Zlatý fond > Diela > Slovenské povstanie r. 1848/49


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Slovenské povstanie r. 1848/49

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Miroslav Polomíček.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 58 čitateľov

Prvé slovenské povstanie

Základňou slovenského povstania bol kraj od Bielej Hory k Javorine a s oboch strán Bradla, najmä prebudené slovenské mestečká Brezová a Myjava. Slovenský pohyb v týchto krajoch sa sústredňoval rozhodne okolo Hurbana.

Predvídajúc zámery Maďarov, hneď ako priletely prvé zprávy o februárovej revolúcii parížskej, počali jednotlivci skupovať strelný prach, liali gule (kulky), starali sa o flinty a šable.

Konaly sa schôdzky, naposledy vystúpil Hurban na zákonnej pôde verejného shromažďovania a poučoval ľud o nových národních právach, ktoré mu boly od panovníka udelené.

Brezová v čele národnieho hnutia

Dňa 25. apríla rečnil Hurban v rámci divadelného predstavenia a tanečnej zábavy na Brezovej. Reč jeho vyvolala nesmierne nadšenie.

Brezová predchádza dobrým príkladom. Poslala súsednému väčšiemu mestečku, Myjave, zástavu s národními barvami jako znak národnieho smýšľania a spolu jako otázku, jako smýšľa o národnej povinnosti súsednia obec.

Deputáciu brezovskú očakával na Myjave mnohotisícový zástup. Prijal ju po reči Hurbanovej s nadšením.

Ale najmohutnejšou slovenskou manifestáciou bolo ľudové shromaždenie na Brezovej dňa 28. apríla. Sišlo sa naň mnoho tisíc ľudu z celého okolia, a to od Šaštína až po Vrbovce a Myjavu. Slováci sa radili o žiadostiach, ktoré by mali predniesť v župnom shromaždení. Žiadosti tieto sa rozdávaly zástupu na podpisovanie. Maly názov „Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej“. Žiadalo sa v nich medzi iným pre slovenské kraje slovenské rokovanie v župných shromaždeniach, pri súdoch a v úradoch, žiadali sa pre Slovákov výlučne slovenskí sudcovia, slovenské ľudové, meštianske a vyššie školy.

Podobne účinkovali slovenskí národovci inde po Slovensku. V Gemeri bol statkár, diplomovaný právnik Štefan Marko Daxner už r. 1847 politicky činný, bo počas zasedania krajinského snemu vystavil na mestskom dome v Tisovci program určený k tomu, aby slúžil na základ sťažnosti, ktorú slovenský ľud mal snemu podať. V programe sa žiadalo zbavenie ľudu poddanských záväzkov, uplatnenie reči ľudu v úradnej správe atď. V marci 1848 boly však vynesené zákony, ktorými sa Daxnerov tisovský program, až na bod o reči ľudu, stal bezpredmetným.

Pri vyhlásení 11. apríla 1848 sankcionovaných zákonov dňa 1. mája vystúpil Daxner v Rimavskej Sobote na námestie, kde vyslovil svoje rozhorčenie nad tým, že uhorské zákonodarstvo zaviedlo za poradnú reč v stoličných shromaždeniach maďarčinu a tým vylúčilo ľud z účasti v župnej samospráve.

Nár. shromaždenie v Lipt. Sv. Mikuláši

Skoro po všetkých slovenských župách chystali sa slovenskí národovci prejaviť vôľu národa či jeho žiadosti osobitnými prípismi. Vedľa toho však pociťovala sa aj nutnosť všeobecnej manifestácie. Preto bolo svolané na 10. mája 1848 národnie shromaždenie do Liptovského Sv. Mikuláša, kde bol evanjelickým farárom Michal M. Hodža. Shromaždenie prijalo tak zv. „Žjadosti slovenskjeho národa“, ktoré sa opieraly z veľkej časti o elaborát vypracovaný Daxnerom a Jánom Franciscim, skončeným právnikom, konajúcim prax u podžupana. V týchto žiadosťach sa žiada 1. všeobecný snem pre všetky uhorské národy, na ktorom by každý poslanec hovoril svojím rodným jazykom; 2. zvláštné snemy podľa národností; 3. právo užívať rodný jazyk pri všetkých verejných poradách a pri súdoch; 4. slovenské obecné, reálne, meštianské, učiteľské ústavy, kňazské semináre, gymnázia, polytechnika a jedna slovenská univerzita; 5. slovenská národnia stráž so slovenským velením; 6. všeobecné volebné právo; 7. úplná sloboda tlače (tisku); 8. sloboda shromažďovania a spolčovania.

