ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už som spomenul, že nie každý vysťahovalec si nájde vždy svoje pravé miesto. Často namiesto pohodlného života, o ktorom sníval celou cestou, zakúsi v Novom svete len biedu a trápenie. Kým má ešte turáčiky, ktoré si priniesol zo starej domoviny, ešte to ako-tak ide, ale keď sa i tie minú, bieda je hotová. Nešťastnému vysťahovalcovi nezostáva nič iné, ako s posledným grošom sa vybrať nazad do starej domoviny. Sú prípady, najmä z Čiech, že majetné rodiny, ktoré sa vysťahovali do Ameriky, po dvoch alebo troch rokoch sa duševne i majetkove tak skvárili, že sa vrátili domov ako živá výstraha.

Ale i medzi tými, ktorým sa tu v Novom svete dobre povodilo, nájdu sa mnohí, ktorých pochytí vrelá túžba ešte raz uvidieť milé kraje svojej mladosti. Keď im to dovolia majetkové pomery, vyberú sa teda s celou rodinou v najprajnejšom ročnom období navštíviť starú domovinu. Často sa však stáva, že zamýšľaná niekoľkotýždenná návšteva sa premení na trvalý pobyt. A mnohí ľudia už prichádzajú do Ameriky s tým predsavzatím, že po desiatich alebo dvadsiatich rokoch, keď si našetria peniaze, vrátia sa domov, kde budú užívať ovocie svojej pracovitosti. Podobná túžba sa prejavuje síce u všetkých národov, ale najmä u takých ľudí, ktorí boli doma zvyknutí na zdravé podnebie, hory a vrchy, a tu sa dostali na nekonečné prérie. V iných prípadoch zase deti rodičov-vysťahovalcov, ktoré sa už narodili a vyrástli tu v Amerike, zatúžia poznať na vlastné oči bývalú domovinu svojich rodičov, o ktorej im ich otec a matka často rozprávali.

Zvláštnu zmienku zasluhujú ešte americkí občania, ktorí sa teraz „z módy“ vyberajú do Európy. Ešte pred jedným ľudským vekom nebolo počuť o tom, aby rodený Američan opustil svoju domovinu a vybral sa do Starého sveta, ak ho len obchodné záležitosti k tomu nenútili. Rodený Američan sa považoval v každom ohľade za vyspelejšieho v porovnaní s Európanom, ako aj skutočne to je — neberúc ohľad na politické pomery oboch čiastok sveta — v hospodárstve, v obchode, v priemysle, ba i v mnohých otázkach čisto vedeckých. Američania žili v presvedčení, že vysťahovalci zo Starého sveta sa môžu dosť učiť od nich, a nie naopak. Ale mnohí Američania predsa len neodolali túžbe vidieť najväčšie mesto vzdelaného sveta Londýn a novoveký Bábel — Paríž.

Títo „módni“ Američania, ktorí sa rozhodli navštíviť Európu, sú spravidla zo zámožných rodín, ktorí si môžu obstarať všemožné pohodlie pri cestovaní. Pretože Američan je od svojej mladosti privyknutý na prísne svätenie nedele, pamätá na svojej ceste do Európy nielen na telesné, ale i na duševné potreby; veď s hrôzou čítal, ako sa hlavne v Paríži nerobí žiaden rozdiel medzi piatkom a sviatkom. Aby teda čo možno najmenej prišiel do styku s cudzími ľuďmi, dajú sa tridsiati alebo štyridsiati cestujúci dokopy a vezmú si so sebou lekára, ale i kňaza, s ktorým potom vykonávajú v cudzine svoje náboženské povinnosti. Každý účastník si čo najlepšie naplní svoju tobolku; cestujú síce spoločne, ale každý na svoje útraty, aby každý mohol troviť a kupovať, čo chce a ako chce. Takéto výpravy navštevujú najprv Anglicko ako matku Severných štátov amerických. Potom idú do Paríža, a keď tu naobdivujú pekné i špatné výjavy tohto vychýreného Bábelu, zájdu si ešte do Ríma, do Viedne a do Berlína. Zriedkakedy zájdu ešte do iných európskych miest. Poprednou ich starosťou pri týchto návštevách je ukázať sa priateľmi umenia. Preto skupujú za drahé peniaze obrazy, sochy, starožitnosti, medzi nimi, pravda, aj mnoho vecí pochybnej ceny. Keď sa potom takýto „scestovaný“ človek vráti domov, všetci priatelia ho do očí obdivujú, i jeho zbierky, a za chrbtom si predsa povrávajú, že veru Američan toto všetko nepotrebuje.