyprázdnil, je to už horšie. Často ho zachráni len milosrdenstvo spolucestujúcich.

Takto sa dostane nádejný clerk do Ameriky. Len čo má Dom vysťahovalcov za sebou, hneď sa ponáhľa vyhľadať svojho strýca, ujca či krstného otca, a keď sa už dostane do jeho rodinného kruhu, má po všetkých starostiach; hlavu má kde skloniť a o každodennú, hoc i skromnú stravu sa mu starať netreba. Po šiestich skúšobných týždňoch začne novopečený clerk dostávať už aj plat, a to 2 doláre na mesiac, alebo i viac, podľa toho, aké schopnosti prejavuje v obchode a ako sa správa voči svojim chlebodarcom. O rok-dva už handrkuje po anglicky, takže v neprítomnosti principála alebo jeho panej môže už v obchode obslúžiť zákazníkov. Takýto polovycibrený clerk dostáva už 6 až 8 dolárov mesačne, so všetkým domácim zaopatrením.

Viac ako štyri roky sotvaktorý clerk vydrží na svojom prvom mieste. Jednak že túži po väčšej samostatnosti, jednak preto, že chce lepšie zarábať. Ale aj sám grocer hľadí už zas vymeniť svojho, teraz už dosť drahého pomocníka. Aby si obidvaja čo najskôr prišli na svoje, sám grocer hľadá clerkovi službu. Odporúča ho medzi známymi obchodníckymi firmami, od ktorých odoberá tovar. Obyčajne sa mu to v krátkom čase aj podarí. Clerk opustí svoj prvý útulok a stane sa pravou rukou u grocera, ktorý má väčšie sklady. A jeho prvý dobrodinec napíše znova rodine do Európy; a keď doterajší clerk opúšťa službu, pláva už druhý kandidát po mori a o niekoľko dní má náš grocer nového a aj lacnejšieho pomocníka, čo je hlavné.

Učni a odchovanci toho istého grocera stávajú sa obyčajne dobrými priateľmi a nezabúdajú ani na svojho dobrodinca. Tieto priateľské zväzky sa končievajú často tak, že dvaja clerkovia, ktorí si už našetrili niekoľkotisíc dolárov, navštívia cez dlhšie výročité sviatky svojho bývalého, už zostarnutého grocera a vyjednávajú s ním o kúpe jeho kupeckého skladu. Obyčajne sa takéto vyjednávačky končia priaznivo, najmä ak je v dome mladá driečna dcérka, ktorú si jeden alebo druhý spoločník vezme za ženu.

Nakoniec chcem sa ešte zmieniť o ľuďoch, ktorí sú azda v celom americkom živote, keď máme pred očami ich mravnú povahu, najohavnejší. Volajú ich „pavnbrokeri“. Po našsky to znamená človeka, ktorý požičiava v súre postaveným ľuďom peniaze na zálohy, t. j. na veci, ktoré donesú do krámu. Tento „kšeft“ je v Amerike veľmi obľúbený a rozšírený, lebo vyžaduje málo peňazí a aj málo svedomia, pričom pavnbroker v krátkom čase zbohatne. A to je u amerických špekulantov hlavná vec! Povolenie na túto živnosť môže dostať každý americký občan, ktorý nebol trestaný. Za povoľovací list platí špekulant mestu 25 dolárov ročne, za čo môže brať 25 od sta, a má len tú povinnosť, že založenú vec bude držať do jedného roka na výmenu.

