ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ba, tak ten september uletel, ani sa ľudia nenazdali v usilovnej práci. Zotavil sa deduško Martiš napodiv rýchlo z tej ťažkej choroby. Tetička Kostelná povedala, že ho Božia a ľudská láska posilnila. Ona však sama mala na tom veľký podiel. Veď, aj, keď už nemusela zostávať v Martišech chalúpke, vzala si jej obyvateľov na starosť namiesto tetičky Suchej. Tú chuderu odviezli do t.-skej nemocnice. Každé ráno prišla Kostelná, porobila všetko po dome, opatrila deduška, deti i malé hospodárstvo, uvarila na celý deň. Prádlo brávala mladá Sabolová, že keď iné nemôže, no tak aspoň tým poslúži. Kostelná si tak veci riadila, aby mohla byť prítomná ráno, keď mal deduško s deťmi pobožnosť. Čítal im Sväté písmo, spievali i modlili sa spolu; potom Ondriško bežal do školy.

Tam deti každým dňom mali pána učiteľa radšej, a čo mu len na očiach videli, všetko spravili. Ani za svet nebolo by ani jedno vymeškalo školu, najmenej Ondriško. Toho pán učiteľ vždy odpoludnia odprevadil domov a posedel si hodinu u deduška. Iľuška mu sedávala pritom na kolenách. Učila sa od neho pekné detské veršíčky, aj také veselé, o pyšnej žabe v močiari a iné. S deduškom čítavali Písmo sväté, a tu zas akoby pán učiteľ bol býval žiakom.

Ondriško bol tým veľmi potešený, že sa deduško s pánom učiteľom mali radi. Preto deti chodili tak rady do školy, že tam bolo vždy čosi nové a spoločné. „To je naša škola, nám by bola hanba, keby sme ju mali nečistú!“ hovorieval pán učiteľ. Alebo: „To je naše drevo, netak s ním musíme šetriť, aby nám vystačilo do jari!“ A mali aj spoločného školského psíka.

Prišiel raz, keď pršalo, len sa triasol od zimy a hladný, ako vlk. Bolo to priam, keď deti desiatovali. Skoro každý chlapec udelil mu zo svojho chlebíka. Na druhý deň prišiel zas. Na tretí už čakal ráno pri zavrených dverách a tak milosrdno pozeral!

„Viete čo, deti? Nechajme si ho, nech nám varuje školu. Bude to náš spoločný pes. Snáď si ho len spolu vychováme,“ radil pán učiteľ.

„Ale je taký škaredý!“ bránili sa dievčatká. „U Sabolov majú také pekné tri šteniatka! Dali by nám radi jedno!“

„Dobre! Ale vy, dievčatká, musíte malého tuláka tak dlho vyháňať zo školy, kým sa odučí sem chodiť. Mne ho je ľúto, keď tak prosí.“

„Však ho môžu vyháňať chlapci,“ hájila sa malá Dorka Mlynárech. „Keď ho oni naučili chodiť! My sme mu chlieb nedávali.“

„My ho vyháňať nebudeme!“ ohlásil sa Ondrejko.

„Veru, nebudeme!“ hrmelo školou. „My ho chceme!“

Nuž, chlapci zvíťazili, psík smel zostať. Dali mu meno Špic, zato, že mal aj hlavu aj nos špicaté. Však špicatý bol celý, veď mu každá kostička trčala. Ale dokázalo sa, že mal mnoho pekných vlastností. Bol čistotný, poslušný, verný.

„Však si ho my popravíme,“ povedal pán učiteľ a mal pravdu. Dobre sa Špicovi na tej spoločnej strave vodilo. Dostal chlieb, kašu, zemiaky, tu i tam kúsky mäsa a kostí, Ferdušech chlapci, čo vedľa školy bývali, donášali mu aj polievku a omáčku, ba niekedy aj mlieko, keď mamička mala dobrú vôľu. No, áno, Špic sa popravil, zaokrúhlil, srsť mal šedivú, ale ako z hodvábu, nosík čierny, keď zastrihal ušami, stáli mu ako malé plachty. Už sa ani dievčence za neho nehanbili. A čo kúskov vedel! Každý deň nejaký nový. Najviac sa deťom ľúbilo, že všetko, čo mu hodili, hľadal a priniesol. Áno, pomaly, keď si niečo nechali vonku, i to im ponosil a poukladal na školský prah. Niekedy tam ležali aj štyri čapice. Chceli si ho deti brať so sebou, raz ten, raz onen, ale nesmeli.

