ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Míňali sa dni i týždne. V nich jedni ľudia prichádzali na svet, druhí odchádzali. Chlapci v horárni so strachom počítali, koľko dní môžu ešte zostať u dobrej tetičky. Podvečer nížil sa nad svetom. Ním objatý, kráčal horár horami. Zamieril do húštia, bo počul stadiaľ žalostný detský plač a hneď za tým iný hlas, Ondrejka Hladkého: „Neplač, Karolko!“

„Ale, keď tetička Žofka povedala, že my dvaja už musíme ísť domov, že prídu Marta a Imriško. A tvoj deduško povedal, že nás Pán Ježiš počuje, keď Ho prosíme. Je to pravda?“

„Keď to deduško hovorí, tak istotne je to pravda. On všetko dobre zná.“

„A ja som Ho prosil, aby sme ešte nemuseli domov, ale ma nepočul.“ Žalostný plač zavŕšil slová.

Horár najprv sklonil hlavu, potom ňou prudko zakrútil, ako keď človek chce odohnať tlačiace myšlienky. Len že sa ony málokedy dajú odohnať.

„Žofia,“ hovorí žene, príduc domov, „nemôžem dostať dovolenku, musíš zas len ty ísť pre tie deti. Ale som myslel, však vola nezjedia a nejaké miesto na spanie im pripravíme. Nechaj tých dvoch malých ešte tu. Vážil som ich, priam len čo začali priberať, nech si ešte poskáču. No, máš snáď s nimi primnoho práce,“ pozastavil sa, keď pani neodpovedala a mala oči plné sĺz. —

„Práce s nimi nemám,“ odvetila ticho, zatláčajúc hlboký dojem. „Však si mi najal na pranie hájničku, i vydrhnúť dlážky chodí i niečo také. Ale prídu aj naši chlapci a keď ešte dve deti priberieme, bude ti to primnoho hluku.“

„O mňa sa neboj! Viem, že ti je detí ľúto, mne tiež. Nechajme ich ešte trochu v tom raji a tie druhé s nimi.“

Ej, ožilo netak v horárni na druhý týždeň! Priviedla pani Žofia ešte dve deti. Bledé, chudé, od ktorých sa oba chlapci odlišovali na nepoznanie. S nimi zároveň prišli aj jej oba statní šarvanci a tí svoj milovaný domov veru nepoznávali, najmä otca. Veď už tu nemuselo byť ticho, ako v kostole.

„Počujte,“ povedal horár na druhý deň ráno, „takú bandu by bolo ťažko držať na uzde, musíme siahnuť po Božom slove, to vás skôr opanuje!“ A tak vtiahla do domu v horách ranná domáca pobožnosť a s ňou domáca kázeň bez tvrdosti.

„Budú všetci učení od Boha“, napísané je v Biblii. Ale horár Rozhon našiel to tam až teraz a začal pravdivosť tých slov okúšať od tej hodiny, keď postavil seba i svoj dom pod moc a vládu Božieho slova. Začal si aj jeho Boh vyučovať, aby ako kňaz svojej rodiny zase on mohol učiť túto rodinu. S tým najnovším prírastkom získala najmä pani Žofia. Maruška bolo útle, smutné dievčatko, unavená tam z domova krikom svojich súrodencov. Veľmi rada zostávala s dobrou tetičkou, keď títo odbehli do hory vedno s bratancami. Doma dostávala viacej hrešenia, ako pokrmu, pomáhať matke sa jej nechcelo. Tuto hľadela, čo by len tetičke mohla pomôcť, veď tá jej hneď z príchodu povedala: „Ty budeš moja pravá ruka!“ Ona pravou rukou! Ona, ktorá vždy musela počúvať, že nie je na nič súca! Netak sa usilovala dokázať tetičke, že sa nemýlila. Ustavične behala raz do kuchyne, rad do komory, zas do drevárne a zas do záhrady, pritom dostala na starosť sliepočky a malé kurčiatka a musela dávať pozor, kde mládky znášajú skoré vajcia. Veru jej tak dni utekali, ako keď sa niekomu pekne sníva. Chudá tvárička zaokrúhlievala, na líčka vystupoval rumenec.^[16]

Ale nič sa tak nemíňa, ako krajec chleba v ruke hladného a pekné dni ľudského života. Sotva načneš týždeň, ani sa len nenazdáš, už je sobota. Tak priletel september. Leto s augustom uletelo, v sečiach^[17] začali už zrieť čierne maliny^[18] a príroda vyťahovala svoje najkrajšie rúcho. Každý chrobáčik, každé zvieratko, všetko sa ponáhľalo znášať svoje zásoby na zimu. Aj ľudia pozvážali obilie, v stodolách ozývali sa údery cepov^[19] a hukot stroja. V mestách i dedinách sa otvorili brány škôl, aby nimi mohli vtiahnuť budúci učenci.