Mikulášske žiadosti maly byť predložené panovníkovi uhorskému palatínovi, uhorskému snemu a uhorskému ministerstvu. Po prijatí shromaždením maly byť žiadosti prednesené ešte širšiemu ľudovému shromaždeniu, ktoré sa malo konať na druhý deň. Ale shromaždenie to nebolo povolené a „Žiadosti“ samy boly hneď zkonfiškované. Za liptovským príkladom šly aj niektoré iné slovenské mestá.

Už pred mikulášskym shromaždením boli uväznení mladí Slováci básnik Janko Král a jeho priateľ Rotarides v Šahách. Naposledy sa dostal Král do Pešti, kde sedel až do januára 1849, keď ho knieža Windischgrätz, zaujavší v čele císárskéj armády hlavnie mesto uhorské, prepustil na slobodu. Ba i do samého Liptova a Nitry prišli po mikulášskom shromaždení kráľovskí komisári, vyslaní Kossuthom, zlapať náčelníkov nevinného slovenského pohybu, Hodžu, Hurbana a Štúra. Títo sa zachránili útekom na Moravu, odtiaľ (odtud) do Prahy.

Viedeň sa chovala obojetne, váhave.

Slováci na Pražskom sjazde svätodušnom. Maďari zbroja

Hurban, Štúr a Hodža zastupovali Slovákov na svätodušnom Slovanskom sjazde v Prahe. Sjazd sa konal po odoslaní Palackého odpovede frankfurtskému snemu, v ktorej sa za Čechov odoprel snemu zúčastniť. Sjazd formuloval program federalistický. Bol však rozohnaný Windischgrätzovými bajonetmi. Slovenskí vodcovia boli nútení rýchle opustiť Prahu, lebo im hrozilo uväznenie. Rozhodli sa hľadať pomoc u Juhoslovanov. Hurban sa odobral najprv do moravskej dediny Rusavy, odtiaľ šiel k Horvatom do Záhrebu. Tu na horvatskom sneme predniesol tak výmluvne biedy slovenského národa, že Horvati uzavreli zahrnúť medzi podmienky pokoja s Maďarmi, aby boli pustení na slobodu Slováci uväznení pre svoju národnosť a aby sa stal slovenský národ rovnoprávnym s Maďarmi. Koncom augusta vrátil sa Hurban umorený do Viedne, kde hľadali Štúr a Hodža jednak styky s vládou, jednak organizovali dobrovoľníkov.

V Gemeri zorganizovali a vycvičili takzv. národnie gardy slovenskí národovci Daxner v Tisovci, Ján Francisci v Hnúšti a na Kokave ev. učiteľ Michal Bakulíny.

Maďari vyslovili na sneme spojenie Sedmohradska s Uhorskom. Srbi a Horvati boli presvedčení, že podobný osud ako Sedmohradsku pripravujú Maďari aj im. Chystali sa teda k vojenskej obrane svojich práv. Horvatský bán Jelačič vyjednával za chrbtom (zády) maďarskej vlády s dvorom. Ku koncu leta 1848 boli Maďari obkľúčení so troch strán nepriateľmi, stojacimi v zbrani. Tu na Kossuthovu reč povolil uhorský snem Batthyányho vláde 200 tisíc vojakov a 48 milionov zlatých. Započala sa skoro po celej krajine (zemi) regrutačka. Kráľ odoprel síce sankciu uzavretiu snemu o regrútoch. Ale maďarské i maďarónske stoličné kliky si z toho mnoho nerobily (nedělaly), ale prevádzaly assentírky násilne. V tie časy bolo vriadené do maďarského honvédskeho vojska mnoho tisíc Slovákov.

Odpor Tisovca proti župe

Proti assentírkam postavili sa Slováci iba v Tisovci, v Gemeri a v západnej Nitrianskej. Shromaždenie ľudu v Tisovci pod vedením Štefana Marka Daxnera uzavrelo, protestovať proti nezákonnému spôsobu regrútačky a zaslalo svoj protest stoličnému výboru vo forme sťažnosti.

Stoličný výbor nebral tisovský protest vážne. Ustanovil, aby major horňo-gemerskej gardy, Gedeon vykonal regrútačku najprv v Tisovci. Gedeon sa dostavil do Tisovca i s ozbrojeným sprievodom, narazil však na tuhý odpor. Následkom toho assentírku na radu Daxnerovu odvolal.

Keď potom stolica pripisovala nezdar tisovskej regrútačky Daxnerovi a rozšírila sa zvesť, že gemerské maďarské gardy prídu do Tisovca a Daxnera vypália, sriadil (zavedl) Daxner v Tisovci denniu i nočniu službu bezpečnosti, ba dal vystaviť aj riadne predstráže až po dedinu Hačavu.

Stoličný výbor nechal nejaký čas Tisovec na pokoji.

Maďarské nároky a trúfalosť zatým rástly. Začiatkom septembra vyslal uhorský snem k panovníkovi do Viedne veľkú deputáciu. Deputácia žiadala, aby uhorské pluky ležiace v Itálii preložené boly do Uhorska a aby bolo cisárskym plukom, ležiacim v Uhorsku, rozkázané hájiť práva Maďarov proti Rumunom, Horvatom a Srbom. Panovník dal deputácii vyhýbavú odpoveď.

Následkom toho maďarské ministerstvo odstúpilo a Maďari začali zimnične zbrojiť. Jelačič bol donútený ustúpiť pred maďarskou presilou a dvaja cisárski generáli s 10 tisíc mužmi pred Maďarmi kapitulovať.

Rozumie sa, tieto úspechy dodaly Maďarom ešte viacej smelosti. Robili kroky k tomu, aby zlomili každý odpor proti svojej revolúčnej vláde na území celého Uhorska.

Prvá dobrovoľnícka výprava organizuje sa vo Viedni

Zatiaľ organizovali Hurban, Štúr a Hodža vo Viedni prvé slovenské povstanie.

Hurban sa spolčil k tomu cieľu s Čechmi Bloudkom, Zachom a Janečkom, cisárskymi dôstojníkmi. S prvými dvoma z nich poznal sa už pár rokov.

Po štyri mesiace bolo Slovensko bez svojich najvýznamnejších vodcov. Ale zato na Myjave, Brezovej a v ostatních obciach kraja Podjavorinského držal sa ľud znamenite. Maďarská regrútačka sa v nich nebárs darila. Brezovská garda odoprela prisahať Kossuthovi vernosť, ba Vŕbovčania, ktorí aj samého komisára vyhnali, nechceli ani len do gardy vstupovať.

Následky, rozumie sa, nevystaly. Celé tucty uvedomelejších ľudí boly vrhnuté do žalárov. Podjavorinský kraj bol celý zaplavený vojskom a gardami.

Slovenskí vodcovia naverbovali vo Viedni do 17. sept. asi 500 bojovníkov, najviac mládeže, z toho hodne študentov. Z 500 dobrovoľníkov bola asi piata čiastka Čechov, medzi nimi ohnivý Jozef Václav Frič, známy český revolúcionár a spisovateľ.

Vojenské veci boly sverené Zachovi, Bloudkovi a Janečkovi, politické Hurbanovi, Štúrovi a Hodžovi.

Národnia rada uzavrela prekročiť hranice Slovenska pod Javorinou.

Dobrovoľníci viezli sebou pár sto (asi 900) pušiek, kúpených z tých pár tisíc zlatých, ktoré opatril Štúr v štýrskych kúpeľoch Rohatci od srbského kniežaťa Obrenoviča. Dňa 17. sept. o desiatej v noci sadali dobrovoľníci už do zvláštneho vlaku na nádraží severnej dráhy vo Viedni. Viedeň nevedela nič o ich odchode. Vyprevádzalo ich iba pár priateľov a poslancov českých.