„Špic patrí nám všetkým. On je strážca školy. Naučili by ste ho zase túlať sa a žobrať. Čochvíľa by chodil po dedine z domu do domu a to sa nám nepatrí, aby obec povedala; že nie sme schopní vyživiť ani len jedného psa a že sme do obce prilákali takého obyvateľa skade ruka, skade noha. Musel by sa vykázať, v ktorej obci sa narodil, kam mu otec patrí aby si mohol zadovážiť občianske právo.“

Krátko nato učili sa deti občiansku náuku a tu im pán učiteľ na Špicovom príklade tak ľahko vysvetlil, čo je občianske právo, aké poskytuje výhody a kto si ho nemôže zadovážiť. Všetko to deti rozumeli, ešte aj malý Ondriško deduškovi vysvetľoval, čo sa učili.

„Vidíš, synku,“ hovoril deduško, „tak je to na zemi, ako aj na nebi. Preto Pán Ježiš hovorí: Ak sa niekto nenarodí znova — to ako pre to nebo — nemôže vidieť kráľovstvo. Len tí, ktorým On dal moc byť Božími deťmi, majú právo občanov v novom Jeruzaleme.“

Bol tam prítomný pán horár a do toho prišiel aj pán učiteľ a dlho sa spolu o tých veciach rozprávali. Pán horár hovoril, že je pekná jeseň a že sa ľudia ponáhľajú zemiaky vyberať.

„Aj my máme zasadené!“ vzdychol deduško. „Sadiť som ešte vládal, ale vykopať už veru nemôžem. No, však Otec nebeský zná, že tú úrodu potrebujeme, On sa postará, aby to ktosi za mňa urobil.“

Na druhý deň bola streda a pán učiteľ sa radil s deťmi, pričom mohol byť aj Špic. Netak svoje plachty dvíhal vodorovne, aby mu ani slovo neušlo! Vo štvrtok bol voľný školský deň, a tu odpoludnia všetci väčší žiaci a žiačky pochodovali s pánom učiteľom na čele smerom k Martišech roli. Neboli od deduškovej chalúpky ďaleko. Chlapci mali na pleciach motyky, pán učiteľ svoju niesol miesto paličky. Špic fujazdil pred nimi ako dáky generál, šťastný, že sa raz aj on smie zúčastniť na spoločnom podniku.

„Počujte, Martiš, či viete, čo je nového?“ strčil hrobár hlavu do deduškovej kuchyne.

„A čo také?“

„Máte plnú roľu kopáčov! Len sa tak pole ozýva spevom tej malej chasy. Ten pán učiteľ, to je už len výmyselník! Naša Zuzka ledva dočkala obed, len skôr, skôr, ísť s pánom učiteľom kopať. Keby ju to doma človek priprel, netak by sa vykrivovala! Idem stadiaľ, no, reku, aby ste vedeli.“

„Ďakujem vám, sused, to sa prídeme aj s Iľuškou podívať. Keď nám dal Pán Boh taký krásny, teplý deň, ani na jar.“ A deduško sa naozaj po chvíli pobral, ale nie s prázdnym. Vzal zápalky, soľ, Ilenke dal starý hrotok,^[24] dovnútra položil vetchú, čistú handru a už putujú tým krásnym, jesenným svetom. Staré deduškove a krásne Iľuškine oči čochvíľa vidia, ako sa ich pole strakatí. Pán učiteľ zhodil kabát, mal len ružovú, flanelovú košeľu s vyloženým golierom; aj líca mu zružoveli prácou, celý zjav žiaril nadšením, radosťou a zdravím. Horlivo pracujúce deti sú pekné, až radosť podívať sa na ne. Keď sa im podarí na vňati vytrhnúť kopu pekných zemiačkov, výskajú radosťou, prehadzujúc ich za chrbát usilovným zberačkám. Dve z nich práve nesú plný prútený kôš; dvaja väčší chlapci dvíhajú druhý, sypú z neho do vreca, ktoré držia ďalší dvaja.

