ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Deduško Martiš dával podpory pod čerešňu. Mala tak mnoho ovocia, že ho tenké halúzky nestačili udržať. „Podivné!“ myslel, „ešte nikdy toľko nezarodila. Ty si vedel, Pane Ježišu, že mi tie deti dáš, preto si im prichystal toľko ovocia.“ Rozprával sa starec s dakým neviditeľným, ale prítomným. „Ochráň nám ten strom, prosím Ťa, Pane, pred tou rozpustenou chasou,^[2] aby mu neuškodila, veď ty to môžeš.“

„Deduško, deduško!“ zaznie za ním.

„Ale, deti, už idete?“ Starec prikľakol, rozovrel náručie a malinká, letiaca medzi stromami ako motýlik, už-už by sa hodila do toho náručia lásky, ale nemôže. „Deduško, pozri, mám plnú zásterku plávok a hľa, plný lopúch hríbov! Ondriško má ešte viac.“

„No, tak to pozorne vysyp na trávnik a poď!“

Poslúchla a okrúhle ramienka ovinuli sa okolo starcovho hrdla. Ružovú tváričku pritúlila k tej zvráskovatenej, dobrej tvári. Keď dieťa vysypalo celú zásobu dobrých správ, preniesol ho starec na lavičku a sadol si k nemu pod čerešňu.

„Keď sme išli do hory, ukázal nám jeden ujček, že máme po chodníčku pri štreke bližšie. Ondriško sa tam v tom domčeku zastavil, ale už beží.“

„No, tak pôjdeme dovnútra. Vy ste iste hladní, zavarím polievku, upečiete si plávky a budeme mať parádny obed.“

„Deduško,“ volal chlapec zďaleka, „tá pekná pani v strážnom domčeku mi hovorila, aby som jej tie hríby predal, ale ja som povedal, že sa najprv vás musím opýtať a že ak dovolíte, prinesiem jej ich.“

„Ukáž, Ondriško a daj aj tie Iľuškine, vyberieme najpeknejšie do košíka. Tak toto máme pre nás na večeru dosť a toto zanes. Je to dobrá pani a že ju dám pekne pozdravovať, aby si hríby vzala len ako darček. Neraz poslala mojej nebohej žene v jej nemoci dobrú polievku.“

Ešte len začínali zvoniť na poludnie, sedela už malá rodina pri stole. Starec, ako starí ľudia, jedol sám málo, sýtil sa radostným pohľadom na zdravú chuť oboch detí.

„Deduško, tá pani si nechcela hríby len tak vziať, čo sa im vraj už toľko odsluhúvate, veď si to u vás už dávno našla. Až keď som jej povedal, že po druhý raz, ak bude chcieť, jej donesiem predať, potom už bola spokojná.“

Na druhý deň ešte len slniečko vstávalo zo zlatej svojej postieľky a kúpalo si tvár v kvapkách rosy, keď už v horách ozýval sa cvengot kosy, ktorú si deduško Martiš pobrusoval, aby mu lepšie vykášala po skladoch trávu a bujné lístie. Pred ním, opretý o mohutný osamelý dub, stál pán horár.

„No tak, Martiš, ako sa vám žije, keď už nie ste sám?“

„Ako sa mi žije?“ tvárou starca preletel slnečný úsmev. „Aj keď ma vy, pán horár, neporozumiete, ale poviem pravdu: Ako v nebi. Keď som sa dnes v noci pár razy prebudil a počul ten zdravý, detský dych a pomyslel, že už na mňa nebude z každého kúta hľadieť tá smutná samota, netak sa potešilo moje staré srdce. Veď človek nebol stvorený pre samotu. Dobre to Pán Boh v raji povedal, že človeku nie je dobre byť samotnému. A keď som začal premýšľať, ako sa to len stalo, že sa tí malí u mňa ocitli, zas mi napadli slová: „Kto by prijal také dieťa v mojom mene, mňa prijíma.“ A tu akoby sa naša stará izba premenila zrazu na tú betlehemskú jaskyňu, kde to Syn Boží odpočíval raz ako malinké dieťatko v jasličkách. Veľmi ma to potešilo, že som v tých sirôtkach smel Jeho prijať a tak že On od tejto noci bude prebývať s nami. Preto hovorím, že ako v nebi. Veď len tam je nebo, kam sa On skloní. — Ej, ale musím kosiť, aby rosa neuschla.“

„Tak ľahko neuschne!“ zamračil sa horár, „koste len pomaly, nechcem, aby ste skoro prišli po deti, nech si to jahodnisko povyberajú. Však môžem sem vľavo zájsť, tam jahôd niet,“ mienil starec a už sa rozohnal so svojou úzkou kosou.

Horár pokročil za deťmi. Keby sa Iľuškina suknička nečervenela, ani by ich nevidel medzi bujnými kermi.

„Pán horár ide!“ tešila sa Iľuška. Bolo jej v báječnej tíšine hôr — v tom zelenom mori — trochu clivo.

„Prosím, pán horár,“ ohlásil sa Ondriško, „už máme džbán plný! Vzali sme si košík na hríby, dal som do neho mladé lopúchy, mohli by sme do neho vysypať jahody, je ich tu ešte mnoho!“

„Ba, veľmi mnoho! A také veliké!“

„Nie, deti, škoda by bolo, ovocie presýpať. Poďte so mnou. Tieto prvé zanesiete pani horárovej, bývame tu dosť blízko. A tie ostatné potom budú všetky vaše.“

Ej, mali deti čo rozprávať deduškovi! Aká pekná a dobrá pani je pani horárová, aké im dala dobré raňajky, ešte aj po kuse chleba za tie jahody. Ale že tam majú štyroch psov, no, aj krotkú srnku.

Domov navracali sa potom bohatí. Niesli si plný krčah i plný košík jahôd, a tie v tom košíku im odkúpila pani strážniková a že priam na obed piekla koláče, aj im každému dala po kuse. Pre deduška priložila ten najväčší.

Tak začal život pre obe siroty v z.-skej doline.