ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V najužšom spojení s remeselníckym životom v Amerike sú takzvané stravovne (boarding house). Nič podobného som na svojich cestách po Starom svete nevidel. Sú to priestranné, výlučne na tento cieľ založené domy, kde slobodní remeselníci a robotníci dostanú byt a všetko zaopatrenie, a to čo možno za najľavnejšie ceny. Tieto domy sú napospol súkromné, sú však obyčajne pri veľkých fabrikách, aby robotníci nemali ďaleko do práce a aby daromným chodením zbytočne nestrácali čas. Veď v Amerike platí v plnom slova zmysle anglické porekadlo — Time is money — čas sú peniaze. V takýchto domoch bývajú robotníci spoločne po štyroch až šiestich v jednej izbe, ktorá má najnutnejší nábytok, a prichádzajú sem v určený čas i na spoločný obed a večeru. Hneď však poznamenám, že v žiadnej stravovni okrem jedál nedostať ani víno ani pivo, ani nijaký iný nápoj, len čistú vodu. Podávané jedlá sú čisté, chutné a také lacné, že táto strava je bezpochyby na celom svete najlacnejšia. Veď za byt a celú stravu sa tu platí iba 4 až 5 dolárov na týždeň. To je v porovnaní s cenami v iných európskych mestách veľmi málo.

Zvlášť pozoruhodná je v týchto stravovniach spoločná jedáleň. Je to priestranná miestnosť, do ktorej sa vmestí 50 až 60 ľudí, ktorí tu môžu pri stoloch pohodlne obedovať. Spôsob podávania jedál je od európskych zvykov celkom odchodný. Tu nedonesú hosťovi iba jeho porciu, ale na stôl prinesú odrazu všetky jedlá, ktoré sú na obed alebo na večeru. Každý si potom zoberie, z čoho sa mu koľko páči. Keď je jedna alebo druhá misa vyprázdnená, hneď prinesú ďalšiu misu toho istého jedla, a tak sa to opakuje, až je každý najedený. Na stole nevidno prázdnej misy. Pravda, kuchárka už pozná svojich stravníkov a vie, ktorého jedla sa najviac míňa, a toho potom aj najviac varí, a naopak. Prázdna misa by jednoducho znamenala, že niekto by si bol azda ešte zajedol. Ak niekomu príde chuť na víno alebo pivo, môže si ho dať doniesť za svoje peniaze z hostinca.

Okrem stálych obyvateľov tunajšie stravovne navštevujú i ľudia rozličného stavu a povolania, ktorí si chcú ušetriť tak cestu, ako i turáčiky. Títo mimoriadni hostia, keď príde hodina obeda, vkročia v tej štvrti, v ktorej majú práve prácu, do najbližšieho boarding housu, sadnú si za stôl a najedia sa do chuti a do vôle. Po obede nik nevolá, že chce platiť, ani nepribehne nijaký sklepník, aby podľa francúzskych obyčají predložil na pekne tlačenej ceduľke účet, ktorý keď človek s jeho cenami zazrie, len sa mu tak zaiskrí v očiach. Tu jednoducho každý mimoriadny hosť položí peniaze k tanieru a odíde. Pravda, cena obedov a večerí je v týchto stravovniach všade rovnaká, to jest 25 centov (našich 50 grajciarov). Pri tejto cene sa nik nedíva, či hosť vyprázdnil jeden, alebo päť až šesť tanierov; to je všetko jedno. Tu človek neplatí za porcie, ktoré zjedol, ale za to, že sa najedol. Tento spôsob stravovania má veru také prednosti, že ho Európania, najmä tí, čo sú vo veľkých mestách odkázaní na život v hostincoch, môžu plným právom Amerike závidieť.

Pri tejto lacnote, aká panuje v amerických stravovniach, nech si nik nemyslí, že jedlá, ktoré sa tu podávajú, sú nejaké zostatky a pomyje z veľkých hostincov, ako tomu býva v ľudnatých európskych mestách. Všetky tu pripravené jedlá sú napospol čerstvé, z mäsa dobre kŕmených a čistých hoviad a zo zdravých plodín, takže každý si k nim môže s chuťou zasadnúť. Toto všetko platí vôbec o americkej kuchyni, ktorej pokrmy sú lacné, dobré a výživné. Veď ako inak by sa bola moja maličkosť za tých niekoľko rokov tunajšieho pobytu rozšírila na 187 našich funtov!

