ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Každému je známe, že na celom svete sú ľudia, ktorí sa vtedy najlepšie cítia, keď sa môžu s niekým hašteriť, nech je to člen rodiny alebo sused, známy či neznámy, vinný alebo nevinný, všetko jedno. Ale nie je dosť, že sa len vadia, musia sa ešte aj pravotiť, a to s kýmkoľvek a za čokoľvek, hoc by pritom aj polovicu majetku vzala skaza.

Takýchto chúťok Američan veru nemá. Je priveľmi praktický, než aby márnil čas a peniaze v ničomných pravotách. Menšie spory vybaví si hneď na mieste päsťami, ktoré lietajú dovtedy, kým obaja protivníci majú toho dosť. Pri ťažších hádkach príde na rad revolver; bez tohto zbroja opravdivý Američan neurobí ani len krok. Pri veľkých zločinoch sa niekedy stane, že veľký zástup ľudu vynúti si na mieste satisfakciu, a to takzvaným lynčovaním. Týmto spôsobom sa, pravda, spravodlivosť vykoná len v pustejších krajoch, kde sú vrchnosti príliš vzdialené, takže nemôžu prekaziť výbuchy takejto surovosti. Pravidelný koniec lynčovania býva ten, že vinníka obesia na konár najbližšieho stromu. Pri menej ťažkých priestupkoch je zvyčajný tento spôsob lynčovania: vinníka vyzlečú donaha, celé telo mu natrú dechtom alebo hustejším olejom, potom ho pováľajú v drobnejšom perí a pustia ho bežať v tejto podivnej ozdobe bez ďalšieho trestu na tele. A podivné, že tohto lynčovania sa opravdiví Američania najviac boja, a to pre posmech, ktorý býva s tým spojený. Keď sa však brat Jonatán z dôležitých príčin pustí raz do zákonného súdu, i ostatnú babku vynaloží na to, aby protivníka mohol úplne zničiť.

Ináč to, pravda, vyzerá s novšími obyvateľmi v Amerike. Prisťahovalci z rozličných krajín a národov prinesú so sebou do Nového sveta i svoje staré zvyky, medzi ktorými je často, a to nie na poslednom mieste, i ona divná chuť pre všetko sa hašteriť. Platí to najmä o najpočetnejších vysťahovalcoch z Nemecka; medzi tými majú advokáti zlaté časy, a najmä tá trieda „právnych zástupcov“, o ktorej sa zmienim trochu obšírnejšie.

Nemec, ako je všeobecne známe, veľmi ťažko sa učí cudzie reči; nie tak ako Slovák, ktorý má zvláštne nadanie na jazyky. Často nájdeme Nemcov, ktorí, hoci aj žijú v Amerike 10, 15, ba až 20 rokov, predsa sa nenaučili po anglicky ani len toľko, aby sa mohli zrozumiteľne rozprávať o najobyčajnejších veciach. Kdekoľvek teda prídu do styku s rodenými Američanmi, všade potrebujú tlmočníka, a to či už dobrovoľníka alebo najatého. Túto okolnosť využívajú najmä pokútni americkí pravotári, ktorých po anglicky nazývajú „shystermi“ — čo po slovensky značí toľko ako šarha. Šarha zdiera kožu padlým hovädám a shyster sťahuje za živa kožu tým ľudom, ktorí sa dostali do jeho rúk.

Pravda, v Amerike sú, tak ako aj v európskych krajinách, i riadni pravotári, ktorí vykonali prísne právnické skúšky. Takýto pravotár má svoju kanceláriu označenú tabuľkou a platí o ňom to, čo som už spomenul pri lekároch: čím skúsenejší odborník, tým potrebuje menej reklamy.

Pri samom súdnom pokračovaní Američania majú stále pred očami svoje veľavýznamne porekadlo: Čas sú peniaze; preto sudcovia i pravotári vyhýbajú všetkým zdĺhavým a menej dôležitým otázkam a spornú záležitosť vybavia čo možno v najkratšom čase. To býva pre stránky dôvod, aby prácu pravotára pekne odmenili; čím kratší proces, tým lepší honorár!

