Zlatý fond > Diela > Navrátený raj


E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Navrátený raj

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Lucia Jedla.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 70 čitateľov



  • . . .
  • 4
  • 5
  • 6
  • . . .  spolu 7 kapitol
  • Zmenšiť
 

5

Pani horárová Rozhonová mala v H. sestru. Bola vydatá za malým úradníkom. Jej muž pre ranu prinesenú z talianskeho bojiska, patril medzi invalidov. Vláda mu dala malú trafiku a umožnila ľahšie živobytie. Ale že Bojnický vždy len chradol, tak trafiku obsluhovala žena a najstaršie dievčatko, ktoré pritom muselo školu hodne zanedbávať. Ostatné deti, aby roztrpčeného, uboleného otca v maličkom byte neznepokojovali, rástli najviac na ulici. No, snáď preto, že ich rodičia slúžili tým fajčiarom, čo tak sebecky kazia povetrie všetkým ľuďom, bolo detstvo tých najmladších také zadymené, zasmušilé. Ani čo by na svete nerástlo na tisíce kvetov a nespievali celé zbory vtákov! V jedle, v šatstve, zakúsili deti hodne nedostatku. Najväčšia chyba však bola, že nikto nemal čas ich milovať.

Ustaraná, životom uštvaná matka sa s nimi stále len vadila. Vždy museli počúvať výčitky, že nemyslia na to, aký je otec nemocný. Od otca počuli len: „Nerobte mi tu ten krik, choďte preč!“ Medzi ich dvoma bratmi, ktorí sa narodili ešte pred vojnou, a nimi, bol príliš veľký vekový rozdiel. Jeden z nich chodil do gymnázia, druhý sa učil v lekárni. Keď dakedy aj s nimi prišli, nevedeli sa už hrať, ani rozprávať. Ale že sa človek nemôže obísť bez nádeje, mali aj deti jednu nádej. Snívali, rozprávali sa o nej. Príde vraj raz ich tetička Žofia a vezme ich so sebou do z.-ských hôr, kde jej muž je horárom, a pritom ideálom malých synovcov. A hoci matka ich sny drsne križovala slovami: „Tetička Žofia by si vás vzala cez leto, ale strýc Karol nechce o vás počuť, keď ste takí neporiadni a neposlušní,“ oni napriek tomu vždy len dúfali, a malý Jožko uvažoval, že veď on by sa naučil poslúchať a že by všetko spravil, len aby ho ujček Karol mal rád. On toľko znepokojoval matku, až sa konečne odhodlala písať sestre.

S týmto listom v rukách, sedela pani Žofia Rozhonová za tichého, nedeľného odpoludnia vo svojej izbe. Videla pred očami obraz toho smutného sestrinho života. Muž ani neumieral, ani neožíval. Čím bol slabší, tým mal viacej nárokov. Lekári nariaďovali dobre jesť, železité vína, atď., ale nebola priložená poukážka, za čo to zadovážiť. On sa už o nič nestaral, len aby mohol zosilnieť, ozdravieť. Na také výdavky trafika nestačila, i keď sa matka s deťmi čo najviac uskromnili.

Po prvý raz opísala úbohá pani celú tú bezradostnú detskú biedu svojich malých, no i to, ako túžia a veria, že raz prídu do hôr a že im to márne všelijako vyhovára. Nepýtala už Bojnická sestru, aby sa zľutovala aspoň nad tými najmenšími, ako urobila vlani, a práve preto plakala pani Žofia nad jej listom. Vlani, chorľavá, nemala sily prehovoriť muža, aby jej dovolil vziať k sebe malých synovcov na pár týždňov. On mal rád poriadok v dome a pokoj, jeho vlastní dvaja chlapci boli tak dobre vychovaní, že stačil jeho pohľad, aby boli poriadni. Keď sa tí na druhý týždeň vrátia z gymnázia, otec ani nezbadá, že ich má doma. Vybúriť sa pôjdu do hory, ako to vždy robievajú. No, takíto nezbední uličníci, ktorých nemožno pustiť do hory, aby sa nestratili… Pani zakrútila hlavou. Jej išlo nadovšetko o muža, o jeho pohodlie, o jeho spokojnosť. No, čo má spraviť? Odoprieť sestre zas? S ťažkým srdcom vstala z pohovky. Počula na dvore mužov hlas, ponáhľala sa pripraviť mu olovrant.