Rozumie sa, 500 dobrovoľníkov nespoliehalo mnoho na svoje sily, ale dúfali, že zbúria proti Maďarom celé Slovensko.

Prekročenie slovenských hraníc

Nasledujúceho dňa dorazila výprava do Písku na Morave, kde ju očakávaly vozy z Vŕboviec, Hlbokého i z Moravy. Odtiaľ sa šlo cez obec Veselí, kde bol práve jarmok, potom cez Velkú. Nad týmto mestečkom bola rozdaná dobrovoľníkom zbraň, vezená do tých čias na vozoch.

Bubny zarachotily, a dobrovoľníci sa pohli k hraniciam Slovenska.

Ľud vítal dobrovoľníkov ohňami zapaľovanými po vrchoch a vŕškoch. Po kraji sa šírila zvesť, že sa blížia slovenskí dobrovoľníci. Na Vŕbovciach a Myjave sa sberali študenti a mládež s puškami, pištoliami a šabľami vítať bojovníkov za slovenskú slobodu a to pred očima ležiacej tam maďarskej posádky.

Medzitým nitrianska stoličná klika sháňala vojsko a gardy proti slovenským dobrovoľníkom. Kto sa jej emisárom zprotivil, tomu vyhrážali trestom smrti, zborením domu, šibeniciami, vrhali ľudí do žalárov atď.

Peštianska vláda vydala zvláštny rozkaz, ktorým sa zaviedlo na Slovensku stanné právo a úrady i občania sa vyzývali, aby „buričov a žhárov“ (rozumej: slovenských dobrovoľníkov) lapali a vešali. Za každého buriča sľubovala vláda vyplatiť 50 zlatých v striebre.

Slovenská národnia rada sídliaca na Myjave robila zatiaľ kroky, aby sa slovenské povstanie čo najväčšmi rozšírilo. Dňa 19. septembra bolo na Myjave veľké ľudové shromaždenie, na ktorom Hurban a Štúr vyzvali národ, aby sa pripojil k svojim osloboditeľom.

Dňa 21. sept. bolo na Myjave už asi 3000 dobrovoľníkov. Na Myjave sa nechalo 1000 mužov posádky, tam sa sriadil aj magazín. 2000 dobrovoľníkov odišlo na Brezovú. Tam sa tiež vyhlásilo povstanie slovenské a okolité obce sa vyzvaly pod zástavy. Tu vzrástol počet dobrovoľníkov na 8000. Z obcí sa dovážal do hlavnieho leženia chlieb a iná potrava. Výslanstvá z ďalších strán prosily národniu radu o pomoc proti Maďarom. Krajňanov doviedol do slovenského tábora Vilko Šulek.

Prvé boje. Rozpustenie dobrovoľníckych čiat

Dňa 22. sept. došlo k prvému boju. Nepriateľ uderil z troch strán na Brezovú. Zo všetkých troch strán boly útoky odrazené víťazne.

26. sept. bojovali dobrovoľníci nerozhodne pri Brezovej. 27. sept. porazili Maďarov u Starej Starej.

Ale za včasrána dňa 28. sept. blížila sa od Vŕbového veľká sila gárd i vojska. Národnia rada videla, že toľkej sile dobrovoľníci neodolajú. Pritom všetkom sa zmužile bojovalo asi do 3. hodiny popoludní. Vtedy prišla zpráva o cisárskom manifeste z 25. sept., v ktorom stálo: „Vydal som tiež potrebné rozkazy, aby i v Horňom Uhorsku bol obnovený zákonný poriadok“, inými slovy, že slovenské povstanie má byť potlačené.

Národnia rada sa rozhodla boje zastaviť. Domáci dobrovoľníci sa porozbehávali so zbraňou domov, ostatní ustúpili so zbraňou v ruke do Lhoty, najbližšej to obce moravskej a tam složili zbraň. Potom sa rozišli. Rozchádzajúc sa boli jedni z nich prenasledovaní cisárskym vojskom, najmä Horvati rúbali do bezbranných študentov jako diví. Iní dobrovoľníci boli zadržaní v Uhorskom Hradišti a strážení (hlídáni) jako väzni. Iba pozdejšie boli na rozkaz ministra vojny zaopatrení peniazmi, pasmi a prepustení. Štúr a Hurban odišli do Viedne, odtiaľ neskôr do Prahy, kde zjavil sa i Hodža.