„Pán Boh pomáhaj,“ pozdravuje starec.

„Pán Boh daj!“ odpovedá celý zbor.

„Sláva deduškovi!“ zavolal pán učiteľ a deti všetky za ním: „Sláva deduškovi!“

Práca na chvíľu ustala, daktoré deti sa zhŕkli okolo starca, ktorý ich požehnával, vysvetľujú mu horlivo, ako sa to stalo, že sú tu a že ich všetkých rodičia radi pustili.

„Tak vám to, ujček, vykopeme ako nič!“

Druhí znášajú zelené i suché zemiačnisko; pán učiteľ im čosi potichu rozkazuje a než by si desať načítal, už má deduško prichystanú netak pohodlnú pohovku. Čo aký pán by si mohol sadnúť do nej. Pán učiteľ tam posadil Iľušku i deduška, potom tľapol rukami: „raz, dva, tri,“ deti opakujú „raz, dva“ a už sa mravenisko zasa mrví.

„Paľo, budeme tú tvoju spievať,“ zavolá jeden z prvého radu chlapcov.

„Akú moju?“

„Nuž, tú!“ a už spustili:

Paľo hodil hrsť drobných zemiakov do chlapcov a Špic sa div nepotrhal, čo mu ich začal znášať, keď sa rozkotúľali. No, za Iľuškou dobehol i Zahraj. Čochvíľa chytili sa tí dvaja za pasy, preskakovali jeden druhého a krútili sa, lietali a zas sa krútili a lietali, prispievajúc netak k veselosti usilovných kopáčov, ktorým práca neprekážala hodiť kedy-tedy do psov zemiak alebo ich huckať jedného na druhého.

„Špic, nedaj sa, hŕŕ, na neho!“

„Zahraj, chyť ho!“

No, čo to? Zrazu z hradskej počuť veselé „Haf, haf!“ Špic postál, zdvihol oči i pravú nôžku. Zahraj zavrčal. Batolia sa k nim dva daxlíci^[25] na krátkych nôžkach.

„Flok, Valdina!“ volá Ondriško, no, psíci nemajú kedy obzrieť sa na neho, musia sa najskôr predstaviť svojim štvornohým druhom. Iľuška si myslí, že si iste čosi pekné šuškajú. Za nimi prichádza pán horár. Keď ho deduško privítal, urobil chytro miesto, aby si mohol sadnúť k nemu. Aj pán učiteľ, ktorý zaväzoval plné vrece, prišiel za nimi. Potriasli si srdečne ruky, ale prestať v práci pán učiteľ nechcel. „Ešte pol hodinu a sme hotoví, len vriec sme si málo priniesli. Požehnanie Božie je na tej vašej roli veľké!“

Pán učiteľ posielal dve dievčatá, aby ešte išli požičať, ale vezú okolo Sabolovci plný voz, no, ešte i prázdne vrecia, pýtali od nich. Požičali radi. V košoch na voze mali čerstvo natrasené slivky a kováč kázal jeden košík zložiť usilovným kopáčom. Sľúbil, že keď zavezú domov svoje, povysýpajú, prídu aj tie ich odviezť.

Ondriško aj s malými dievčatkami nanosil suchého zemiačniska; aj vody doniesli do krčaha, ktorý mal so sebou. Dve väčšie kopačky priniesli kôš plný zemiakov, aj ich v hrotku poumývali. O chvíľu stúpal dym z vatry, ako kedysi Ábelova obeť. Za pomoci pani horárovej doniesli chlapci z neďalekej hôrky suchú trávu a raždie a „Horí ohník, horí,“ zanôtil pán učiteľ, „na Kráľovej holi.

Čistý zvonivý hlas stúpal priam tak hore, hore, hore, ako ten dym deduškovej vatry. O chvíľu bolo už počuť streliť jeden, druhý, tretí zemiak. Deduško tie upečené vyhrabával, starou šatou dobre prikryl a zase naložil druhé. Keď kopáči skončili, aj on bol hotový.

