Zlatý fond > Diela > Navrátený raj


E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Navrátený raj

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Lucia Jedla.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 70 čitateľov



  • . . .
  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 7 kapitol
  • Zmenšiť
 

2

Medzitým v chalúpke pri potoku, ako ju v dedine menovali, vžívala sa malá rodina do budúceho života.

Tetička Suchá, ktoré meno jej netak pristalo, nastlala práve posteľ perinami po nebohej Martišovej, čo deťom zostali po matke. Upratala tú trošku ich šatočiek do novej truhly, ktorú priviezli so sebou, kde ležalo po otcovi i matke trochu šiat. Porozvešovala riady, čo deťom po matke nechali tam v H. tí, ktorí ostatné rozkradli… Deti, asi šesť-sedem ročný chlapec Ondriško a štyri-päť ročné dievčatko Iľuška, upratovali si svoje malé pamiatky a hračky v kútiku pri peci. Domáci pes Zahraj sa im tak múdro prizeral, akoby od jeho rady a úsudku záviselo mnoho. Izbietka bola chudobná, aké v takých starých chalúpkach bývajú, ale čistá. Pri oknách mala pevnú dubovú lavicu s operadlom, tiež taký stôl, prikrytý bielym obrusom, na ňom bochník chleba, zakrytý uteráčkom, vedľa neho ležala veľká Biblia a niekoľko knižiek. Okná boli čisté a výhľad nimi na potok a na čerešňový sádok za tým potokom. Tretím polokienkom vidno do dvora, kde predtým upratoval kadečo trocha zhrbený starec. Pekné strieborné vlasy padali mu na plecia ako rám okolo obrazu. Pristali k tej prívetivej tvári. Za mladi musel sa honosiť krásou, dnes už len veľké modré oči, plné svetla, rozprávali o nej.

Keď sa starec narovnal, vidno ešte, že to bola štíhla, švárna postava za mladi. Ach, veď v celom Z. nebolo kedysi krajšieho mládenca nad Martišech Petra!

Starec vnišiel do izby, púšťajúc za sebou dverami slnečnú záplavu.

„Dobre, že idete, ujček,“ vítala ho žena, „ja som už hotová a musím sa ponáhľať domov. Chlebíček som vám priniesla, v komore máte trochu mlieka, aj kyslého aj sladkého, zápražku som vám spravila aj mrveničku, už si len vody zohrejete. A nech vás tu Pán Boh spolu opatruje! Periem dnes Zadným, vzala som si vaše a niečo z detských vecí. Ostatné ešte majú čisté. Nie je toho mnoho, chúďatká, ale veď Syn Boží mal ešte menej, On sa o ne postará!“

„Máte pravdu, Kačka, On nám vo všetkom pomôže. Pekne vám ďakujem, kým sa odslúžim a prosím vás, vezmite deti so sebou, aj aby nabudúce trafili, keď by som ich posielal pre vás, aj im ukážte cestu do horárne, musím odkázať niečo pánu horárovi. Onehdy ma o čosi prosil a nemohol som, snáď s tým počkal.“

Asi o pol hodinu kráčali už obe deti, vedúc sa za ruky, širokým chodníkom do hory. Ba, tak im to pekne pristalo! Veveričky nakúkali na ne z konárov voňavých jedlí, drozd, žlna, ďateľ ako o závod prespevovali, i kukučka sa prihovárala: kukuk! Bosé detské nôžky sa ponárali do machových podušiek, slniečko bozkávalo im nepokryté hlavy; chlapcovi čiernovlasú a dievčatku zlaté kučerinky okolo tvári. Vyzerali práve ako zlatožiara. Hoci mala malinká len starú kmentovú košieľku, strakatú sukničku, všetko na nej bolo pekné. Najkrajšie tie srnčie, nevinné oči, ktoré hľadeli do sveta spomedzi zlatých rias tak dôverne a otázne, akoby sa detská dušička na všetko, čo neznala, chcela povypytovať, najmä odkiaľ jej príde to dobré, ktoré čaká… Nemala ešte celkom päť rokov, tak ako ani braček nemal ešte sedem rokov. Jeho polokrúhlu, zádumčivú tváričku, opálenú od slniečka, ožiaroval blesk čiernych očí. Hladeli smelo a vážne na tento svet. Ak vyrastie, netaký švárny mládenec bude z neho!