Aj Ondriško Hladkých bežal každé ráno pred ôsmou do z.-skej školy. Netak pekne mu slušali šaty, čo pani horárová pošila zo šiat svojich chlapcov. Boli z kožového menčestru, ktorý ani najväčší nezbedník zodrať nemôže, a tak možno z nich vyrásť. Od pani strážnikovej dostal topánky, tetička kováčka mu kúpila okrúhly klobúčik, za to, čo jej v žatve chlapca varovával, deduško obstaral už len šlabikár a iné veci, čo potreboval k nadobudnutiu múdrosti na začiatok.

Chodil chlapec rád do školy. Mali tam nového pána učiteľa. Bol mladý, veselý a ako to tá nová móda kázala, vodil deti na prechádzky a tam ich vyučoval. Rád si mladý pán učiteľ zahral s deťmi, veď ešte nemal kedy zabudnúť, ako to bolo, keď ešte nebol taký múdry, ako dnes a mal v hlave samé hlúposti a často musel doma počúvať, raz od matky, raz od babky: „Ty si chlapče, miesto čerta! Čo len z teba raz bude!“

Veru, kto za detstva nepatril k tým veľmi poriadnym deťom, ktorých povahu možno zobraziť výrokom: „Daj ma, pane, kde chceš, len ma ticho polož“, ten skôr uzná deťom, ktoré majú živé striebro v žilách miesto krvi. Pán učiteľ Biel uznal tiež, a tak sa stalo, že deti, zvlášť chlapci, čochvíľa za ním bežali ako osy za medom.

„Náš pán učiteľ, to je, ani, no!“ chválili sa.

Iľuška spočiatku vyprevádzala Ondriška až po školu, ale keď sa jej tam nezbedné chlapčiská vysmievali, zakaždým utiekla zahanbená. Čakávala bračeka radšej na rohu, celá šťastná, veď jej deduško povedal: „Čo by som ja robil sám, keby si mi aj ty odišla! Bolo by mi smutno!“

Ale nesvietieva slnce deň čo deň; prídu aj dažde! Tak prišlo do chalúpky pri potoku dač nečakaná. Deduško chcel raz ráno vstať, že pôjde pomáhať tesárom, ako to už týždeň robil, no, nemohol sa narovnať. Že mu tá práca skočila do krížov a nie z nich von. Ani sa len pohnúť nemohol! A to priam vtedy, keď tetička Suchá už týždeň ležala, div ju kašeľ nepotrhal; nachladla pri praní prádla.

Odpoludnia, keď Ondriško odišiel do školy a vzal si miesto obeda poslednú suchú kôrku, sedela Iľuška pri spiacom deduškovi. Spal po chvíľach už od rána a dievčatko starostlivo myslelo, čože to len bude, keď sa zobudí a nemajú nič na obed. Ráno ešte Ondriško navaril zemiakovej polievky, najedli sa všetci, ale obed už nemal z čoho uvariť. Ani múky ani masti nebolo v kasničke. Počula Iľuška, ako sa deduško ráno modlil, aby mu Pán Ježiš poslal niekoho, kto by sa oňho postaral. Nepochybovala ani trošku, že On iste niekoho pošle, áno, že sa postará, ale aj sama by rada niečo urobila pre deduška. Veď on spí. Kým sa zobudí, pôjde mu nazbierať čiernych malín. Veľmi rada jedávala čierne maliny, verila, že aj deduškovi budú také vzácne!

