Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Alžbeta Malovcová, Daniel Winter, Simona Veselková, Martina Kališová, Erik Bartoš, Ján Janovic. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 137 | čitateľov |
Nakoľko viem z hodnoverných zpráv, v Severných štátoch je 18 univerzít a do 90 000 elementárnych škôl. Medzi nimi sú ešte mnohé gymnáziá, reálky a iné vyššie odborné školy, v ktorých sa človek môže pripraviť na ktorýkoľvek stav a povolanie. Vyššie i nižšie školy sú zväčša štátne; založili ich a udržujú jednotlivé americké štáty. Môže chodiť do nich bezplatne každý, kto len chce. Žiaci štátnych škôl si musia len zaopatriť povinné učebnice, iné pomôcky nájde žiak v samej škole, a to také dokonalé a v takom množstve, že v tomto ohľade môžu americké školy slúžiť celému svetu za vzor. Žiaci, počnúc od najmenších abecedárikov až po tých, ktorí chodia do „trinástej“ triedy, nájdu tam všetko, čo potrebujú pre názorné vyučovanie a svoje štúdium: mapy, glóbusy, rozličné fyzikálne prístroje, kresby a prírodovedné zbierky, počnúc od najmenších motýlikov a hmyzu až po veľké vypchaté zvery. Nechýbajú tu ani zbierky všelijakých nerastov, kovov, driev a pod.
Všetky americké štátne školy, predovšetkým školy elementárne, sú cieľuprimerané, ba možno povedať, že až nádherne zariadené. Samy budovy sú vkusné, učebné miestnosti svetlé a priestranné a na mnohých miestach sú v nich aj ventilátory. Zariadenie je pevné, pohodlné a praktické.
V našej fabrike sme robili školské lavice pre 750 žiakov. Ja som ich v príslušných školách i s inými robotníkmi upevňoval. Je to ozaj radosť vstúpiť do takejto krásnej, pohodlnej, všetkým zariadením bohato opatrenej školy. V nižších triedach padla mi do očí zvlášť spodná čiastka steny, ktorá je dobre vyhladená a natretá na čierno do takej výšky, ako môžu malí žiaci dočiahnuť. Táto stena zastupuje školskú tabuľu a žiaci môžu na nej do vôle odrazu čarbať, počtovať, kresliť a pod. Každá elementárna škola je určená pre 70 žiakov, čo podstatne uľahčuje vyučovanie a dozor nad žiakmi. Každý žiak má svoju lavicu so sklopným sedadlom; lavice stoja v rade jedna pri druhej, nakoľko to priestor triedy dovoľuje.
Všetky štátne školy sú síce naoko bezkonfesionálne, ale všade je zrejmý vplyv anglikánskeho vierovyznania. Vyučovacia reč je napospol anglická. Chodiť môže do školy, kto ako dlho chce. Spôsob vyučovania a školský poriadok je podobný ako v dobrých školách v Európe.
Pri všetkej príkladnej a nasledovaniahodnej štedrosti, s akou sú vystrojené americké štátne školy, majú predsa len rakovinu, ktorá rozožiera dobrobyt a mravnosť amerického ľudu; je to nepovinná návšteva školy, lebo v Amerike niet zákona, ktorý by prinútil rodičov, aby posielali deti do školy, aspoň do určitého veku. Človek by predpokladal, že i chudobnejší rodičia budú húfne posielať deti do školy; veď okrem kúpy učebníc nie sú so školskou dochádzkou spojené nijaké iné peňažné výdavky.
Ale nie je to tak. Vo fabrikách nájdeme i desaťročné dievčatá a chlapcov, ktorí školu nepoznajú ani len podľa mena a ktorí nevedia ani písať ani čítať. Nuž akíže ľudia vyrastú potom z takejto zanedbanej mládeže? Pravda, môžu sa z nich stať dobrí fabrickí robotníci, obratní a vytrvalí, ktorí si budú môcť zaopatriť pre seba a pre svoju rodinu pri tunajších dobrých zárobkoch a lacných potravných článkoch všetky životné potreby; ale ako bude vyzerať mravnosť tohto ľudu? Z takejto zanedbanej mládeže vyrastú potom klamári, zlodeji, vrahovia, krivoprísažníci, slovom ľudia, ktorí nemajúc nijaký mravný základ, žijú len, ako sa sami radi chvascú, podľa „rozumu a svedomia“.