„Kam idete, deti?“ zaznel neďaleko hlboký, prísny hlas a zastavil malých pútnikov.

Dievčatko uprelo nevinne svoje srnčie oči do tvári pekného pána, čo zastal pred nimi s puškou na pleci. —

„Ideme, prosím, do horárne,“ odpovedal chlapec.

„A čo tam?“

„Deduško Martišech nás poslali!“

„Tak? To ste vy tie jeho deti?“

„Áno, prosím,“ ohlásila sa i malá. „To sme my, čo si nás deduško vzal na miesto Pána Ježiša.“

„Hm! A čo odkazuje deduško do horárne?“

„Vy ste snáď pán horár?“ domýšľal si chlapec. „Deduško že nemal vtedy čas, keď ste ho čosi volali. Pýta sa, či vám ešte niečím môže poslúžiť.“

„Môže, len sa vráťte. Dám deduška pozdravovať, nech si zajtra ráno prinesie tú starú, tenkú kosu, on už uhádne načo. Aj vy prídite s ním, mám pre vás tiež prácu. Chlapček, však ty máš iste už sedem rokov, vaša dedina je tiež v horách, poznáš hríby?“

„Poznám všetky, zlé aj dobré. Neraz som s mojou mamičkou zbieral. Aj Iľuška už pozná, ktoré sú zlé…“

„No, tak poďte so mnou.“

Horár pokročil na bočný chodník. „Do tejto seči nikomu nedovolím chodiť, pretože sú tu malé stromky, len vlani ujaté,“ hovoril, keď preložil Iľušku cez pichľavý drôt a pomohol preskočiť i chlapcovi.

„Aj my sme raz s mamičkou sadili sadenice, učila ma, aká je to škoda, keď sa také stromky polámu.“

„To si ty teda mudrc, dáš pozor aj na malú. Odtrhni tam tie tri veľké lopúchy a poďte.“

„Joj, jój, koľko hríbov!“ zatlieskala rúčkami malá, „a aké pekné, mladé!“

„Pozbierajte si ich, kým sa vrátim, no len tie väčšie. Tie maličké nech ešte narastú.“

Horár spravil z lopúchov kornút, podal šťastným deťom a zanechal ich pri ich bohatstve.

„Tieto plávky zoberieš do zásterky, Iľuška, tie si upečieme k obedu! Tie druhé donesieme deduškovi, ak nám ich pán horár dá.“

„Dá,“ prisviedčala malá s dôverou, „pán horár je dobrý!“

Zvláštny výraz preletel ostrou tvárou navracajúceho sa muža. Ono sa nás to vždy dotkne, keď nám dakto dôveruje.

„No, deti, už máte dosť?“

„Dosť!“ jasala malá, otvárajúc zásterku. „Môžeme si to vziať domov?“

„Môžete a už poďte. Ale, čo to ty tam robíš pri tom stromku?“

„Bol taký omotaný aj pupencom, aj brečťanom, odtrhal som mu to, veď by nemohol rásť!“ Horár pohladil chlapcove vlnité vlasy, pomohol deťom cez ohradu, doviedol ich na chodník, opakoval ešte raz, čo majú deduškovi povedať; a keď videl, aké šťastné sa ponáhľajú deti domov, vzdychol polohlasne: „A oni by ich boli nechali chodiť ako psíkov z chalupy do chalupy, alebo by ich boli zavreli do nejakej tej veľkej kasárne! Ten muž si ich vzal na miesto Kristovo. Verím, že si s nimi privlastnil viac, než len požehnanie.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.