Potichúčky vzala z poličky hlinený džbánok a vykradla sa von z izby i zo dvora. Bola rada, že ju Zahraj nevidel, veď on musí varovať chalupu. Asi po pol hodine doviedol ju chodníček až do bujnej seči. Našla maliny, bolo ich dosť a dosť, ale že boli vysoko, mohla len málo dosiahnuť. Pustila sa hlbšie a hlbšie za zadnejšie kríčky. Zaviedlo ju to hodne vysoko. Dodriapala si malé ruky i nôžky, ale džbánok mala už temer plný. Zrazu sa zbadala, že veď už dávno nejde po známom chodníku. Okolo nej len hory a hory. Vysoká tráva, papradie, v ktorom sa malá postavička strácala, a nikde ani vtáčka ani letáčka, nie to človeka. „Kade sa ja vrátim domov?“ pomyslelo dieťa, pobehlo ešte dakoľko krokov a na ustaranej tváričke svitlo. Na druhej strane seči dvíhali sa skaly a skládok, porastený krami a malými stromkami. Spomedzi nich vykúkala slamená strecha starej chalupy. Dievčatko pobehlo a o chvíľočku stálo celé zadychčané oproti nízkym dverám chalúpky. Tam na prahu zdvihol sa veľký chlpatý pes. Zavrčal zlostne a akoby zagánil na dieťa, no zostal na mieste.

„Psíček, nehnevaj sa,“ oslovilo ho dievčatko milým hláskom, „neštekaj na mňa, idem sa k vám len opýtať, kade je chodník do dediny.“

Pes tuším rozumel. Zavrel polootvorenú papuľu a pomaly schádzal za malou prositeľkou.

„Nepokúšeš ma, pravda nie!“ Dôverčivo hľadeli krásne očká naň a malá bacuľatá rúčka položila sa na hlavu chlpáča. Nechňapol ju, ba zakrútil širokým chvostom. V tej chvíli otvorili sa dvere chalúpky a prísne: „Pozor, pakuješ preč!“ zavolala stará žena, schádzajúca rýchlo k dieťaťu. Pes uskočil.

„Dobrý deň, tetička,“ pozdravila malinká rozmilo. „Prosím vás pekne, kade mám ísť do dediny?“

„Kde sa tu berieš, dievočka? S kým si prišla?“

„A — len sama. Išla som deduškovi na maliny. Tetička Suchá je chorá, neuvarila nám, ani chlebíčka nenapiekla, melivo máme u mlynára, a deduško je chorý, leží a nemá obed.“

„A čia si ty?“ Žena pohladila rozcuchané vlásky.

„Martišech deduškova.“

„To si ty z tých detí, čo si vzal k sebe?“

„Áno, on si nás vzal na miesto Pána Ježiša. Tetička, prosím vás, ukážte mi cestu. Ukážete?“

„Pravdaže!“ Starena prešla si rukou zarosené oči. „No, veru si ďaleko zašla. Ba, že ťa deduško pustil!“

„On ma nepustil, veď spí. Ondriško išiel do školy.“

„Poď najprv dovnútra, musím si skončiť prácu. Ak si sa nenajedla malín, budeš iste hladná.“

„Nejedla som, tetička, málo by bolo zostalo deduškovi.“

O chvíľu sedelo už dievčatko v starej kuchyni. Starena mútila,^[20] z mútovníka^[21] naliala čerstvého cmaru do hrnčeka, odkrojila hodný krajíček čierneho chleba, potrela maslom.

„Najedz sa, dievočka, kým si dokončím, potom pôjdeme.“

Ó, s akou chuťou zahryzli drobné zúbky do chlebíka! Iľuška až teraz cítila, že má hlad. Žena skončila prácu, zaniesla cmar i maslo do komory, no, vzala so sebou aj džbánok s malinami. Vrátila sa s dvojnásobným džbánom. V jednom oddelení bol dopoly cmar a v ňom i guľka masla, v druhom maliny. Na vrch oboch dala chrenové listy, obviazala čistou konopnou utierkou. No, niesla i malý bochník chleba. „To vezmeš deduškovi, je čerstvý, prichystala som ho nášmu Paľovi, robí pri rubačoch, ale veď tomu dám z celého.“ Žena nebola prívetivá, ani milosrdná, ale keď ten jej zlý pes, ktorý už nejedného pokúsal, dieťaťu neublížil, nechcela sa mu dať zahanbiť. Čosi ju nútilo, aby malinkej urobila dobre.

Zaviazala jej bochník do vlneného ručníka, samá ruža, spravila jej malú nôšku.^[22] — „Ten ručník môžeš mať na hlavu, ja ho už roky nepotrebujem. Pre džbán si prídem a ten váš donesiem.“ Ani sa Iľuška nenazdala, len už ju dobrá tetička Fúsková vyviedla zo seči i z hory. Po ceste dala si porozprávať, ako deti žijú u deduška, ba aj veršíky, čo už znala z Písma svätého jej Iľuška odrecitovala^[23] a pesničku milým hláskom zaspievala. Dozvedela sa od tetičky, že kedysi s deduškom chodila do školy, keď boli oba malí a že ona má v dedine sestru.