A tak okrem štátnych škôl sú v každej krajine Ameriky i rozličné konfesionálne národnostné školy. Každá cirkev, každý národ, každý spolok, ba jedenkaždý americký občan má právo založiť hocikde hocakú školu na vlastné svoje útraty. Vyučovacia reč závisí od vôle zakladateľovej; a keďže anglická reč je zo živých jazykov najviac rozšírená po celom kultúrnom svete, tak ju ani v týchto učebných ústavoch nezanedbávajú. Aký duch panuje vo vyučovaní, o to sa nik nestará. Američania vychádzajú totižto v náboženských a národnostných otázkach zo zásady, že najsvätejšou povinnosťou rodičov je vychovať svoje dietky dobre; aké prostriedky na to použijú a či budú rodičia s výsledkom svojej voľby aj spokojní, to je už ich vec. A keby aj rodič nebol spokojný, druhého do toho nič. Keby teda niektorý z amerických superintendentov (policajných správcov) navrhol vláde, aby tú alebo onú školu zavrela, pretože v spôsobe vyučovania panuje v nej „zlý duch“, tak by ho dali lekársky vyšetriť, či nie je pomätený. Keď sa i pri takomto nedostatku štátnej kontroly v škole stane, že niekto skutočne urazí zákon, vezmú vinníka za golier a nasúdia mu podľa zákona zaslúženú odplatu, ale škole dajú pokoj. To isté sa stáva aj odrastajúcim školákom, ak sa, podšití „zlým duchom“, dopustia nezákonných skutkov; inak sa ich nik nepýta, kde chodili do školy, lebo dôležité je len to, čo vedia.
I súkromné školy sú niekde také nádherné a zvonku i znútra tak dobre vystrojené ako ústavy štátne. Ale pri prepočetných náboženských sektách, ktoré v Amerike jestvujú, sú mnohé konfesionálne školy dosť chudobné; príslušná cirkev alebo náboženský sbor nestačia vydržiavať i duchovného správcu i učiteľa a iných úradníkov, a okrem toho postaviť kostol, modlitebnice, iné budovy a ešte aj nádhernú školu. Pri tom všetkom nik si nezmyslí školu zatvoriť len preto, že je chudobnejšia než iné, že je drevená, že má primalé okná alebo že je jej niektorá miestnosť nevhodná. Školné v týchto školách je obyčajne 75 centov na mesiac. Školák si však sám musí zaopatriť knihy a všetky vyučovacie pomôcky, ktoré ústav nemá.
Zvlášť si zasluhujú spomienku americké školy pre ženy. I tie sú podelené na triedy, a to tak, že i 20-ročné devy môžu navštevovať triedu primeranú ich veku. Vyššie ženské školy majú veľa predností; statočná chudobná deva môže sa tu náležite pripraviť na to, aby si nielen šitím a ženskými prácami zaopatrila najnutnejšie prostriedky výživy a mohla pohodlnejšie žiť, ale aby mohla vykonávať aj také práce, ktoré sú v Európe určené ešte výlučne pre mužov. Tak okrem všakových prác v obchodoch, pri telegrafoch na poštách vykonávajú ženy svoje povolanie ako právničky, lekárky, profesorky na ženských školách a pod. Keď sa dievča, ktoré vychodilo takúto školu, nevydá, je pripravené pre ktorékoľvek z týchto zamestnaní. Najmä lekárstvo prešlo vo veľkej miere do rúk žien, takže vo väčších mestách zámožnejšie rodiny volajú si k chorým členom ženského pohlavia iba lekárky.
— slovenský remeselník, autor cestopisnej prózy Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam