ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Amerike jestvuje veľa vecí, ktoré sa človeku, ktorý práve prišiel zo Starého sveta, zdajú podivné. O mnohých takýchto veciach som sa už zmienil v predošlých úvahách; ešte však chcem spomenúť aspoň niektoré.

Európanovi hneď padne do očí, že v Amerike na vežiach nikde nevidieť hodiny. V Starom svete každá väčšia obec sa domáha toho, aby mala vežu s veľkými hodinami, a to nielen na ozdobu obce, ale aj pre isté pohodlie obyvateľstva.

O tomto niet v Amerike ani slýchu. Kto nemá vreckové hodinky, musí sa opytovať na čas okoloidúcich; to býva často príčinou násilných krádeží hodiniek. Večer a za nocí túlajú sa po meste zvláštni zlodeji, ktorí považujú za výdatné remeslo pristavovať ľudí a pokorným, úctivým hlasom sa pýtať, koľko je hodín. Sotva však neopatrný človek vytiahne z vrecka hodinky, jedným hmatom ich zlodej odtrhne z retiazky, a prv než sa okradnutý spamätá, zlodej je už v bezpečí hádam v tretej ulici. Takéto zbojstvá sa najviac páchajú na zelenáčoch, ktorí len nedávno prišli z Európy. Poznajú ich už po šatách a po pohyboch. Američan v podobnom prípade zostáva alebo nemý, alebo dá z pamäti odpoveď, ani sa nedotknúc hodiniek. Ba nájdu sa i takí, ktorým iste predtým ukradli vzácne hodinky, že odpovedajú zauchom.

Vo veľkých mestách všetkých európskych krajín, okrem Anglicka, keď kráčate po ulici, presvedčíte sa na vlastné oči, že aspoň každý dvadsiaty dospelý muž, ktorý ide okolo vás, je vojak. V Amerike môžete chodiť hore-dolu po celom meste, a nestretnete človeka v uniforme. Ja som už dosť dlhý čas v Chicagu, a nemal som ešte príležitosť vidieť amerického vojaka. To, pravda, neznamená, že Spojené štáty nemajú svoju stálu armádu; ale majú ju v takom malom počte, že sa jej príslušníci medzi toľkým obyvateľstvom celkom stratia. Počet stáleho vojska je 32 000 mužov a niekoľkosto mužov, ktorí konajú službu na hraniciach jednotlivých štátov ako obrana proti Indiánom.

Odvod k stálemu vojsku je dobrovoľný. Kto chce byť vojakom, hlási sa na príslušnom úrade, kde ho lekári prezrú. Ak je schopný, pridelia ho hneď k príslušnému oddielu.

Okrem stáleho vojska jestvuje v Severných štátoch i občianska stráž-garda, ustanovená hlavne na udržiavanie vnútornej bezpečnosti a poriadku. Akú ohromnú vojenskú silu môžu títo ozbrojení občania v čase potreby utvoriť, dokázalo sa v nedávnej občianskej vojne vedenej medzi severnými a južnými štátmi, v ktorých zvíťazili severné štáty, čím sa dočasne prerušená jednota Spojených štátov zas obnovila.

Každý americký občan je povinný slúžiť vlasti v čase pokoja buď ako porotca súdu, ďalej ako gardista, alebo ako hasič. Najviac mužov sa však tisne do gardy, lebo tá má všelijaké práva, nad ktorými by každý vojak Starého sveta zalomil rukami. Keď sa v daktorom mieste prihlásilo do gardy aspoň 50 mužov, utvorí sa tam stotina. Príslušníci stotiny môžu si nielen voliť spomedzi seba svojich dôstojníkov, ale si môžu určiť aj uniformu podľa vlastnej chuti a vôle. Niekoľko stotín utvorí potom gardový pluk. Je prirodzené, že porady o uniforme a voľby dôstojníkov veľmi dlho trvajú a vždy sa skončia u pána spolubrata — krčmára. Nuž mali by ste vidieť tie uniformy poskladané z vojska celého sveta! Hlavnou vecou je pri nich: veľa peria na čákove a mnoho všakových ligotavých plieškov, najmä na pleciach. Zvlášť sú obľúbené veľké medvedie čapice bývalých našich „granatierov“. Aké je to krásne, keď sa „ona“ díva z obloka, ako si „on“ v takej čapici vykračuje a šabľou brnká o dlažbu ulice; až jej slzy radosti zalejú oči, že takého „hrdinu“ môže nazývať svojím mužom.