Po odchode dobrovoľníkov zaľahla na západniu časť Nitrianskej maďarská hrúzovláda plnou mierou. A hrúzovláda tá širila sa po všetkých prebudenejších krajoch slovenských. V kraji Podjavorinskom nevyhynula síce úplne bojachtivosť z duše ľudu ani po odchode jeho vodcov. Devätnásťročný brezovský mládenec Karol Holub a Vilko Šulek zostali síce sami medzi svojimi oddanými.

Ale i tak znepokojovali nepriateľa, vyrážajúc naň z hôr.

Slovenskí vodcovia v Gemeri pod šibenicou

Kým sa toto dialo na západňom Slovensku, prežili Daxner a jeho druhovia v Gemeri hotovú kalváriu. Pre zprotivenie sa nezákonitej regrútačke predvolal Daxnera na vyšetrovanie najsamprv podžupan Fáy. Daxner však zostal v Tisovci.

Stolica vyslala komisára s drábmi, aby Daxnera a Francisciho zlapali. Títo šli 6. októbra do Tisovca. Cestou stretli (potkali) Francisciho, ktorý sa práve večerom vracal z Tisovca do Hnúšti. Zlapali ho a pojali nazpät do Tisovca. Vystavené tisovské predstráže upovedomily o tom hneď svojho veliteľa Daxnera, ktorý pomocou tisovskej gardy komisára a pandúrov v najväčšej tichosti odzbrojil, pod stráž postavil a tým Francisciho zachránil.

Nasledujúceho dňa bolo v Tisovci verejné shromaždenie, z ktorého bola vyslaná k podžupanovi Fáymu deputácia, ktorá žiadala, aby zastavil prenasledovanie nevinných občanov. Podžupan počal hroziť. Daxnerovi a Franciscimu vzkázal, aby sa dostavili pred svoju vrchnosť, a dal deputácii svoje čestné slovo, že proti Daxnerovi a Franciscimu sa nedopustí nikto ničoho nezákonného.

Daxner a Francisci dostavili sa tedy 10. októbra k podžupanovi Fáymu do Plešivca. Ten ich dal hneď na druhý deň oboch uväzniť, 17. októbra privezený bol do Plešivca i uväznený Michal Bakulíni. 19. októbra bolo uväznené vyše 40 mužov, ktorí boli považovaní za poprednejších slovenských národovcov. K súdeniu obvinených delegoval stoličný výbor náhly súd.

Štatariálni sudcovia vyniesli nad Daxnerom, Franciscim a Bakulínim medzi 4. a 5. novembrom rozsudok smrti. Pre odsúdených stavali už šibenice.

Ale odsúdencov zachránila došlá zvesť o bitke, ktorú Maďari proti Jelačičovi 30. okt. pri Švechate prehrali.

Sudcovia nemali smelosti vykonať rozsudok na svoju zodpovednosť, nuž, predložili ho revolučnému komisárovi Karolovi Szentiványimu, ktorý smrtný rozsudok zmenil po celonočnom uvažovaní v žalár, a síce nameral Daxnerovi a Franciscimu po 3 rokoch, Bakulínimu 2 roky. Okrem toho dostali: Jozef Hudec 2 roky žalára, Pavel Ďurjan a Ľudevít Smik po 1 roku, Karol Francisci (brat Jána Francisciho), Ladislav Slabej, Ján Varga a Ján Zvara po polroku, pár iných občanov po pár týždňoch. Okrem toho dostal pol roka Štefan Čech.

Gemerskí Maďari podržali odsúdených v Plešivci vo väzení do 15. decembra. Len keď Schlick rozprášil maďarské vojsko pri Košiciach, poslali Daxnera, Francisciho a Bakulíniho do Rimavskej Soboty a odtiaľ do Budapešti, kde boli uväznení v Neugebäude.