Ostatne i pri riadnych pravotách berú si Američania príklad od svojich európskych bratov — Angličanov a držia sa viac „litery zákona“ než jeho ducha. Preto i pred americkými súdmi stávajú sa také prípady, ako je známa pravota istého anglického tuláka, ktorý mal vo Starom svete tri živé ženy; súd ho oslobodil z tej príčiny, že anglické zákony zakazujú mať dve ženy.

Vráťme sa však k nášmu shysterovi a pozrime sa, akým spôsobom vykonáva „právnické služby“? V Amerike môže byť každý človek, čím chce, a je jeho vec, aký duševný či hmotný kapitál vloží do svojho podniku. A tak mladý šuhaj, ktorému doma v Európe smrdela poriadna robota alebo ktorý tam niečo vyparatil, dá sa tu v Amerike na pravotárstvo. K tomu nepotrebuje nič iba dobrý jazyk, ktorým vie o ničom hovoriť dlhé hodiny, zdravý žalúdok a neúnavné nohy, aby mohol každý deň pobehať čo najviac ulíc. Hlavná vec pritom je naučiť sa dobre po anglicky.

Keď potom prídu noví vysťahovalci z jeho krajiny, ponúkne im shyster hneď svoje tlmočnícke služby. Vysťahovalci sú radi, keď majú poruke človeka, ktorý ovláda ich reč. Ochotne chodí všade s nimi, je, pije a vodí ich, kam treba, a predkladá po anglicky ich žiadosti, všetko, pravda, za peknú odmenu; keby s ňou však shyster nebol spokojný, nájde si už spôsob, aby jeho rodáci hlbšia načreli do vreciek, a to i vtedy, keď sa už pobrali ďalej „na západ“ do amerických pustatín. V samotnom meste, kde má shyster svoje bydlisko, pracuje tak, aby upozornil na seba čo najviac ľudí. V čakárňach súdnych úradov vypytuje sa každého, v akej záležitosti kto prišiel na súd, a potom im odporúča svoju pomoc a radu. Na súde sa naoko správa tak, aby čakajúci ľudia videli, že je tu, ako doma. Stránky nezbehlé v angličtine sú rady, že im pomôže, zvlášť ak ide o maličkosti, ktoré sú v niekoľkých minútach vybavené. Takto si shyster zarobí každý deň aspoň toľko, aby nehladoval.

Svoju „kanceláriu“ má shyster v hostinci. Tu trávi druhú polovicu dňa, hľadiac uloviť nejakých neborákov, ktorým by mohol nanútiť svoju pomoc. Zámožnejší shyster má pri súdoch a po hostincoch svojich zástupcov, ktorí mu za odmenu naháňajú klientov. A pretože v Amerike nijaký pochybný obchod sa bez krikľúnstva nedarí, nuž tak aj shyster rozhlasuje svoje meno v časopisoch a mohutne odporúča svoje právnické schopnosti. Dlhou praxou dosiahne shyster v menších pravotách určitú zbehlosť, ale do veľkých pravôt, kde treba skutočného právnika, už sa nedáva.

Je prirodzené, že s prácou shystera nie je každý spokojný. Často sa stáva, že i samy stránky, ktorým tento „pravotár“ zodral z tela kožu, vezmú si ho na mušku. Ak sa s ním zídu dakde v hostinci, spravia s ním krátku pravotu, a môže hovoriť o šťastí, keď sa exekúcia obmedzí len na holé, tvrdé päste. Keď daktorý z týchto driačnikov začne sa v novinách veľa rozdrapovať, takže začína škodiť i poriadnym advokátom, opíše daktorý z nich shysterov život, aký viedol v Európe. Krátky čas po tomto útoku shyster mlčí, aby obecenstvo zabudlo na obsah verejnej obžaloby. Potom však vystúpi čo najdôraznejšie na obranu svojej „urazenej cti“. Vyhlási všetko, z čoho bol obvinený (a na čo obecenstvo už zabudlo), za nehanebné luhárstvo, založené iba na závisti z úspechu, a odporúča obecenstvu ďalej svoje služby. Takáto taktika sa vždy podarí, lebo shyster je bezpečný, že sa nik z obecenstva nebude v Európe dopytovať na jeho minulosť.