V celých Spojených štátoch je v garde vyše dvoch miliónov mužov. V lete gardisti po dennej práci cvičia, aby ako-tak ovládali svoj zbroj. Dôležitou súčiastkou výcviku je strieľanie do terča; vtedy vyrukuje celá kompánia s početnou hudbou, sprevádzaná ostatným zvedavým obyvateľstvom. Najlepší strelci dostávajú všakové odmeny, na ktoré sa poskladajú oficieri kompánie. Po skončení streľby je všeobecná hostina, na ktorej sa zúčastnia i manželky a deti strelcov.

Raz do roka príde generál, aby urobil z úradnej povinnosti prehliadku kompánie. To býva pre gardistov veľký deň, na ktorý sa pripravuje i s celou rodinou už viac dní vopred. Prehliadka sa odbavuje s najväčšou okázalosťou a každý gardista si myslí, že každý sa díva len naňho. Ešte slávnostnejšie vyzerá prehliadka jazdectva, hoci nejeden jazdec celým svojím počínaním dosvedčuje, že sa v sedle necíti doma.

Celkom obdobne od občianskej gardy sú zriadené rozličné dobrovoľnícke sbory, ktorým hlavná vojenská správa ponechala ešte väčšiu slobodu. Tie si zaopatrujú samy i zbroj i celý výstroj. Na uniformu veľa nedajú, každý sa šatí, ako chce a ako za najlepšie uzná. V čase nepokojov je dobrovoľnícky sbor v pohotovosti vždy na prvom mieste; až za nimi sú gardisti. Aby však ani tu nechýbal kúsok amerického čudáctva, jeden z dobrovoľníckych sborov sa volá Fettmanns-guard, garda tučných mužov; ten neprijme do svojho sboru muža, ktorý váži menej ako 2 centy 25 funtov. Ako tento sbor vyzerá pri dlhých pochodoch a vojenských cvičeniach, to je už druhá otázka.

Najobľúbenejšie sú v Amerike hasičské sbory organizované vo všetkých trochu väčších mestách polovojenským spôsobom. Hlavnou ich úlohou je, pravda, hasiť požiare, ale okrem toho sa hasiči zúčastňujú na všetkých verejných slávnostiach, pri ktorých vyrukuje všetko mužstvo spolu so striekačkami a množstvom inej výzbroje, ktorú v lete ozdobujú vencami a kvetmi. Nemôžem zamlčať ani zvláštne služby, ktoré tu hasiči vykonávajú nielen proti plameňom na streche, ale aj proti výtržníkom, ktorým „horí pod klobúkom“. Keď sa strhnú povážlivé výtržnosti, major — predstavený mesta — požiada hasičský sbor, aby urobil poriadok. Hasiči teda vyrukujú; veliteľ vyzve obecenstvo, aby sa pokojne rozišlo. Ak tieto slová nenájdu ozvenu, hasiči nakoniec namieria striekačku do najhustejšieho húfu ľudí, a to máte vidieť, ako sa hneď všetko rozpŕchne, najmä ak je kúpeľ trochu chladnejší.