Takéto spoločné bývanie v stravovniach má svoje veľké výhody, ale na druhej strane i veľké nevýhody. Výhodou je to, že človek, v dennej práci unavený, môže sa medzi seberovnými zabaviť, poučiť, ba i zasmiať. Slúži na to priestranná jedáleň, kde obyvatelia domu zostávajú po večeri pohromade. Najmä za dlhých zimných večerov tu môžete počuť rozličné odbohsveta rozprávky, múdre i jalové reči, korenisté i neslané vtipy atď. Takéto večeradlo reprezentuje často celú Európu. Tu stojí Yankee (Anglo-Američan), tam Angličan, Nemec, Francúz, Talian, Švéd, Holanďan, Srb, a medzi nimi i Uhor podľa vlasti a Slovák podľa rodu. Každý rozpráva sa s tým, s kým sa ako-tak môže dohovoriť. O chvíľu vzniknú väčšie-menšie skupinky, v ktorých sa o všeličom debatuje. Jeden rozpráva, ako to u nich doma ide, druhý, čo zažil v cudzích krajinách, tretí opisuje „zázraky“, ktoré kde videl, za ním sa ďalší odvoláva na ešte väčšie divy, a tak to ide večer za večerom. Keď chce niekto prehovoriť k širšiemu kruhu prítomných, volí si takú reč, ktorej rozumie väčšina poslucháčov. Aby títo reprezentanti Európy vedeli, že na svete jestvuje i Slovák, ktorý sa im čestne postaviť môže k boku, rozprával som im po niekoľko večerov nemecky o svojej ceste cez Turecko a Egypt do Svätej zeme a vylíčil som im všetko, čo som videl. Podľa účinku mojich slov akiste sa moje rozprávanie poslucháčom ľúbilo, lebo ma počúvali s najväčšou pozornosťou. Po poslednej prednáške pristúpi ku mne vážny starší Nemec, ktorému hrali v očiach slzy, potľapká ma po pleci a povie: „Mein Sohn, du hast viel gesehen und erlebt!“ (Syn môj, veľa si videl a prežil!)

Spoločný život v stravovniach má však i svoje ťažkosti a nevýhody, z ktorých tu spomeniem iba niektoré. Medzi toľkými ľuďmi, kde sa, pravda, nájdu i nevzdelaní, je stále toľko hluku a nepokoja, že pilnejší človek, ktorý by sa chcel vo voľných chvíľach vzdelávať, nemôže pokojne pracovať. A tak sa spĺňa na ňom známe porekadlo, že keď prídeš medzi vrany, musíš kvákať ako ony. Ešte nepríjemnejšia tu býva noc, keď sa vždy niekto nájde, kto človeka vyruší z tichého spánku, takého potrebného pre moje občerstvenie duše i tela. A všade sú ľudia, ktorí nevedia robiť rozdiel medzi „mojím“ a „tvojím“, a tak čo bolo dnes večer „naše“, zajtra je už „cudzie“ a najhoršie je pritom to, že sa nikdy nedozvieme, kto je „nový“ majiteľ našich stratených vecí. Preto si spoločníci bývajúci v boarding house v jednej izbe pred spaním poukladajú svoje šaty a iné veci do kufra, zamknú ho a kľúčik si položia do postele pod hlavu. Nik sa tejto „procedúre“ nediví a nik sa neuráža.

Celkom iný život vedú ženatí robotníci, ktorých je v každej fabrike tiež značný počet. Bývajú so svojimi rodinami na kraji mesta, a to preto, lebo takýto robotník by za jednu alebo dve izbičky, komoru, kuchyňu atď. v meste platil aspoň 300 alebo 400 našich zlatých, takže potom by mu zo zárobku málo zostalo na výživu. Na kraji mesta sú však takéto byty aj o polovicu lacnejšie, ba niekde ho dostane aj za tretinu ceny, ak sa robotník uspokojí s izbičkou, kuchynkou a komorou. A mnohí ženatí robotníci žijú ešte lacnejšie a pohodlnejšie. Majú za mestom malé drevené domčeky, v ktorých bývajú i so svojimi rodinami. Tieto domčeky sú často na tri i štyri hodiny pešej chôdze vzdialené od fabriky, v ktorej otec rodiny pracuje. Keďže však z mesta idú na všetky strany každú chvíľu železničné vlaky, robotníci bývajúci za mestom dovezú sa ráno do fabriky za veľmi nepatrný groš a večer po práci sa tak isto vezú domov. Títo „zámestskí“ robotníci majú svoju zvláštnu stravu. Starostlivá ženička uvarí mužovi včasráno viac-menej výdatný obed, ktorý si otec vezme v hrnci do fabriky a cez poludňajšiu prestávku si ho zje.

Takýmto spôsobom žijú aj drobní úradníci, ktorým chatrné platy nedovoľujú bývať v meste. Tiež bývajú za mestom, ráno idú železnicou do svojej kancelárie, nesúc si v hrnčekoch obed. Ba i v meste som videl často menších úradníkov idúcich pešky, ktorí pod ľavou rukou niesli svoje písma a v pravej držali remeň, v ktorom boli pospájané plechové alebo porcelánové mištičky s obedom. Z toho vidno, že americkí úradníci svedomite vážia nielen svoje finančné pomery, ale aj úradné povinností a vždy majú na mysli porekadlo: čas sú peniaze. Tam u nás pod Tatrami by si taký pisárik s platom 300 zlatých ani za svet neniesol obed po meste; myslel by, že by mu tým panstvo odpadlo. Tu ani úradník s platom 1500 dolárov nehanbí sa nosiť si obed do kancelárie, len aby si takto niečo usporil a svoju rodinu a deti mohol poriadne uživiť. Tak tu žijú ľudia a nikomu ani na um nepríde vysmiať sa tomu. Iste je, že tieto pomery, nezvyklé v Starom svete, sú podmienené dobrou organizáciou železničnej služby v samom meste, takže z hociktorej strany je možné v každej chvíli dostať sa na opačnú stranu, a to tak lacno, že chodením pešky po dlhočizných uliciach by človek zodral viac obuvi.