Horár, vníduc do izby, rozhliadol sa, domyslel si, kde je jeho žena, bo na pohovke ležal jej kvetovaný šál a na ňom odbehnutý list, znak, že tam predtým sedela. Keď sa natiahol na pohovke, mimovoľne roztvoril list — nemali nijaké tajnosti jeden pred druhým, boli skutočnými manželmi — jedno srdce a jedna myseľ. Ale nečítala ani pani Žofia list tak dlho, ako ho čítal jej muž. On nielen mal obraz rozprestretý, obraz neutešenej ľudskej biedy, on aj porovnával. Svoj, svojej ženy a svojich detí, život so životom tejto úbohej rodiny.

Vlani nepôsobilo mu ťažkosť, povedať žene, keď bojazlivo spomínala rodinu, že sa mu nechce detský krik počúvať. Ba, prečo dnes udrela mu červeň do opálenej tvári, keď si na to spomenul? Čo videl jeho pohľad strnulo upretý do okna? Videl šedinami pokrytú hlavu, počul dobrý, starý hlas a ten hlas vravel: „Kto by prijal v mojom mene také dieťa, mňa prijíma.“ ,On si vzal cudzie deti, hoci mu ich nemal kto opatriť, prijal v nich Krista a ty nedovolíš svojej žene, aby privinula vlastnú krv?‘ myslel.

Keď priniesla pani Žofia kávu, prestrela na stôl a muž sa posadil oproti nej, videla hneď, že je akýsi nesvoj. Starosť vtiahla do jej srdca. Zabudla som list, on ho iste čítal a čaká, že budem prosiť za deti.

„Žofia!“ Vzhliadla preľaknuto, hoci mužov hlas neznel tvrdo. „Napíš Berte, nech prichystá deti, prídeš v stredu pre ne, vezmeme všetky štyri tie najmenšie.“

„Karol, ty skutočne dovolíš?“ Polo úžas, polo zajasanie vyznelo z jej hlasu. „A že všetky štyri? Predstav si ten hluk!“

„Dve dovezieš ty a po štyroch týždňoch ich tam zaveziem a vezmem zas tie druhé dve, nech sa im stane po vôli.“

„Ó, ako ti ďakujem!“

„Neďakuj, práca bude tvoja! Mali sme tak urobiť už vlani. Nestalo sa mojou vinou.“ Horár dopil kávu, pohľadal cestovný poriadok a hneď aj zostavil žene plán. „To ti však hovoriť nemusím, aby si tam s prázdnym nešla. Hydiny máme plný dvor, vajec tiež máš, vezmi aj pre švagra aj pre ostatných a dovez mi toho Jožka a Karlíka!“

Keď potom chcela pani horárová postaviť postieľku chlapcom do malej izbietky, vedľa spálne, muž nedovolil. „Máme dosť veľkú spálňu, chcem, aby spali s nami.“

„Ba, čo je to, že je taký dobrý?“ starala sa. „Snáď mi len neochorie!“ Ale muž bol veru zdravý.

Keď sa vrátila, netak si ju na železnici vítal. Mnoho mu chýbalo, keď ju nemal doma.

Chlapci v prvej chvíli bojazlivo hľadeli na statného strýca. Popri ich otcovi pripadal im ako obor, no, netrvalo dlho, behali za ním ako psíky. Jeho psy im museli panáčkovať, labky podávať, srnka brala z ich rúk, čo jej dávali, krotká vrana, ktorú horár polozmrznutú doniesol v zime z hory a hoci bola na slobode, dosiaľ neuletela, sadala si im na plecia a na hlavu… Ach, bolo tu divov!

V nedeľu ich vzal strýc k deduškovi Martišovi. Našli starca sedieť pod čerešňou na lavičke, obe deti pri ňom na trávniku. Rozprával im a čítal z Biblie o egyptskom Jozefovi.