O tom, ako Američania svätia nedeľu, som už hovoril. No tí, čo prišli sem zo Starého sveta, snažia sa rozličným spôsobom nájsť si chodníčky, ako vyhnúť prísnym predpisom o zachovávaní nedeľného pokoja; nijako nemôžu zabudnúť na hlučné a veselé európske nedele. Divadlá sú v nedeľu všade zatvorené; rodeného Američana to, pravda, nijako netrápi, ale prisťahovalci sa s týmto zákazom nijako nemôžu spriateliť. V hlavnom meste New Yorku býva najviac takých rodín, čo prišli z Európy, a títo obyvatelia sa veľmi ťažko zriekajú európskych zvykov. Tam sa najnovšie začala mohutná agitácia, aby boli divadlá v nedeľu otvorené. Ale dosiaľ nadarmo. Keďže zákon nemožno prelomiť, umienil si istý newyorský boháč, že ho bez prekážky obíde tak, ako sa často stáva, keď sa americké zákony vysvetľujú podľa litery, a nie podľa ich ducha. Zákon hovorí, že žiadna mestská budova, v ktorej sa predvádzajú divadelné hry, nesmie byť v nedeľu otvorená. Ľahká teda pomoc! Spomenutý špekulant otvoril skvelé divadlo na velikánskej lodi, kde sa bude hrávať bez prekážky aj v nedeľu, len čo bude teplejšie. Veď loď zakotvenú na mori iste nebude a nemôže nik považovať za „mestskú budovu“.

Ešte spomeniem zvláštnosť týkajúcu sa obsluhy v hostincoch. Keď som pracoval v tirolskom meste Merane, videl som, že keď v hostincoch obsluhovali hostí mladé ženy, mal z toho hostinský pravidelne osoh. Veď zaiste každému bolo milšie, keď ho obslúžila švárna, čisto oblečená dievčina, než dajaký neokrôchanec v zamastenom odeve. Nuž táto obyčaj prišla i do Nového sveta; lež divná vec: nikde inde sa nechce ujať, len medzi Nemcami. Keď ostatní majitelia hostinca videli, ako dobre sa vodí Nemcom s ich „kelnerkami“, nuž tak si aj oni dojednali ženskú obsluhu, pekne ich vyobliekali, a predsa to nešlo. Hostí nepribúdalo, ba začali sa ešte tratiť aj stáli hostia. A tak po krátkom čase ženská obsluha celkom zmizla.

A nakoniec ešte jednu zvláštnosť. Je známe, že v Anglicku až do najnovšej doby bol veľký odpor proti pitve ľudského tela. Lekári museli za drahé peniaze kupovať mŕtvoly pre svoje vedecké ciele. Tento odpor je napospol rozšírený nielen u Američanov anglického pôvodu, ale prešiel aj na ostatné americké národnosti. Keď teda nejaký chudák nemá už naozaj nijaký spôsob, ako si zaopatriť niekoľko dolárov na najnutnejšia živobytie, tak ide k zámožnému lekárovi alebo, ešte lepšie, na správu lekárskej školy a predá svoje telo po smrti na lekárske ciele. Ale pretože predaného človeka nemôže lekár do smrti držať na povrázku, veľmi často sa stáva, že stratí svojho človeka i s vyplatenými dolármi. A tu spomeniem jednu príhodu, ktorá minulého roku narobila po všetkých väčších amerických mestách veľký rozruch. V New Yorku zomrel jeden z veľkých boháčov, akí bývajú na nádhernej ulici Fift Avenue. Pochovaný bol na neďalekom cintoríne v samom mesta a vdova dala zosnulému urobiť nádherný pomník. Keď prišli robotníci, aby postavili pomník, uvideli, že hrob je prázdny. Oznámili to, pravda, hneď vdove. Tá vypísala 25 000 dolárov odmeny pre toho, kto pomôže vypátrať zlodejov, aby dostala naspäť mŕtve telo mužovo. Ale ani taká vysoká odmena nemala nijaký výsledok. Bezpochyby zločinci čakali, že vdova zo strachu pred možným predajom mŕtveho tela do lekárskej školy ešte zvýši odmenu.