Pán učiteľ i deti umyli si ruky v jarku, do ktorého tiekla voda zo studienky a nastala hostina. Ej, bola to dobrota! Ani pán horár nepohrdol, ba ani pán kováč. Tým menej jeho sluha Paľo. Veď nad zemiaky upečené v pahrebe na poli niet nič lepšieho. Kováč Sabol rozprával, ako to bolo, keď on ešte pásaval a robieval si vatry, i piekli zemiaky. Aj pán horár pripomínal pekné udalosti zo svojho detstva. A vatra horela, dohorievala kedy-tedy ešte zblkotal oheň, potom pomaly zhášal.

Zatým naložili plnučký voz vykopaných zemiakov, kováč pripravil v ňom miesto len pre deduška a pán učiteľ posadil Iľušku aj s dvoma malými dievčatkami medzi vrecia tak, aby nespadli.

„Teraz sa musíme ináč zoradiť,“ hovoril potom, „lebo ideme s bojovou korisťou!“

Prv ešte sa deduško pomodlil a deti zaspievali večernú pesničku, ktorá sa netak niesla a rozliehala poľom, podporovaná mužskými hlasmi. No tak chlapci s pánom učiteľom kráčali pred vozom, dievčence za vozom a pán horár s pánom kováčom vedľa voza. S takou slávou dostali sa deduškove zemiaky domov. Dlho o tom v dedine ľudia rozprávali. A ak sa dožijú tie deti vek staroby, budú svojim vnukom rozprávať, akého to oni mali pána učiteľa a ako s ním na deduškovej roli kopali zemiaky, a aké boli tie tam upečené dobré. No, i na to budú spomínať, ako pekne im deduško ďakoval a hovoril: „Chceli ste mne, starému, slabému človeku pomôcť, aj tým mojím sirôtkam. No, uvidíte, deti, Pán Ježiš to tak prijme, ako by ste tú lásku boli preukázali Jemu. A Otec nebeský, ktorý má veľmi rád svojho jednorodeného Syna, On vám to nezabudne.“

„Keď budete poriadni, aj doma aj v škole a dá nám Pán Boh života a pekného počasia,“ povedal pán horár, „zasvätíme si u nás v horách Deň slobody.^[26] Pán učiteľ všetkých svojich žiakov privedie a deduška si dovezieme, aby nechýbal.“

Ej, to bola nádej! Mali sa deti na čo tešiť celé dva týždne.

Keď sa vrátil kováč Sabol ten večer domov, našiel všetko hore nohami, lebo prišiel posol od svatky Kubičkovej, že jej boľavá noha celkom vypovedala službu, padla na dvore, museli ju len dovnútra zaniesť. Nezostalo iné, len aby sa stará Sabolka zobrala a išla opatriť aj nemocnú, aj hospodárstvo. Ponúkla sa síce mladá kováčka, ale: „Čo by si ty vedela!“ zakríkla ju svokra. „Opatrujte sa tu ako viete, ja musím ísť.“ Sluha prepriahol do vozíka, gazda sám odviezol matku a keď sa vrátil, poslala s ním tie dve najmenšie deti: štvorročnú Marišku a šesťročného Imriška. „To je tam Božie dopustenie,“ povedal žene. „Mamička nebude vedieť, čo prv. Imriško patrí do školy, v H. ešte vždy niet učiteľa.“

„Dobre si urobil, Šimon,“ prisvedčila kováčka, „my si skôr s deťmi poradíme.“ Utíšiac rozplakané koblihami,^[27] pripravila deti na spanie. I chlapec, i dievča sa babky Sabolovej báli, oni radšej išli s ujcom Šimonom a tetička Judka sa im nezdala zlá. Na druhý deň boli tu už ako doma. Veľmi sa o to, pravda, pričinil ich malý braček Daniško. V sobotu sa zoznámili s deduškovými deťmi, v nedeľu sa Ondriško s Imriškom skamarátili a v pondelok išli spolu do školy. Pán učiteľ ich posadil do jednej lavice. Iľuška s Mariškou a Daniškom hrali sa u deduška, tetička doviezla od Sabolov plný uzlík všeličoho: slivky, orechy, chlebík a radili deťom, aby sa hrali na hostinu. Deduško im rozdrvil orechy, aj ošúpal — boli ešte čerstvé — dal sa deťmi pozvať na hostinu; no, aj Zahraj musel prísť. S týmto dňom nastal pre Iľušku dlhý rad pekných dní, veď ona ešte nikdy nemala kamarátku. Tetička im z jarmoku doniesla dve bábiky — tváre ako ruže, oči ako nezábudky — nebolo veru druhých takých pekných na svete. — Chlapcom doniesla zas dve trúbky. Keď si chlapci odpoludnia u deduška urobili úlohy — prišli vždy po vyučovaní do chalúpky — bežali k Sabolovcom. Veď tam mali tie krásne psíčky, ktoré malá Betka ponúkala namiesto Špica. Psíčky, hoci netak mnoho vystali — veď z nich chlapci chceli mať takých mudrcov, ako bol Špic — predsa sa len veľmi zamilovali do svojich malých pánov. Neraz sedeli chúďatká, všetky tri, kam ktorý vykrivený, prútik medzi labkami, tučné hlavičky ovesené, na nich čiapky z papieru a kľagali^[28] sa do hromádky ako mučeníci. No a čo potom, keď obaja chlapci začali trúbiť! Pustili sa oni do štekotu! Tu neraz zakričal ujček kováč: „Ale prestanete, vy banda! Veď človek nepočuje svoj hlas!“ A pritom alebo buchol kladivom alebo pleskol bičom, nuž, čo mal práve v ruke. A to na všetkých členov malej bandy tak účinkovalo, že sa psíky rozbehli do materinskej búdy, šmykli dnu a už len z otvoru vystŕkali hlavičky a sprosté, poľakané tváre. Chlapci zabehli do šopy, nabrali si dreva a niesli tetičke do kuchyne. No, o chvíľu boli už zase vonku a Imrich mal zas vymyslenú nejakú novú hru. Tetička Judka povedala, že sa ešte toľko nenasmiala, odkedy je u Sabolov. Práca jej išla akoby hral, odkedy ona bola gazdinou, pochvaľovala si čeľaď, že jedlo majú lepšie a načas a v celom dome nepočuješ zlého slova. S tými deťmi akoby do každého srdca vtiahla veselosť. No, dievčatká sa radšej hrávali u deduška; veď tam mali svoj vlastný kútik pri peci a deduško spravil bábikám izbičku z doštičiek. Pokrytá bola tenkými prútikmi z metly. Tam mali svoju škatuľu s handričkami, obliekali, vyzliekali, zdobili bábiky. Hrávali sa, že jedna je chorá a tá druhá ju prišla navštíviť a všeličo jej priniesla. Malý Daniško musel hrať pána doktora. Uviazali mu pre tú dôležitú úlohu veľký ručník — to mal plášť — paličku niesol v ruke. Musel sa pýtať chorej, či ju pichá, čo ju bolí — opakoval verne všetko, čo si na ňom dievčatá vynútili, veď za to smel za chorú bábiku pojesť, čo ona pre chorobu nemohla. Ach, to boli veru pekné dni!

Nuž, ani deti, ani veľkí nevedeli, len prišiel dvadsiaty ôsmy október. Všetci sa ho dožili v dobrom zdraví a Pán Boh dal netak krásny, slnečný deň. Príroda, akoby jemu na počesť, obliekla si to najkrajšie rúcho. Až tak plytvala farbami! Slnečné lúče vyšívali zlatom a prekrásna nebeská modrá klenba klenula sa nad nádhernými horami. V tej chvíli nimi letelo ozvenou odpovedané tiahle „hijó!“ Volal tak Sabolov paholok Paľo na svoje vrané kone, čo v ozdobenom rebriniaku viezli deduška Martiša, malé školské deti i malinkého Daniška a pritom všelijaké potrebné veci.

„Počkaj, Paľko,“ volal pán učiteľ, „musíme sa zoradiť!“

Šuhaj zadržal kone a za chvíľočku bol už detský sprievod usporiadaný. Vetierok povieval papierovými zástavkami, ktoré deti niesli a horou ozvalo sa čistými hlasmi pochodovým tempom:

Cesta hadí sa horami. A ony sú také tiché, akoby driemali. Mieri do údolia. Tam na skalnej vyvýšenine tróni horáreň ako malá pevnosť. Zo strechy vlaje na pozdrav trojfarebná zástava. Neveľké okná — plné kvetov — žiaria sťa drahokamy. V malom drevenom altánku^[29] stojí pani Žofia, pán horár schádza dolu schodmi, z oboch strán jeho študenti a jeho malí synovci, i štvorka psov, ktorí sa prví vítajú so Špicom a Zahrajom; veď aj tí mali dnes dovolené byť na spoločnej veselosti. Keď budú deti spomínať, ako kedysi kopali deduškove zemiaky, či budú môcť zabudnúť ten v horách strávený Deň slobody?

Začal sa modlitbou a spevom rannej pesničky pred druhými raňajkami. Posadali si k nim na nízke brvná, tvoriace štvorec, na peknej lúčine pred horárňou. Pán učiteľ svoj príhovor, ktorý mal povedať deťom v škole, preložil sem, do tohto krásneho chrámu slobody. Ej, či sa mu dobre hovorilo o tej veľkej Božej láske, ktorá dala ujarmenému národu oslobodenie prostredníctvom osloboditeľov! Rozprával o tých verných čatách, ktoré podľa hesla:

položili svoje mladé životy na vojenskom poli. Krásne hovoril o tom, ktorého si národ pozbavený pút, postavil na čelo vlády. Potom o tom, ktorý, keď mu nebolo určené žiť na oslobodenom Slovensku, priletel a sťa postrelený sokolík padol mŕtvy na rodnú vyprostenú zem. Áno, dobre sa rozprávalo oslobodenému synovi vyprosteného národa uprostred hôr čoby pomníkov útiskov, no i Božej, všemohúcej moci. Dojemne odozneli obe hymny, a nakoniec nieslo sa horami, velebne odpovedané ozvenou:

Hory počúvali. Ony akoby chceli pomáhať. Korunami voňavých jedlí znelo to zrazu ako sladko zádumčivá hudba. Vetierok ju schytil a niesol snáď ta, kde skladateľka nádhernej melódie odpočívala si pod zelenou trávou už roky.

Pán horár i kováč Sabol a najmä deduško Martiš stískali potom pánu učiteľovi ruku. Deduško sa ešte pomodlil modlitbu vrúcnej vďaky a potom nastal pre deti ten pravý Deň slobody. Pán horár ich zaviedol na druhú lúčinu, odovzdal im veľký košatý drieň,^[30] obsypaný červeným ovocím: „To je váš, chlapci, zabávajte sa s ním!“ Lúčka bola ohradená divými ružami ako záhradka — muselo tu byť prekrásne v máji a v júni — no i teraz červenelo sa ovocie ako granáty. Dievčence si oberali šípky, pani Žofia dala im konopné nite, hrubé ihly, navliekali si z nich korále na hrdlo i na ruky. Pre chlapcov plietli z dubového lístia vence, aby boli ozdobení, keď pôjdu naspäť.

Keď sa chlapci pobavili s drieňom, dali sa lámať kolesá,^[31] študenti pána jágra^[32] vymýšľali im rozličné hry: hneď všetkým deťom spolu a zas osobitne chlapcom. Menšie deti zbierali borovicové šušky, nosili ich tetičke Kostelnej pod zavesený kotol, v ktorom sa varil baraní guláš na obed. Dievčatá sa hrali „Veniec zapletať,“ na slepú babu, a rozličné hry, len sa tak hora ozývala ich spevom. No, bolo počuť i trúbky a píšťalky malých prvákov, ktorí si pobrali palice a jazdili na nich ako na koňoch. No, zrazu zatrúbil pán horár na lesný roh a to bol znak k obedu. Zbehli sa, posadali okolo kotla, ako cigáni, a Iľuška sa za všetkých pomodlila:

Potom každý dostal vojenskú šálku baranieho gulášu — (šálky požičal pánu horárovi kuchár z l.-skej kasárne, mal za ne sľúbeného nejakého zajaca, a pán kapitán, ktorý mu to dovolil, druhého) — tetička Sabolová podelila veľkých i malých slivkovými koláčmi. Potom zaspievali „Nuž Bohu ďakujme“ a pán horár viedol školu, aby deti videli z-ské skaly a jaskyne. Vyplašili z nich, nechtiac, dva zajace — utekali, chudáci a psy za nimi, ale ich nedohonili. Všeličo zvláštne videli deti a keď sa celé rozradostené vrátili na lúčku, tak im chutil chlieb s maslom, len sa tak za pecňom zaprášilo. Nakoniec im sľúbil deduško rozprávať, no tak si posadali, políhali k jeho nohám a on začal:

„Deti moje milé, je nám tu ako v raji, no tak si budeme o raji rozprávať. Sú, veru, dva raje. Ten jeden, do ktorého — keď Pán Boh stvoril celý svet — postavil človeka. Človek bol vtedy taký mladý, ako vy, ešte len na začiatku života, nuž, ako dieťa. Z celej zeme bol raj tým najkrajším Božím stvorením a našim prarodičom sa žilo v ňom veľmi dobre. Ani hlad ani smäd, ani horúčavu, ani zimu nepoznali. No, čo bolo ešte omnoho lepšie, neznali ani hnev ani nenávisť. Žili spolu v láske ľudia i zvieratká. Bolesť ich netrápila, nemali sa nad čím sužovať, lebo boli poslušní. Ale keď prišiel za nimi Satan, on im tej dobroty nedoprial. Naviedol Evu na neposlušnosť, ona zas Adama, zhrešili oba a bolo po všetkej dobrote.

Rajské stromy, kvieťa, vody ešte vždy boli okolo nich, také dobré a krásne, ale to ich už nemohlo potešiť, lebo v ich srdci už nebolo nevinnosti. Nič na svete ani nás nemôže potešiť, keď nás srdce bolí. Začali sa báť, čo len bude s nimi, keď sa Pán Boh dozvie, čo urobili, ako Ho svojou neposlušnosťou potupili. Začali sa pred Ním skrývať; no nepomohlo to. Museli pred Pánom Bohom zastať, museli počuť svoje odsúdenie. Ej, ako im len bolo, keď odchádzali zo svojho raja navždy. Veď nikdy viac sa už ta vrátiť nesmeli, ani nemohli. Pred zavrenou bránou raja stál anjel na výstrahu s plamenným mečom. Ta sa už nemohol dostať nikto. Nuž, to bol ten prvý raj. A stál dovtedy, dokiaľ ho neodplavila veľká voda potopy, ktorá prišla pre ľudské hriechy. Potom už nebol raj na zemi a niet ho až podnes.