„Nedajte sa pomýliť,“ zavolal pán horár, „aj my budeme počúvať.“ Ľahol si do mäkučkej trávy, deti k nemu. Zdalo sa, že ani nepočúva, čo starec rozpráva, zato malí uličníci boli netak pozorní! A keď Iľuška tu i tam sa niečo opýtala, ani oni neboli ticho. Jožko sa veľmi hneval na tých zlých Jozefových bratov. Karlík sa rovno pustil do plaču, keď počul, že Jozefa hodili do studne.

„Neplač!“ potešuje ho Ondrejko, „veď ho oni vytiahnu. Mňa to učila mamička.“

Nuž, vytiahli, ale čože to osožilo, keď ho potom predali tým zlým ľuďom, ktorí ho zaviedli ďaleko, ďaleko… Nad tým sa už aj Iľuška rozplakala, a deduško povedal, že to, ako sa mu tam vodilo, budú rozprávať až druhý raz. Teraz aby vraj chlapci vyšli na čerešňu, Iľuške a Karlíkovi aby nazhadzovali.

Ach, to bola radosť!

„Vidíte, Martiš, už aj ja mám dve deti,“ začal horár, keď zašli trochu ďalej pod orech a posadili sa na brvne.

„Veď vidím, pán horár. Kdeže ste ich nabrali?“

„Vy ste mi k nim dopomohli.“

„Ja? Ale ako?“

„Hanbil som sa pred vami. A — abyste rozumeli, poviem vám celú pravdu.“

„No, chvála Bohu,“ spokojne kýval starec hlavou, keď pán horár vyrozprával. „On nám vždy včas ukáže, čo máme robiť, čo by Jemu bolo milé a vzácne.“

„Povedzte mi pravdu, Martiš. Už týždne sú vaše deti u vás. Mali ste ešte každý deň, čo ste potrebovali? Nemyslím len jesť, to sa v lete ešte nájde, ale aj iné.“

„Chvála Pánu Bohu, všetko, ale všetko sme mali,“ tvrdil starec vrúcne. „Pokrmov hojnosť. Kozička nám dala mlieka a deti neraz už dostali od všelikoho jedno-druhé. Mnohí im už dobre urobili. Pani strážniková im dala obuv a veru dobrú, po svojich deťoch. Chodia jej v Čechách do školy. Aj šaty po svojej dcére sľúbila Iľuške pohľadať, ba už som aj ktorýsi grajciar odložil za jahody a hríby, aby bolo, až príde jeseň a chlapec začne chodiť do školy. No a radosti čo som už s nimi zažil, to sa nedá vysloviť! Aj vy jej zažijete, pán horár s tými vašimi chlapcami. Veľmi na chudiatkach poznať, že im bolo zle, hoci prišli od vlastných rodičov.“

„Máte pravdu, bolo im zle,“ zamračil sa horár. V krátkosti opísal starcovi smutné postavenie svojej švagrinej a jej muža.

„Chudáci!“ ľutoval ich deduško. „To tým deťom v našich horách a vo vašom dome je iste ako v raji. Dieťaťu mnoho netreba, aby bolo aj šťastné, aj spokojné, nech len má lásku a prívetivosť. Keď si len smie pobehať, poskákať, pokričať, kúsok chleba a nejaké to ovocie tak ho to nasýti, ako druhých hostina. A aj na tvrdom sa dobre vyspí.“

„Máte pravdu, Martiš, dieťa patrí von, do prírody, medzi zvieratá, tam je jeho detský raj. Tak som ja kedysi rástol u svojich rodičov a vždy sa rád rozpomínam na svoje detstvo. Boli sme chudobní, ale sme sa mali radi a boli sme všetci spokojní. Od vtedy som už nikdy nebol taký šťastný, hoci sa nemám na čo žalovať. Deti mám poslušné, službu obstojnú, moju ženu však znáte. Mám zdravie a už aj niečo máličko na staré dni zhospodárené. Neraz myslím, prečo som už nie taký šťastný. Iste preto: z raja vyhnal našich prarodičov hriech a s nami je to tiež tak. Keď sme vyšli z raja detskej nevinnosti, už sa tam nikdy viacej nemôžeme vrátiť. Nie preto, že sme prestali byť deťmi, ale že je už po našej nevinnosti. Nedivte sa, že tak hovorím, nikomu by som to nepovedal, len vám, pretože sa mi zdá ako by ste vy, Martiš, ešte vždy zostávali v tom detskom raji.“