Keď má pavnbroker povolenie v rukách, najme si na najrušnejšej ulici vhodné miestnosti pre svoj obchod. Verejný vchod je z ulice, ale pre zvláštnych „klientov“ má náš obchodník aj osobitné zadné dvierka. Nad vchodom nie je nijaká firma, len tri pozlátené gule visia nad dverami na železnej tyčke. To je znak, že tu na hocijaký záloh možno dostať peniaze. Pavnbroker pracuje v prednej miestnosti za dlhým stolom, pred ktorým sú silné mreže, aby nejaký rozhnevaný zákazník nemohol pochytiť za hlavu našu chlapinu alebo aby neukradol niektorý zo zálohov vyložených po stole. Tu vidno všetky možné predmety z domácnosti, počnúc od zlatých prsteňov, hodiniek, strieborných príborov až na poloroztrhané kusy vrchného i spodného odevu, periny, dáždniky, ženské klobúky, kusy plátna atď. „On“ sa zaoberá výlučne kovovými zálohmi, medzi ktorými zlato a striebro rozozná už takrečeno podľa zápachu. „Ona“ má pod opaterou odevné články, tkaniny, šatky a pod. Hlavnou ich starosťou však je, aby veci, ktoré zákazníci prinesú do zálohu, čo najnižšie ocenili. Akože by mohol byť pavnbroker spokojný s mizernými 25 percentami! On si žiada aspoň 200 percent do roka, aby sa jeho ustávanie náležite vyplatilo. Pavnbroker dáva teda na hocijaký záloh len jednu šestinu jeho skutočnej ceny, pričom ešte špekuluje na to, že po vypršaní jedného roku máloktorý dlžník si bude môcť vymeniť svoj záloh, a tak teda prepadá v plnej hodnote špekulantovi. Z toho vyplýva, že čím horšie sú časy, tým lepšie pre pavnbrokera, lebo veľa nevymenených zálohov mu zostane v pazúroch.

Nech si však nik nemyslí, že do tohto obchodu, nad ktorým visia tri pozlátené gule, vstupujú len bedári. Príde sem i človek, ktorý má aj 10-12 tisíc dolárov ročitého dôchodku; ale keď je v momentánnej súre, zanesie k pavnbrokerovi s inými klenotmi ešte aj svoj sobášny prsteň. Ak niekto potrebuje v Amerike súrne peniaze, nemôže sa spoliehať na pomoc rodiny, známych alebo priateľov. Úver sa nikomu nepovoľuje, iba ak v obchodných záležitostiach, a i to len výlučne pri obchodoch s tovarom, nikdy nie s hotovým grošom. Tak sa stáva, že mnohé rodinné šperky prinesené do Ameriky zo Starého sveta dostanú sa do tmavej komôrky pavnbrokera, z ktorej sa už nikdy viac nedostanú nazad do rúk pôvodného majiteľa. Lebo len čo uplynie posledný deň záložného roku, už je pavnbroker právnym majiteľom nevymeneného zálohu. On je v práve, a to mu stačí. Ohľady a city ľudskosti sú mu naprosto neznáme pojmy. Ani najmenej ho nemýli žalosť, slzy a kliatby tých, čo si včas nemohli vymeniť záloh.

Tak to ide u pavnbrokera celé dni, ráno od ôsmej do štvrtej popoludní, v zime do šiestej. Ale tým sa jeho pracovný čas nekončí. Keď sa dvere pod troma pozlátenými guľami zavrú, nastáva čas obchodu s mimoriadnymi hosťami. Sú to ľudia veľmi pochybného stavu, ktorí skupujú rozličný tovar za päť prstov a potom ho dávajú pavnbrokerovi do zálohu, pravda, aby ho nikdy nevymenili. Zlodej sa uspokojí aj s nižšou cenou za ukradnutý predmet, lebo je bezpečný, že ho pavnbroker nevyzradí. Je prirodzené, že dočasný majiteľ týchto ukradnutých predmetov nevedie o nich riadny záznam ani nevydá na ne záložné listy; takéto veci ukryje najlepšie v cudzom dome, aby úrady verejnej bezpečnosti nemohli nič podozrivého nájsť, keď tu-tam nakuknú do skladu. Sú to často nemilé a často nebezpečné podniky. Lebo ak sa tu nájdu veci, o ktorých sa dokáže, že pochádzajú z krádeže, majiteľ obchodu stratí navždy povolenie na záložňu a odovzdajú ho do trestnice, kde má potom dosť príležitostí rozmýšľať o požehnaní poctivej práce. Lenže zriedkakedy sa stáva, že ruka spravodlivosti zastihne tieto pijavice chudobnejších vrstiev obyvateľstva. Najčastejší je taký prípad, že keď sa pavnbroker dostatočne nacical, odíde na pohodlný — odpočinok.