ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Že obecné knižnice sú pevným hýbadlom na pozdvihnutí vzdelanosti širšieho obecenstva, o tom sa každý môže presvedčiť v nemeckých krajinách a vo Švajčiarsku. Svoj cieľ však dosiahnu len v tom prípade, keď sa budujú na prirodzených základoch a sa udržujú; rozumiem tým to, keď sa v nej držia knihy a časopisy v reči, ktorej ľud rozumie, a keď obsahujú aj dobrý duševný pokrm.

Pred niekoľkými dňami spomenuli i naše americké časopisy, že uhorská vláda odporúča zakladanie knižníc a chce ich aspoň „mravne“ aj podporovať. Takéto odporúčanie predbežne schvaľujem len „v zásade“ a prv než by som sa bližšie o tom vyslovil, chcem niečo povedať o našej obecnej knižnici v Chicagu, aby tí páni, ktorí knižnice odporúčajú, ako i tí, ktorí ich mienia zakladať, vedeli, ako sa majú zakladať knižnice v štáte obývanom viacerými národmi, ako je i moja vlasť, Uhorsko.

Tunajšia knižnica, ktorá je zároveň i čitárňou, nachodí sa na rohu ulice Lake a Dearborn a vznikla len pred štyrmi rokmi. Jej základ tvoria poručenstvá boháčov a dobrovoľné príspevky a má medzinárodný ráz. Otvorená je každodenne od 9. hod. ráno do 9. hod. večer a vedú ju volení úradníci, ktorých platí mesto. V nedeľu je otvorená len čitáreň pre noviny; knižné oddelenie je zatvorené.

Do tejto obecnej knižnice má každý voľný, bezplatný prístup. Má asi 20 000 zväzkov kníh v rozličných rečiach, ktoré sa požičiavajú domov na garanciu. Čitáreň, ako som už spomenul, je otvorená deň čo deň, i v nedeľu, a býva v pravom slova zmysle preplnená. Ale tu človek má aj čo čítať! Jednu nedeľu som si dal „amerikánsku“ prácu a prezrel som všetky noviny, aby som sa dozvedel, koľko ich sem všetkých prichodí a — v akých rečiach.

Všetkých časopisov je tu 250, slovom, dvesto päťdesiat. V anglickej reči ich je 180, v nemeckej 41. České sú nasledovné: z Prahy — Čech, Světozor, Dělnické listy, Humoristické listy a Budoucnost. Z amerických časopisov sú tu: Amerikán (Chicago), Pokrok (Cleveland), Slovan americký (Iowa City), Newyorské listy (New York), Pokrok Západu (Omaha), Slávie (Racine, Wisconsin), Hlas (St. Louis), Věstník (Chicago), Dělnické listy (Cleveland, Ohio), Svornost (Chicago), spolu 15 časopisov.

Podľa toho každý ľahko nahliadne, že my tu nie sme „svetu za chrbtom“, ale dôkladne vieme o všetkom, čo sa vo svete robí. A môžem vás uistiť, že my tu vieme o pomeroch panujúcich v Uhorsku všetko tak dobre, ako čo by sme bývali v Pešti, ba snáď ešte i viac, lebo tunajšie časopisy sa neboja „Vacova“, ale píšu otvorene. Predstavia všetko v takom svetle, ako je, že sa nad tým ja Uhor musím červenať, a môžem vás uistiť i o tom, že tunajší Slovania sú dobre poučení o vašich utrpeniach; píšu nám o tom české časopisy a potom aj inorečové a tu i tam americké české noviny prinesú i výťahy z vašich „Národných novín“.

Takýchto veľkých knižníc je v Spojených štátoch 308, nerátajúc do toho menšie knižnice. Najväčšia je vo Washingtone s 270 000 a v Bostone s 200 000 zväzkami kníh.

V druhom oddiele toho vládneho „odporúčania“ stojí, že sa majú čítať len dobré knihy a časopisy! Teda len „dobré“? To sa má takto rozumieť: Niektorá slovenská obec si založí knižnicu na vlastné trovy a predplatí si: Národnie noviny, Orla a Obzor a zaopatrí si knihy napísané národovcami; vláda jej to jednoducho zabráni, lebo toto sú nie „dobré“ spisy; či je tak? Namiesto tých nazháňa do čitárne kdejaké onuce a handry, ktoré sa volajú aj „žurnálmi“, a namiesto poučných kníh dá do čitárne kdejakú vymlátenú slamu. Že vláda toto urobí, to je isté; ale či má na to právo, to je druhá otázka. Za svoje peniaze má nielen turecký raja, ale i otroci právo čítať to, čo chcú, ak len totižto čítať vedia; tým väčšie právo má teda občan v právnom štáte.

Ak by sa však zakladali u vás knižnice na štátne útraty — akých je v Amerike dosť —, ani v tomto prípade vláda nemá právo, aby podľa svojho dobrozdania povoľovala alebo zabraňovala knihy a časopisy, lebo štátna pokladnica je tak majetkom národa slovenského, ako aj maďarského. Aj Slováci dávajú daň groša ak nie viac, tak pomerne toľko ako Maďari; a keď má jeden národ právo na štátne útraty sa vzdelávať, môže si na to robiť právne nároky i národ druhý!

My v Amerike poznáme len takúto rovnoprávnosť. A či by to vaša vláda vari mohla urobiť na nejakom historickom základe? — Nie. Naša americká vláda by mohla skorej povedať asi toto: Viete vy, „národnosti“, čo? Naši pradedovia pred sto rokmi vybojovali túto našu slobodu a samostatnosť a vy ste sa prisťahovali sem len potom, keď bolo všetko hotové; vám nebolo treba krvácať. My vás síce prijímame do nášho spolku, dáme vám všetky občianske práva a požitky, žiadame však, aby ste sa odnárodnili; staňte sa Anglo-Američanmi. Preto vám zabraňujeme čítať v národnom duchu písané časopisy z Čiech, Francúzska, Nemecka, Talianska, Poľska, Belgicka, Holandska, Švédska, Dánska atď. atď. Musíte však čítať len také noviny a knihy, ktoré sú písané v samospasiteľnej angličtine a ktoré vždy a vo všetkom chvália a podporujú vládu.

Americká vláda to však neurobí, lebo má rozum a svedomie, ba naopak, za štátne peniaze zakladá i knižnice a nadobúda knihy a časopisy, aby vysťahovalci, ktorí sem prišli, mohli mať viac národného pokrmu ako doma.

Vaša vláda by zaiste povedala, keby mohla: Naši predkovia vybojovali túto našu ústavu, a vy, obyvatelia slovenskej národnosti, ste prišli sem z Ázie už len potom, a preto vy musíte tancovať tak, ako my hvízdame atď. Keby to tak niekde v histórii stálo!

Že i tieto knižnice sú maďarizačné pokusy, je isté, ako i to, že v takýchto knižniciach vláda zabráni držať národne spisy, ale nie podľa práva, ale že má na to moc; a najsmutnejšie na tom je to, keď v právnom štáte stojí moc nad právom. Keby tak niektorý z tých vašich „energických“ prišiel sem a videl, keď tu tak tie rozličné „národnosti“ tiahnú po uliciach so svojimi zástavami a s národným spevom a mal by trochu moci, dal by nás, všakver, rozprášiť. Len to je dobré, že títo „silní“ páni sú odkázaní na veľmi malý priestor.

Ak majú byť teda knižnice tam u vás pioniermi maďarizácie, tak bude lepšie ich nezakladať a zachovať si ľud jedom nenakazený.