„Zostávam, pán horár. Len v jednom je to ináč, ako myslíte. Ja som sa do neho vrátil, po dlhých rokoch.“

Ďalej v rozhovore neprišli, bo prihrnuli sa deti. Niesli malého dudka[7] s polámanou nožičkou a jeden cez druhého rozprávali, kde ho Zahraj našiel a ako mu ho vytrhli prv, než mohol ublížiť vtáčaťu.

Asi o pol hodinu bol malý pacient s obviazanou nôžkou už na slobode. Snáď sa mu zrastie, veď mu ju pán horár obviazal medzi malé prútiky ako doktor, a opatril blatovým obkladom.

„Pane Ježišu,“ modlil sa starec, keď jeho vzácni hostia — vyprevádzaní jeho deťmi — odišli: „daj sa aj jemu vrátiť do toho raja, tak, ako si pomohol vrátiť sa mne. Veď Ty si našimi dvermi, vedúcimi naspäť do kráľovstva neviny. Tie už nestráži anjel s plamenným mečom. Ty vystieraš náruč a voláš „poďte ku mne.“ Ó, daj, aby Ťa on skoro počul a išiel.“

„Dobrý večer!“ zaznelo neďaleko lavičky, na ktorej sedel starec. Pred ním zastala švárna kováčka Sabolová. Niesla malé dieťa, zakrútené v bielej plachetke.[8]

„Dobrý večer, dcéra moja! Kam sa poberáš? To máš tú malú sirôtočku? Sadni si trochu.“

„Rada, deduško, veď idem schválne k vám.“

„Čo môžem, rád poradím.“

Mladá žena vykrútila dieťa z plachetky a postavila si ho do lona. Bolo netak čistučké, vyškrobené[9] a vymašľované.[10] Bez bázne upieralo nevinné modré očká na dobrotivú starcovu tvár.

„Najprv vám deduško, musím povedať, že sme si po nebohej švagrinej priviezli tri deti. Dve tie najstaršie a tohto najmenšieho. No, viete, čo nám tie dve urobili? Ušli! Ja sa im veru nedivím. Keby mňa tak boli za mala zaviedli do takého domu, ako je ten náš, aj ja by som bola urobila to isté.“

„A čo je vo vašom dome takého, že deti utekajú?“ skúmal starec. „Však si ty k nim iste bola prívetivá.“

„Odo mňa by sotva boli utiekli, ale svokra ich chcela mať vždy okolo seba. Tam doma ani matka, ani babička ich ešte k práci nepridržiavali, hoci veru chuderke Ivke by už boli mohli všeličo pomôcť. Zato u nás ich babička hneď netak k práci privrela! Od rána do večera ich preháňal; keď jej niečo po vôli nespravili, nuž veru aj dostali. Šimonovi stále na ne žalovala, ten ich okríkal, a tak chúdence deti, chodili ako mokré sliepky. S deťmi sme priviedli aj psa. Majú tam u našich troch a my nič. Ale veru tomu sa u nás tiež tak ľúbilo, ako aj tým sirotám. Kým bol priviazaný, vo dne v noci zavýjal a keď už začal behať po slobode, len sa naraz stratil. Počuli sme, že prišiel na staré bývanie a že ani len nevedel, čo vyvádzať od radosti, že je doma. A ešte povie niekto, že tá nemá tvár je bez rozumu. Keď to deti počuli, že pes trafil domov, to ich tak posmelilo, že jedno ráno, keď sme vstali, už ich nebolo. Čo sa ich všetci nahľadali! Ja nie. Išla som sa radšej pozrieť do L. a ony si tam sedeli na dvore, celé šťastné. Mysleli, chúďatá, že idem pre ne; chceli sa pustiť do kriku, ale keď som im povedala, že my ich viacej nechceme, keď ušli, uspokojili sa. Mne tým urobili zle, lebo som sa koľko-toľko mohla na ne spoľahnúť, zavarovali[11] mi malého bračeka, mali ho rady. Tak som vás prišla poprosiť, deduško, či by ste niekedy dovolili nechať chlapca aj s vozíčkom tu u vás, keď idem okolo na zelnicu,[12] aby mi ho ten váš Ondriško zavaroval. To je taký tichý, múdry chlapec.“

