ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drobné ručné nástroje, ktoré sme používali vo fabrike, boli síce podobné nášmu stolárskemu riadu, ale boli oveľa praktickejšie. Každý Američan hľadí, aby pri svojej práci mal také náčinie, ktorým môže pridelenú robotu čo najrýchlejšie spraviť. Kde však rýchlosť a sila ľudskej ruky nevystačí, tam prichádza na pomoc stroj, obsluhovaný, pravda, obratnými rukami. Takýto stroj, hnaný prúdom parnej sily, hobľuje, píli, keluje, dlabe, vŕta, šlicuje, cinkuje, zapúšťa do dreva rozličné súčiastky atď. Robotník len skladá jednotlivé časti výrobku, spojuje ich železnými klincami atď. Keď je daktorý kus celkom hotový, ide k lakovníkom, ktorí priehlbinu klincovej hlávky zatrú tmelom, vyrovnajú a potom celý kus zalakujú; my tu obyčajnú stolársku politúru nepoznáme. Vyhotovený nábytok sa potom posiela do hlavného skladu, kde sa jednotlivé kusy postavia tak, aby si ich obecenstvo mohlo zo všetkých strán pohodlne poobzerať; praktický Američan nekupuje mačku vo vreci, ale chce vidieť a preskúmať, čo kupuje.

A akú mám ja prácu v tomto veľkom závode? Spočiatku som robil všelijakú rezbárčinu potrebnú na výzdobu našich výrobkov; preto som mal denný plat o našich 50 grajciarov vyšší ako ostatní robotníci. Potom som robil všelijaké arabesky a figúry, do ktorých vtláčali na kašu rozmočenú sadru, asi tak, ako keď sa u nás robia tehly. Takéto sadrové ozdoby sa potom pripevňujú na skvostné domy. Časom som sa stal v našej fabrike prvým zo všetkých robotníkov čo do práce i platu. Môj služobný „titul“ bol: Modellen- und Proben-Experiment Tischler. Čo to znamená a aká práca sa odo mňa vyžaduje? Napíšem vám to trochu obšírnejšie.

Mojou úlohou bolo vyhútať nejaký nový kus nábytku a túto novinku spraviť potom aspoň v malom z dreva, aby sa dalo posúdiť, či sa tento nábytok zhotovený potom v príslušnej veľkosti bude obecenstvu páčiť a či ho bude možné dať do predaja. Veď je známe, že človek má rád nové veci a že nový nevídaný tovar ide dobre od ruky. Nuž a pri tomto vyhutovaní niekedy aj pol dňa robím rukami len veľmi málo, na druhý deň trochu viac a dakedy zhola nič.

Veci sa majú totiž tak, že náš boss nevie ani len hoblík dobre chytiť do ruky, lebo nie je stolár; zato na vymýšľanie je chlapina. Keď ho teda niečo napadne, sám to vyhotoviť nemôže, ale potrebuje človeka, a najmä ako majiteľ stolárskej fabriky stolára, ktorý by jeho myšlienky stvárnil v dreve. Vybral si teda mňa za svojho „spoluvýmyselníka“. A tak nosí do fabriky rôzne kresby, ktoré potom v mojej dielni posudzujeme, vynášame rozličné mienky, porovnávame, premýšľame a hútame, takže často prejdú celé hodiny bez toho, že by sme v dajakej skutočnej práci čo len krížom slamku preložili. Keď sa predsa na niečom ustálime, potom sa len, hriešny človeče zo zvolenského Pohronia, čiň, aby si to urobil z dreva tak, ako je to vyobrazené na papieri. Rozumie sa teda, že pri tomto remesle pracujem viac duševne ako telesne. Keď však niečo pre svoju prácu potrebujem, idem od stroja ku stroju, a robotník, čo pri ňom pracuje, musí mi tu niečo ohobľovať alebo zavŕtať, vypíliť, odpíliť atď. Ja už len hotové kúsky skladám v celok. Často potrebujem i zámočnícku pomoc; idem teda do príslušného oddelenia fabriky, kde mi potrebný kus okujú. Stáva sa však i to, že si niektoré maličkosti musím sám vŕtať, zohýnať, opilovať atď. Keď je nový kus hotový, predložím ho bossovi, s ktorým ho ešte posudzujeme, či by sa kde-tu nemohlo ešte niečo opraviť. Za túto prácu dostávam denne 3 doláre, teda našich 6 zlatých; takýto plat majú v našej fabrike iba piati. Ostatní spolupracovníci pri usilovnej a dosť namáhavej práci zarobia asi 4 až 5 zlatých denne. Všetci pracujú obyčajne na kusy, medzi nimi i môj drahý priateľ Hermann, ktorý sa však nemôže dopracovať vyššieho zárobku ako 4 zlaté denne.

Okrem mojich fabrických povinností zapodievam sa doma v hodinách voľna súkromnými prácami. Tak pracujem na truhličke, ktorá „má sama hrať“. Uvidím, či sa mi dielo podarí tak, aby obstálo pred verejným súdom. Čo ma pri takýchto súkromných prácach najviac zaujíma, je zvedavosť môjho bossa. Hocikedy pribehne ku mne na koni podívať sa, čo a ako robím a či bude už dielo skoro hotové. Pri každej takejto príležitosti ma žiada o vysvetlenie, ako sa tá alebo oná časť robí. Ja, pravda, odpovedi obratne vyhýbam, len aby som udržal napätú jeho zvedavosť. V tejto svojej pasii neustávam, čo, pravda, moju prácu len preťahuje, lebo pred jeho očami nemôžem predsa robiť tajnejšie kusy.

Bezpochyby mnohí z milých čitateľov by chceli vedieť, či sú v Amerike učni. Na túto otázku iba krátko poznamenávam: učeň sa hlási do práce všeobecne používaným spôsobom, ktorý som už spomenul. Niet tu teda takzvaného pripovedania a prepúšťania učňov. Keď si učeň našiel prácu, dostane hneď aj plat; pravda, iba taký, aby ako-tak mohol vyžiť. Kde býva a čo je, to je už jeho starosť. Ale ani v samej dielni sa nik nepodíva na neho, ako pracuje. Nik ho nepoučí, keď urobí chybu; sám musí prísť na to. Rozumie sa, že učni dostávajú spočiatku iba ľahké a podradnejšie práce, aby svojou nepozornosťou a neschopnosťou nemohli veľa pokaziť. Keď taký začiatočník svoju robotu viackrát zle urobí, dostane tu i tam od robotníka, pre ktorého niečo pripravuje, poza uši; a keď to nepomôže, tak ho jednoducho vyženú z fabriky a môže znova inde začínať.