Ale my čítame vo Svätom písme, že keď Pán Ježiš visel na kríži, vedľa Neho na druhom kríži lotor, čo iste kohosi zabil, ten lotor Ho pokorne prosil: „Pane, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Vtedy mu Syn Boží povedal: „Dnes budeš so mnou v raji!“ Než zapadlo slnko, umreli obaja. Syn Boží za naše a ten lotor za svoje viny. Odišli spolu do toho druhého raja, ktorý má Pán Boh zase stvorený a to pre toho svojho druhého Adama, Pána Ježiša. Dvere tohto raja nestráži anjel s plamenným mečom. Tie sú otvorené. Pán Ježiš Kristus stojí v nich, vystiera ruky a volá: „Poďte ku mne všetci, ja vám dám odpočinutie.“ No, deti, snáď by sa vám zdalo divné, ako je to, že naši prarodičia z toho prvého raja boli vyhnaní pre jediný hriech a ten lotor, celý hriechami zašpinený, smel vnísť^[33] do toho druhého. Aj ja som tak myslieval, ale dnes už rozumiem. Adam a Eva, keď zhrešili, oni svoj hriech ani neoľutovali, ani nevyznali, ani neodprosili. Oni neodsúdili seba! Adam žaloval na Evu, Eva na hada. No, tak ich musel odsúdiť Pán Boh. Ten lotor na kríži vyznával, že zhrešil, že si tú ohavnú smrť zaslúžil; on seba celkom odsúdil. No, a keď Pán Ježiš za jeho hriechy trpel, tak mal právo mu ich všetky odpustiť; aj odpustil! On len o to prosil, aby sa Syn Boží aspoň rozpamätal, ako tam spolu na krížoch v mukách umierali. A Pán Ježiš si ho vzal so sebou do toho druhého raja, ktorý je taký pekný, že keď apoštol Pavel smel sa do neho trochu podívať, hovoril, že je tam, „čo oko nevidelo, ucho neslýchalo, čo ani len na srdce ľudské nevstúpilo, a že to pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“ Tak, deti moje drahé, ak aj vy chcete prísť do toho raja, kam nás predišiel ten lotor z kríža, musíte už tu začať v ňom žiť. Počujte, čo hovorí Písmo: „Hľa, stojím pri dverách a klepem. Keby niekto počul môj hlas a otvoril by dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou.“ Ja, keď som to klepanie počul, tak som otvoril a Jeho som pustil dovnútra, tak On skutočne prišiel, všetko vypočul, čo som žaloval na seba, a keď som ja raz seba odsúdil, On ma už potom nesúdil. On mi odpustil. Odvtedy bývame spolu. A tak ten raj začína pre mňa v mojej chalúpke, lebo začína v mojom starom srdci. Tak bude so všetkými vami, ak prídete k Nemu, ak otvoríte.“

„Deduško, Martiš, ja som to už učinil!“ ohlásil sa vážne pán horár. „Ja tiež!“ ticho svedčila pani Žofia.

„Aj ja tak chcem učiniť!“ jednými ústami hlásili sa Sabolovci i tetička Kostelná.

Pán učiteľ — ten len deduška vyobjímal, vybozkával a potom zmizol v hore.

*

Prišla noc. Hory akoby driemali. Len kedy-tedy pohol vetierok korunami voňavých jedlí. Hrali tichý, zádumčivý pochod ožltnutému lístiu letiacemu k zemi; pochod pohrebný. Žblnkajúca voda spievala žiaľno „S Bohom! S Bohom! Nikdy viac sa neuvidíme, nikdy viac!“ Aj vtáctvo pospalo, len širokokrídla sova, svietiac okrúhlymi očami, niesla sa bezhlasne na lov, dakde od skál a škrekľavý kuvik za ňou. Zameroval k horárni, ale že tam už našiel tmavé okná, letel k dedine. No i dedina spala, len v chalúpke pri potoku sedel deduško Martiš nad svojou Bibliou. Čítal, dumal a po chvíľkach rozprával sa s dakým neviditeľným, ktorého svetlú prítomnosť cítil v tej nočnej tíšine. Sedeli tu spolu učeník a Majster, ktorý vyučoval svojho sluhu, ako má na zemi šíriť ten Ním na Golgote prinavrátený raj. Dobre im tam bolo spolu. Pán prichádzal tu do svojho, cítil sa doma v chyžke, ktorá chudobou upomínala tú, v ktorej sedával v Nazarete. Veď v nej na Jeho mieste sladko i teraz si spali dve z Jeho milovaných pacholiatok, pre ktoré tam hore, v svojej slávnej domovine pripravoval nebeské kráľovstvo. No už i tu na zemi dával im zakúšať niečo z jeho rozkoší, v láske, rozliatej skrze Ducha Svätého v srdci starého muža.

Starec hovoril s Pánom o všetkých tých ľuďoch, čo tak tvrdo spali tam vonku, pod doškovými^[34] strechami. No i o tých, ktorí sa už budili k novému životu, najmä ale o tých, čo vkročiac skrze nový rod do duchovného detstva, prekročili prah prinavráteného raja kúpeného naspäť obeťou na Golgote.

Potom zhaslo svetlo aj v chalúpke. Vzdušná postava sna preletela chyžkou, položila jemnú ruku na pekné, staré deduškove oči a už bdel len jeden, o Ktorom je napísané, že nespí, ani nedrieme a rozprestieral svoje neobsiahle krídla milosti a milosrdenstva nad svojimi zemskými deťmi.

(1930)