ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozdielne od stravovní — boarding houses — sú hostince nazývané v Amerike napospol salónmi; sú to krčmy, ktoré sa navštevujú výlučne pre jedlo a nápoj. Neprenajímajú teda cudzincom byty; na to sú hotely. Tieto salóny sú viac-menej nádherne vybavené, podľa toho, aké vrstvy obyvateľstva sa v nich schádzajú. Všetky salóny majú však dva divné poriadky, aké som nenašiel v nijakých hostincoch na mojich doterajších cestách. Prvý je ten, že každý majiteľ si drží okrem ostatného služobníctva silného a smelého muža. Načo? Aby nepríhodných hostí vyhadzoval. Táto procedúra sa vykonáva tak rýchle a obratne a je taká bežná, že ani najmenej nemýli ostatných hostí v ich zábave. Keď totiž daktorý z hostí ochmelený pivom alebo pálenkou začne hulákať, grobianiť alebo iným spôsobom obťažovať prítomných, dá majiteľ obvyklé znamenie. Chlapina prikročí, obzrie si „predmet svojej činnosti“, schytí ho a vysánkuje von dvermi. Pravda, nejde to vždy bez dôraznej obrany zo stránky postihnutého, ba často sa tu uplatňuje i známe zub za zub. V každom prípade si však strážnik domáceho poriadku vykoná svoju povinnosť bez ohľadu na osoby a každému hosťovi sa vidí, že je to celkom v poriadku.

Druhú zvláštnosť salónov by mali nasledovať všetci krčmári (keby to bolo, pravda, možné). Na jednom boku priestrannej miestnosti určenej pre hostí stojí dlhý stôl a na ňom sú rôzne potravné články: klobásy, jaternice, šunka, syr, pečienka, krásny chlieb atď. Všetko toto je veľmi vkusne a súmerne porozkladané. Hosť príde do salónu, stane si k tejto vždy pripravenej tabuli, poprezerá si jej obsah, odkrojí si z bieleho pšeničného chleba, vezme si k nemu kus šunky alebo na čo má práve chuť. Naje sa ako buk, vypije k tomu pohár piva, zaplatí svojich 5 centov (10 grajciarov) a pekne-rúče odíde, lebo všetko jedlo mal zadarmo. Pýtate sa: naozaj zadarmo? Veru zadarmo, alebo, lepšie povedané, spolovice zadarmo. Vec je totiž taká: Potravné články, ako som už na inom mieste spomenul, sú tu veľmi lacné. A majiteľ salónu zarobí na každom poháriku piva alebo kalíšku pálenky 4 až 5 našich grajciarov. Ten, kto vypije iba jeden pohár, nezaplatí tým, pravda, cenu zjedeného pokrmu, ale nájdu sa i takí, ktorí vypijú 2 až 5, ba i viac pohárov. A tí zaplatia hostinskému v cene nápojov nielen to, čo sami z rozličných pokrmov užili, ale i to, čo pojedli iní.

Tento divný a všeobecný zvyk sa volá v Amerike „lunch“ a takýto spôsob stravovania volajú lančovaním. Nie je, pravda, pre obe strany vždy výhodný. Zle by tu pochodil každý hostinský, ktorý by tu chcel zariadiť jedáleň podľa európskeho spôsobu. Istotne by mával prázdne izby, a preto aj prázdne vrecká. Medzitým podnikaví majitelia salónov neprestajne pripravujú v tichosti nové lanče. Každodenne čítame v novinách oznamy asi tohto druhu: „Podpísaný majiteľ salónu, bývajúci tam a tam, bude dnes dávať mimoriadny lanč, na ktorý sa povolávajú všetci, ktorí sa chcú dobre pohostiť.“ Takýto lanč pozostáva obyčajne z hovädzej polievky, z hovädzieho mäsa, z kapusty a bravčoviny alebo z iného prívarku. Všetkého je nadostač. Kto chce, príde, naje sa, koľko chce, a vypije, nakoľko mu vrecko stačí. Keď už nemá za čo piť, bez všetkého nasýtený odíde a majiteľ salónu musí byť spokojný, keď mu niektorý z takýchto „ľahkých“ hostí privolá: Pánboh zaplať!

Lančovanie možno vôbec považovať za prísny barometer väčšej alebo menšej núdze obyvateľstva nižších stavov. Prečo? Preto, že opravdivý Američan alebo dlhším pobytom v Novom svete zatvrdnutý Európan ide iba vtedy lančovať, keď už nemá nijakého zárobku, a teda ani groša, za ktorý by si mohol zaplatiť riadnu stravu v niektorej stravovni. Kým len môže, vyhýba teda lančovaniu z prirodzenej mužskej hrdosti, ktorá mu bráni, aby od niekoho prijal z milosti čo aký dobrý lanč. Naproti tomu chudobnejší „greenhorni“, ako i niektorí skupánstvom podšití Američania majú pri lančoch dobré časy; veď takému vyhladovanému chudákovi po zjedení svojho obedíka nikto nevyzlečie kabát, ako to býva v hostincoch Starého sveta, keď nemôže zaplatiť za obed. Rozumie sa, že títo „ľahkí hostia“ nelančujú jedno za druhým v tom istom salóne; zajtra idú do iného a napozajtre vyhľadajú zas iný, a po nejakom čase začínajú zas od kraja. Bystrozraký hostinský však hneď pozná svojich ľudí a dáva na nich pozor, či pri bezplatnej hostine i niečo vypijú. Ak vypijú, dobre, ak nie, i tak dobre. Najesť sa môžu nadostač, len nech svojím neporiadnym správaním nezavdajú príčinu na to, aby musel proti nim zakročiť.

Tak teda v Amerike nieto chudobných ľudí — pomyslí si niekto z rodákov —, keď okrem bezplatného lančovania vyhadzujú do sudov na dvore i toľké zásoby napoly skazených jedál. Naša európska veľkomestská bedač iste by ešte našla v tých odpadkoch dosť potravy, ktorú by mohla užiť. Ach áno! I tu máme chudobných ľudí v americkom slova zmysle. Najchudobnejšou a naozaj najpoľutovaniahodnejšou vrstvou obyvateľstva sú telesne dokaličení a neduživí ľudia, ktorí nemôžu pracovať; to sú skutoční žobráci. A tých je dosť po celej Amerike. Ale na svoje svedomie môžem povedať, že za celý čas môjho pobytu v Chicagu ma ešte žiaden žobrák nepožiadal na ulici o almužnu. Pýtal som sa na príčinu tohoto podivného zjavu, majúc na pamäti obrazy biedy z veľkých miest Európy; videl som, ako tam v Starom svete lapajú a uväzňujú chudákov, ktorí sa opovážia žobrať na ulici. A tu niet policajtov, ktorí by po týchto chudákoch sliedili, a predsa, ako som povedal, žobrákov som tu na ulici nevidel. Vysvetlili mi, že každá obec v Amerike, či dedina, či mesto, je povinná postarať sa o svojich žobrákov; ktorá obec by nemala na to vlastné prostriedky, poskytne jej pomoc sama krajinská pokladnica.