ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Amerike sa všade, i v domácom živote, uplatňuje zásada deľby práce, ktorá takým zázračným spôsobom rozvila americký priemysel a obchod. V zámožných rodinách, kde majú služobníctvo, každá jednotlivá služobná osoba má svoju presne vymedzenú prácu. Tak kuchárka si opatruje len svoje hrnce a rajnice, nestarajúc sa ani najmenej o to, čo robí komorná alebo obyčajná slúžka, ktorá len zametá, umýva v dome schody, vláči vodu a palivo do kuchyne a pod.

Opravdivý Američan nevie zaháľať. Ako neprestajne rozmýšľa, počíta a špekuluje jeho duch, tak i telo sa musí stále niečím zamestnávať. Keď si teda brat Jonatán (ako žartovne volajú Američanov anglického pôvodu) chce po namáhavej práci odpočinúť, sadne si do kresla, zapáli si cigarku a kolíše sa. Pokojne sedieť by nevydržal. Ak musí sedieť na obyčajnom stolci, urobí si také pohodlie, ako som to videl iba v Anglicku; pritiahne si druhý stolec a obe nohy si vyloží na operadlo. Keď je medzi známejšími, vytrepe si nohy i na stôl, pričom vyfukuje kotúče cigaretového dymu. Nevie sa, či toto divné pohodlie prijali Američania od Angličanov alebo naopak.

Z tohto duševného a telesného nepokoja si vysvetlíme i podivnú obyčaj, že Američan veľmi rád pidliká vreckovým nožíkom, neberúc nijaký ohľad na to, či spraví niekomu škodu alebo nie. Častejšie čítame v zprávach z amerického snemu vo Washingtone, že keď je nejaké nudné rokovanie alebo keď neschopný rečník rozsieva zrnká svojej múdrosti, zhromaždení „otcovia vlasti“ vytiahnu svoje nožíky a začnú strúhať a pidlikovať na svojom stolíku, až triesky odskakujú. Keď takýto majster dakde v hostinci dopidliká stôl a keď majster žiada, aby nahradil škodu, zámožnejší Američan mu odpovie, aby stôl vyhodil na oheň a jeho cenu mu pripísal k účtu. U mnohých je táto náruživosť stále niečo strúhať taká silná, že nosia vo vrecku i kus dreva, aby mohli na ňom „pracovať“, keď nemajú nič iného poruke.

Preto brat Jonatán prísne dodržiava pravidlo, že v dobrom hospodárstve sa nič nesmie stratiť, čo platí i o starom šatstve. Avšak Američania majú svoj spôsob, akým sa ho zbavujú. V Európe zámožnejšie rodiny dávajú obnosené šatstvo služobníctvu, známym chudobnejším ľuďom alebo žobrákom. V amerických rodinách je to ináč. Tu by sa služobníctvo cítilo urazené vo svojej „slobodnej samostatnosti“, keby mu vlastné domáce panstvo darovalo obnosené šaty. V mestách zase žobravými tulákmi opovrhujú a tak Američanom nezostáva nič iné, ako staré veci predať. Ale nedajbože, aby sa to stalo pred očami vlastného služobníctva; tým by zase bola urazená „panská hodnosť“. Preto predaj starého šatstva vykonáva sa potajomky. Priekupník príde v určenú hodinu bočným vchodom do domu, keď služobníctvo nie je doma, a poskupuje všetky haraburdy, zaplatí a zas odíde potajomky z domu.