„Traja sokoli“ boli vyslobodení z Neugebäude začiatkom r. 1849. Keď vláda Kossuthova utekala pred Windischgrätzom do Debrecína, vydala rozkaz, aby ta boli dopravení aj väzni. Profós, ktorý našich strážil, dostal rozkaz pripozde, lebo bol náhodou na návšteve. Vtedy boli ostatní väzni z Pešti už odvedení. Nevediac, čo s nimi robiť, podržal ich v Neugebäude.

Medzitým sa dostal jako honvédsky kaprál do Pešti Viliam Paulíny-Tóth, ktorý keď sa dozvedel o väznení troch gemerských slovenských vodcov, vykonal im, keď Windischgrätz vtiahol do Pešti, u posádkového veliteľa, grófa Vrbnu prepustenie na slobodu.

Daxner, Francisci a Bakulíni, dostanúc sa na slobodu, ponáhľali (spěchali) sa hneď k Váhu k Janečkovým dobrovoľníkom a zúčastnili sa bitiek pri Ácsi, Komárne a Leopoldove.

Náhle súdy zasedaly v Senici, vo Fraštáku a v Nitre. V Senici odsúdily na šibenicu štyroch Slovákov, medzi nimi čáčovského rychtára Martina Bartoňa. Na šibenicu priviedla ho slovenská proklamácia, ktorú u neho našli. Podobne bol na šibenicu odsúdený Svatík.

Mučenníci Šulek a Holuby

Po odchode dobrovoľníkov zostal u svojich príbuzných v Krajnom aj nadšený slovenský študent Vilko Šulek. Premlúval občanov, aby pred štatariálnymi sudcami všetku vinu na neho svaľovali a tak sa pred maďarskou pomstou zachránili. Pred súdom nič netajil, priznal sa, že bojoval v radoch dobrovoľníckych. Neprosil ani o milosť. Bol odsúdený k smrti a popravený. Zomieral zmužile.

Šulekov priateľ, Karol Holub či Holuby, ktorý sa bol pridal k dobrovoľníkom na Brezovej, bol rodák z Lubinej, ešte iba 19-ročný. Maďarskej garde vydal ho vraj sám otec, ktorý bol veľký maďarón. Popravili ho pár dňami po Šulekovi. Choval sa hrdinsky až do konca.

Ľud uznával Šuleka a Holubyho za nevinných a vybájil si o nich mnohé povesti, ba neskôr putoval k nim vo veľkých zástupoch ako na púť.

R. 1849 na podjarí poctili slovenskí dobrovoľníci týchto slovenských mučedlníkov slávnym pohrabom a mohylou.

I do ostatních žúp vyslal Kossuth krajinských komisárov, ktorí mali prenasledovať účastníkov slovenského pohybu. Tak v Baňskej Bystrici pelešil komisár piatich slovenských stolíc Beniczky Lajoš.

Do Baňskej Bystrice boli v putách odvlečení: sučiansky ev. farár Ondrej Hodža (brat Michala Miloslava Hodžu), uväznený už od augusta 1848, spolu i so svojím staručkým otcom, mlynárom v Rakši; z rodiny Lilgovcov boli odvlečení traja: otec so synmi Jozefom, býv. kapitánom sv. martinskej gardy, a Jankom. Svätomartinský ev. farár Jozef Horváth, ktorému sa podarilo neďaleko Štubnianskych Teplíc uskočiť a ukrývať sa až do príchodu novej výpravy slovenských dobrovoľníkov, Janko Jesenský, Šlichta a Eug. Šparnensis. V B. Bystrici boli títo Turčania väznení na župnom dome. Zo zvolenskej župy boli k nim pridaní Ľudevít Kisel a dozorca hutí Móric Kellner.

Učiteľ hodrušský Balkovič sedel v ťažkých putách v Baňskej Štiavnici.

Keď vtiahol v januári 1849 cisársky generál Götz do Mošoviec a pohrozil v Baňskej Bystrici, že ak sa niektorému väzňovi niečo stane, celé mesto popolom ľahne, boli slovenskí väzni po päťmesačnom žalárovaní prepustení na slobodu. Väčšinou bojovali potom v radoch dobrovoľníkov.

Dňa 17. okt 1848 vydal Kossuth zatykač na Hodžu, Štúra, Hurbana, vypíšuc na ich hlavy cenu po 50 zlatých v striebre.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.