„No, tak pozri, tu je ten najbližší chodník,“ ukazovala jej zrazu. „Prídeš po ňom až k zvonici a tam si už hneď doma. Tu máš džbán — veľmi nebež, aby si cmar nevyliala, pozdravuj deduška a že ho prídem navštíviť.“

Oprená o planú hrušku, hľadela žena chvíľu za malou postavičkou. Vetierok rozfukoval ružovú sukničku dieťaťa, slniečko svietilo na zlatovlasú hlavičku a na ružičkovú nôšku. Len krídelká chýbali dieťaťu, vyzerala by ako anjelik. Žena zrazu zaplakala. Aj jej Evička bola asi toľká, keď zomrela. Potom už mala len samých chlapcov, tí sa jej kam ktorý rozutekali a ten, čo ju mal doopatrovať, vlani zomrel. Už sa len sama trápila s vnukom. Teraz myslela žena len na tú svoju prvú bolesť, keď jej Evičku zahrabávali do čiernej zeme. Po spoločnej chôdzi a rozhovore s dieťaťom bolo jej ako keď sa smädný človek napil dobrej čistej vody, tak milo okolo srdca. Pôjdem ich navštíviť, sľubovala si, keď dieťa zmizlo a rýchlo vracala sa domov.

Medzitým docupkala Iľuška až do ich dvora. No, tam by sa jej bolo temer zle povodilo. Ani kvapku cmaru potiaľ nevyliala a tu bežal Zahraj naproti a len-len, že jej džbán z rúčky nevyrazil. Taký bol natešený! Brechal, skákal od radosti, ledva sa mu ubránila. Netak bola rada, keď za ňou zapadli kuchynské dvere. Zľakla sa, že tým zobudí deduška, ale nespal, veľmi sa jej aj on potešil.

„Kde si mi bola, kuriatko moje? Už tak dlho ťa čakám! Myslel som, že si išla Ondriškovi naproti, ale on prišiel už pred chvíľou a išiel ťa hľadať k tetičke Suchej.“

„Ach!“ začalo dievčatko rozprávať kde bolo, čo zažilo, čo tetička odkázala, ukazovalo prinesené veci.

Tešil sa starec ako dieťa. Zahrievala mu srdce tá pekná láska dievčatka. Tak ďaleko zašlo, aby mu opatrilo obed! Chuti do jedla on nemal, no keď sa mu podarilo, bez toho, aby mu do hrnčeka nenapadalo z druhého džbána malín, naliať cmaru, netak si zahasil smäd, ktorý ho trápil. Aj chlebíčka si ukrojil malý kúštik a potrel maslom, ale jesť ho nemohol. Zato netak hodný krajec odkrojil pre Ondriška. Dobre len, že chlapec práve prišiel, veď už ledva to dokončil, taký bol zrazu starec slabý. Ondriško popratal cmar, čo dostal, najedol sa malín, zajedol chlebíkom. Iľušku deduško, keď sa trochu utíšil, volal, aby si išla odpočinúť k nemu na posteľ. Poslúchla ochotne, ako kuriatko pod matkine krídla, ukryla sa pod perinu, oprela ružovú tváričku o horúce deduškove líce a len čo stačila na otázku: „Bolia ťa nožičky?“ prikývnuť, už sa jej očká zavreli a dieťa zaspalo šťastným snom. Už ani tých niekoľko slov deduškovej modlitby nepočulo.

Starcovi telesne bolo veľmi nedobre, cítil v boku, v chrbte, i v prsiach pichanie, v žilách ako samý oheň, no, v duši a v srdci mal takú dobrotu! Prijal to dieťa do domu na miesto Syna Božieho, no tak teraz cítil, že Ten, ktorého miloval a poslúchal, je mu tak blízko, ako to malé, unavené vtáčatko. Hovoril k Nemu a s Ním, až i sám zaspal.

