ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O dakoľko týždňov neskôr vracali sa Sabolovci domov z L. Pochovali tam bratovu ženu. Muž jej pred pol rokom odišiel do Argentíny, nechal žene i hospodárstvo i päť malých detí, najmladšie len pätnásťmesačné. Pracovala úbohá žena nad svoje sily a možnosti. Veď nemal ju kto zastať, ani podoprieť. Matku mala starú a bezvládnu, práca ju hnala až i dohnala.

Prišlo to rodine netak nečakane a znenazdania!

Stará Sabolka kráčala len sama s nevestou, syn ich predišiel.

„Ach, čo len budeme robiť, čo len hriešni budeme robiť?“ bedákala žena. „Kto by mi to bol len povedal, že si ja mojej Ivke budem hľadieť do hrobu?“

Netak si Sabolka na tom zakladala, že syna priženila do dobrého domu. Neraz tú nevestu dávala za príklad mladšej neveste, vážila si ju ani dcéru. Že syn išiel ešte privyrábať do Argentíny a že nevesta bola hotová všetko zastať, len aby sa zbavili dlhov, do ktorých sa dostali pri stavbe stodoly, to ju ešte vo svokriných očiach pozdvihlo. A teraz tie usilovné ruky, čo tak dobre pristali do Sabolovského rodu, na prsiach zložené, už si odpočívajú v čiernej zemi. Čo len bude ďalej? Syn sa vrátiť nemôže, mnoho by škodoval,^[3] veď si ešte ani na cestu nevyrobil. Keď sa dá majetok do árendy,^[4] nebude z neho úžitku. Dobytok treba tiež popredať, ktovie s akou škodou, lebo kto ho opatrí? A tie toľké deti? Ešte keby stará Kubíčka bola pevnejšia roba,^[5] ale takto…

„Čo toľko nad tými deťmi bedákate, mamička?“ ohlásila sa konečne mladá žena, „však sú to vášho Jana a vašej Ivy. Nechajte svatke tie dve najstaršie a tie tri malé vezmite k nám, kým sa Jano vráti. Čo ich Janova čiastka, ktorú ste mu ešte nedali, nevychová?“

„Ej, čo len nehovoríš! Či sa ja na staré kolená mám s deťmi trápiť?! Veď to potrebuje nielen jesť, ale aj opateru. Ty by si sa mi na to nedala a ja stará osoba — — —“

„To najmenšie si vezmem na starosť, ale len ak mi dáte preň dosť mlieka a mydla. Kadečím ho chovať nebudem a špinavé ho na ruky nevezmem.“

„Nuž, uvidíme, čo Šimon povie, veď také malé deti v noci kričia a on chce spať.“

„To viem! Dobre jesť a dobre spať, to je jeho najhlavnejšie. Nechajte ma s ním spávať na výške,^[6] kým si ho trochu odchovám a naučím.“ Mladá žena pokročila rýchlejšie, zmizla v sade, stará obišla dvorom a dostala sa domov neskoro, lebo stretli ju tá a oná suseda, musela povykladať každej svoje krivdy, aké jej Pán Boh učinil.

Nuž, ani sa nikto nenazdal, len keď zas do Z. pribudli tri deti. Boli to dve najstaršie po nebohej Ivke a tretie najmladšie. Nedivili sa tomu ľudia, veď prišli k rodine!