ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hurban, Štúr a ich druhovia vybrali sa nábídnuť svoje služby hlavniemu veliteľovi cisárskych vojsk, kniežaťu Windischgrätzovi do Viedne. Žiadali, aby Slovákom bola zaručená národnia i rečová rovnoprávnosť. Za pomoc cisárovi proti Maďarom žiadali pre dobrovoľníkov zaopatrenie, zbraň a strelivo.

Do Viedne prišli slovenskí vodcovia skoro po udusení povstania. Jelačič ich prijal vľúdne, cisársky hlavní vodca kn. Windischgrätz však zpočiatku až urážlivo odmietave. Až keď zakročil u neho Jelačič, dal si povedať a prijal nábidku slovenských vodcov, pošlúc ich k cisárskemu vojsku do Tešína.

Cestou zastavili na slovenskí predáci na krátko v kraji Podjavorinskom, zverbovali napochytro (chvatně) s 80 chlapov, hlavne z Vŕboviec a okolitých obcí, a pripojili sa s nimi v Tešíne k 4 stotinám pechoty a pol švadróne švaližierov pod velením podplukovníka Frischeisena. Bloudek doviedol sebou z Prahy čerstvú českú junač. Oduševnenia bylo dosť, ale výzbroj dobrovoľníkov biedna.

Prvé ťaženie vojska a dobrovoľníkov na Slovensko sa neskončilo so zdarom. 4. decembra prekročila výprava jablunkovským priesmykom hranice sliezsko-slovenské. Maďarské vojsko sa ukázalo na návršiach pred Čadcou, avšak ustúpilo bez boja. Cisárskym padla do rúk korisť: zástavy, munícia, ručnia batožina (zavazadla) dôstojníkov. V Čadci bola stará vrchnosť hneď shodená a nahradená novou, spoľahlivejšou.

Na Čadci sa príčinením starého horlivého národovca, dekana Daniša, prihlásilo asi 30 občanov do dobrovoľníckeho sboru. Maďarské vojsko, medzi ktorým však bolo mnoho Slovákov, ustupovalo z obce do obce až do Budatína, kde naňlo pevný bod v tamejšom Csákyho zámku.

Dobrovoľníci ich nestačili prenasledovať, lebo mali na starosti organizovanie kraja. V Kysuckom Novom Meste našli ľud strašne zterorizovaný.

Pri Budatíne sa strhla bitka. Maďarské vojsko pálilo z kanónov. Bloudek s Bôríkom tvorili so svojím oddielom predvoj vojska a ohrozovali maďarské delá tak, že k ich obrane stiahla sa k Budatínu celá sila Maďarov. Neskôr počali Maďari prepravovať delá na ľavý breh Váhu do Žiliny. Kaštiel bol v okamžení vyprázdnený.

Dobrovoľnícka výprava a pridaný k nej vojenský oddiel nemal diel, nuž, nemohol zaujať most cez Váh, a Maďarov, ktorí delá mali, prenasledovať na druhý breh rieky. Vo vojenskej rade bol prijatý návrh Lewartowského, aby sa ustúpilo na Čadcu a vyčkala tam výdatnejšia pomoc.

Ustúpilo sa na Čadcu. Ústup trval od 7. hodiny večer dňa 11. dec. do 4. hodiny raňajšej 12. decembra. Cestou robila kysucká garda vojsku a dobrovoľníkom prekážky v ústupe: shadzovala mostky a pod. Dobrovoľníci boli veľmi rozmrzení, že sa dal rozkaz k ústupu. Z Čadce sa ustúpilo do Jablunkova. Na Čadci sa počali zase rozťahovať Maďari.

Oddiel Frischeisenov dostal posilu i na mužstve i na kanónoch. Ku sboru bol pridelený jako hlavní veliteľ generál Götz. Dňa 21. dec. pohla sa výprava na Čadcu a to bez najmenšieho odporu so strany maďarskej. Pár dní sa počkalo na Čadci. V ukrutnom mraze udrelo sa dňa 2. jan. 1849 na Budatín a Žilinu.

Útok obchvatný sa podaril. Hlavní voj cisársky podporoval predvoj kanonádu. Maďarské čaty daly sa na útek. Čosi-kamsi bežali Maďari už na druhý breh Váhu.

Maďari počali na žilinskom brehu hneď rozostavovať delá, dobrovoľníci sa rútili proti nim. Cisárske delostrelectvo bolo ešte za Budatínom, onedlho však obrátili sa Maďari na útek. O chvíľu boli dobrovoľníci už v Žiline a Maďari na ceste do strečnianskeho priesmyku.

Oddiel Götzov a dobrovoľníci ležali v Žiline celý týždeň. Svolané bolo i národnie shromaždenie. Rečnili ohnive Štúr, Hurban i plukovník Frischeisen, ale márne. K dobrovoľníkom sa nikto nepridal.

Výprava šla potom bez boja do Rajca, Nemeckého Pravna a odtiaľ do Prievidze. Národnie shromaždenia nemaly ani v tomto kraji praktického výsledku. 11. januára prešlo sa cez Žiare do Turca. Prvou stanicou bolo Slovenské Pravno.

V Turci našla výprava nový svet. Šľachta mala podelené úlohy, úradníci, maďaróni, vyznačivší sa pri stíhaní Slovákov, poutekali, iní zostali doma a robili sa vernými kráľovi. Pod Žiarami menom župy Turčianskej vítali výpravu zemani pod predsedníctvom Szmrecsányiho.