*

Na druhý deň rozletela sa dedinou správa, že deduško Martiš ťažko ochorel na silné zapálenie pľúc. Prišla ho navštíviť stará Fúsková, uvidela hneď, že je s ním zle, rozbehla sa pre svoju sestru, Kostelnú. Na dvore stretla pána horára; ten hneď najal furmana a poslal pre doktora do L. Doktor potvrdil slová tetičky Kostelnej, že starec má silné zapálenie pľúc a pretože je už starý a slabý, sotva tú chorobu prekoná. V dedine bolo plno rečí a starostí, čo len s tými deťmi zas bude. Všeobecne sa hovorilo, že tým chúďatkám už nikdy nebude tak na svete, ako im bolo u deduška Martiša.

Ondriško, ktorý rozumel, čo ženy medzi sebou hovorili, nechcel ísť ráno do školy, že on od deduška neodíde. Len mnohé prehováranie tetičky Kostelnej, že deduško by iste nedovolil, aby preňho vynechal školu; išiel predsa.

Pán učiteľ po vyučovaní prišiel s ním navštíviť deduška. To chlapca uspokojilo. Iľušku chcela mladá Sabolová vziať k sebe, no, dieťa sa tak naľakane na ňu podívalo, že sa s plačom odvrátila a hovorí tu prítomným ženám: „Nechajme ju, kým ho ešte má, dosť bude času, keď jej ho Pán Boh vezme.“

O tetičke Kostelnej hovorili ľudia, že je ako polovičný doktor, tak znala ľudí opatrovať. Mala veľmi ľahkú ruku a hoci bola na pohľad slabá žena, mala dosť sily a šikovnosti. Mnoho ťažkého už na svete prežila, muža mala dlhé roky chorého, rodičov i tri svoje deti doopatrovala, preto snáď bola milosrdná a cítila s ľuďmi v ich biedach. Ona vedela, čo treba chorému, aj keby to doktor nekázal. Mal teda deduško Martiš dobrú opateru, a jeho deťom po tie dni nič nechýbalo, v komore bolo plno dobrých vecí, veď ani jedna suseda neprišla s prázdnymi rukami.

Prežil starý Martiš tri najhoršie dni, v ktorých ani nehovoril, ani nikoho nepoznal, prežil ešte tri. Vtedy, hoci neodpovedal na otázky ľuďom, s Pánom Bohom sa ustavične rozprával a tak do okna hľadel, akoby tam videl veľmi krásne veci. Prišiel podvečer. Okrem Kostelnej sedeli v izbe pani horárová a mladá kováčka; pri posteli stál pán horár s pánom učiteľom. Ondriško s Ilenkou sedeli na stoličke pri hlave. Všetci počuli, ako sa deduško modlil: „Viem, Pane Ježišu, drahý Synu Boží, že je so mnou zle. Nebojím sa smrti, veď ma zanesie k Tebe! Ale tie moje malé deti nemajú nikoho. Ilenka je ešte taká maličká! Rád by som ju trochu odchoval. No tak Ťa prosím, uzdrav ma, ako tú Šimonovu svokru. Ty to môžeš, veď si včera i dnes ten istý a budeš na veky. Amen.“

Zložené starcove ruky sa od seba rozdvojili a zviezli z pŕs; starec si posunul hlavu na bok, krátko vzdychol a mladému učiteľovi sa zrazu zdalo, že teraz musí prísť čosi veľké. Po prvý raz počúval modlitbu veriaceho človeka a cítil: ak skutočne jestvuje Boh, tak takúto prosbu musí vyslyšať. Ženy ani nedýchali. Zbadali, že deduško spí. Kostelná sklonila sa k nemu, položila mu ruku na čelo: „Chvála Bohu, on sa potí!“ A bola pravda. Starec (čo posiaľ nijako docieliť nemohli) sa skutočne vypotil. Pichanie prestalo, takže mohol spať. Spal až do rána, a keď ráno prišiel doktor, potvrdil, že zapálenie je preč. Modlitba deduška Martiša mala primnoho svedkov, čochvíľa rozprávalo sa o nej v celej dedine. Len traja o nej s nikým, ani spolu nehovorili. Pán horár, jeho žena a pán učiteľ.

Sú to slávne okamihy, keď sa duše postretnú s Bohom a raz navždy uveria, že žije, počuje a je ten istý, ako o Ňom svedčí Slovo Božie. V takýchto chvíľach sa rodia duše k novému životu. Veď uveriť v Boha, znamená, prijať Ho. A kto Ho prijal, prijíma s Ním ten nový, večný život, o ktorom Pán Ježiš hovorí: „Ja žijem, aj vy žiť budete.“