„To by som ti rád urobil, dcéra moja, len keď sme my často všetci preč. Pán horár má pre mňa každý týždeň dva-tri dni nejakú prácu a tu vždy aj deťom niečo nájde, aby mohli zostať pri mne. Ale isté to nie je, kedy ma zavolá, tak ako ani ty nevieš, kedy pôjdeš na zelnicu.“

„Na to som nemyslela, máte pravdu. Musím si nejako ináč pomôcť. No, či by ste mi deti nedali k nám varovať na druhý týždeň? Budeme stodolu môliť.[13] Ráno by prišli k nám a večer by som vám ich poslala. Potrvá to tri dni.“

„Ak dá Pán Boh zdravia, to ti rád poslúžim.“

„Aby som nezabudla. Však viete, že znám vyšívať rukávce, spichla som[14] aj pre vašu Iľušku jedny. Pani strážniková povedala, že jej pošije sukienky aj kabátky zo šiat po jej dievčati, také našské, nech sa od nás nedelí. Bude z nej pekná Slovenka.“ Kováčka vyňala krásnym vyšívaním zdobené rukávce, no, aj červený lajblíček.[15] „Nech to deti potom zanesú pani strážnikovej.“

„Ale, čo nehovoríš, dcéra moja, aké pekné! Vidíš, aký je Pán Ježiš dobrý a mocný? Koľkých vás nakloňuje, aby ste na tie moje deti pamätali?“

„Myslíte, deduško, že to On robí?“

„Pravda! Každá dobrá myšlienka medzi ľuďmi je od Neho. Pán Boh je láska. My sami zo seba milovať nemôžeme.“

„Máte pravdu, darmo sa človek do toho milovania núti. Vám však veru nepadá ťažko milovať.“

„Chvála Bohu, už nie, dcéra moja,“ usmial sa starec radostne. „Odkedy som svoje staré srdce oddal Pánu Ježišovi, aby si ho Svätý Duch zaujal, rozlial On svoju lásku v ňom. Keby si ty, dcéra moja, to isté urobila, netak by ti bolo dobre na svete. Si mladá, zdravá, veľmi by si sa mohla radovať aj z nebeských aj zo zemských vecí. Tak by ti bolo, ako keď po tuhej zime zasvieti slniečko.“

„No, deduško, musím už ísť domov,“ vytrhla sa mladá žena z myšlienok, „ale prídem si k vám aj druhý raz posedieť a o takých veciach, čo ste mi hovorili, chcem rozmýšľať.“

Starec poďakoval ešte raz a vyprevadil milú návštevu až na ulicu.



[7] dudok — vták; veľmi užitočný, u nás zákonom chránený

[8] plachetka — plachtička na zabalenie dieťatka

[9] vyškrobený (vyškrobené šatôčky) — vystužené pomocou škrobu

[10] vymašľovaný — (vymašľované šatôčky) — vyzdobený mašľami

[11] zavarovať (niekoho) — dať pozor na niekoho (zavarovať dieťa)

[12] zelnica — zeleninová hrada, na ktorej je obyčajne vysadená kapusta

[13] môliť (stodolu, holohumnicu) — upraviť (vymazať) povrch holohumnice mazivom — mazľavou hmotou pripravenou z mastnejšej hliny (ílu), vody a plevy

[14] spichnúť — niečo narýchlo ušiť

[15] lajblík, lajblíček — krátka vesta, živôtik





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.