V Slovenskom Pravne vítal výpravu hlučne i národ. Menom ev. cirkve pozdravil výpravu farár Belohorský. Národ bol prebudilý, cisárskej a slovenskej veci oddaný. Pred večerom sa dorazilo do Mošoviec. Jásot nesmierny. Prichodily vozy naplnené chlebom, mäsom, vínom a pod. Ľud dobrovoľne snášal obete. Mešťania sa trhali o dobrovoľníkov, volajúc ich do svojich bytov. Rekvizície sa dialy po dvoroch povstalej šľachty. Dňa 12. januára bolo v Mošovciach národnie shromaždenie. Prišlo pár tisíc turčianskych občanov. Chlapi sa hlásili húfne za dobrovoľníkov. Onedlho mali Bôrik a Janko Kučera po kompánii zo samých Turčanov pohromade.

Hurban, Štúr, plukovník Frischeisen, Bloudek, Jaroslav Bôrik a pobočník Novotný so šiestimi švaližiermi odišli koňmo na slovenskú národniu schôdzku. Medzitým bol znovu do úradu uvedený ev. farár turč. sv. martinský Jozef Horvát, ktorý sa zmužile zachránil z maďarského zajatia. Hurban prehovoril ohnive o národnej povinnosti. Na jeho slová chopilo sa deväťdesiat starších-mladších občanov zbrane a vstúpilo do dobrovoľníckych kompánií. Istý mladý kňaz shodil reverendu a zverboval sa tiež.

Dosavádna stoličná vrchnosť bola sosadená a miesto nej ustanovená kráľovská národnia spravujúca rada.

Nato sa vodcovia vrátili do Mošoviec ku generálovi Götzovi. Mali namerené na Kremnicu, ale Götz váhal. Kým on váhal a očakával rozkazy, agitovali dobrovoľníci po Turci.

Zatiaľ bola pri Turčeku pred Kremnicou bitka. Major Pichler udrel na predstráže maďarského vojska. Z toho sa strhla bitka. Ku koncu bitky zasiahli do boja i dobrovoľníci. Strana cisárska zvíťazila, trebárs padol major Pichler i s jedným poručíkom do zajatia.

Götz sa nedal nahovoriť, aby využil víťazstva a zmocnil sa Kremnice. Keď dostal konečne chuť k útoku, žiadal o posilu generála Šimoniča, ktorý mu poslal brigádu s generálom Saussayom. Brigáda bola však, sotva že došla do Turca, odvolaná na Prievidzu a Oslany ku Komárnu. A váhavý generál Götz sa vrátil do Mošoviec.

Štúr, Hurban a pár dôstojníkov využilo Götzovu nečinnosť a vybrali sa s jednou stotinou turčianskou, komandovanou kapitánom Jankom Kučerom, na oravské hranice. Dňa 28. januára napadol tento oddiel časť oravskej gardy a zahnal ju. Pri ďalších šarvátkach natrafili však dobrovoľníci na väčšie oddiely Görgeiho, pred ktorými ustúpily. Zatým sa Götz stal pánom Kremnice a banských miest. Armáda Görgeiova sa uťahovala. Aby neuderila Götzovi od Liptova a Oravy do chrbta, zavolali si cisárski a dobrovoľnícki vodcovia 3 cisárske stotiny z Turč. Sv. Martina na pomoc. Hurban sa dal na svolávanie sedliackej hotovosti. Do 2. febr. sa shromaždilo v Sučanoch na 5000 mužov. Ozbrojení boli však nedostatočne. Iba menšina mala pušky.

Görgei sa uťahoval k východu, nuž, dobrovoľníci v jeho pätách čistili priesmyky zatarasené skálim a stromami a udreli do Oravy. Kráľovanci, Párničania, Veľká Ves vítali dobrovoľnícke čaty, ale k dobrovoľníkom sa neprihlásil nikto.

Dňa 7. febr. bola vykonaná v Kubíne voľba nových župných úradníkov, a Hurban rečnil na národňom shromaždení. Dobrovoľných dobrovoľníkov dala Orava veľmi málo, o toľko viac nedobrovoľných, maďarónmi za Görgeim poslaných, ktorých prevzali Hurban a jeho druhovia. Títo ľudkovia slúžili potom verne v radoch dobrovoľníckych. 8 febr. rečnil Hurban už v Ružomberku, čítajúc levíty meštianstvu, nasiaknutému košutizmom. V Ružomberku zostal posádkou major Trenk.

12. febr. rečnil Hurban na národnej schôdzke v Lipt. Sv. Mikuláši. Už pred schôdzkou nastal po celej župe nebývalý ruch. Zo všetkých strán hlásila sa mládež pod dobrovoľnícke zástavy. Najprednejších slovenských národovcov liptovských sobral Görgei jako väzňov sebou, medzi nimi mikulášskeho ev. kaplána Aug. Hor. Škultétyho, katolíckeho farára Bartoša, trnoveckého ev. farára Lehotského a iných. V Liptove pribudlo pár sto nových dobrovoľníkov. Bloudek a Zach museli ísť za generálom Götzom do Levoče. Asi 400 dobrovoľníkov s Hurbanom a Karolom Bôrikom tiahlo cez Boce a Brezno na Pohronie, odkiaľ mali prejsť cez Telgart do Spiša. Tam sa mali spojiť s ostatními dobrovoľníkmi a Rambergom, ktorý prejal veliteľstvo viacerých armádnych sborov.

Brezno dalo štyridsiatich dobrovoľníkov. S oduševnením prijali dobrovoľnícku výpravu aj Tisovania, trpko žalujúci na krivdy, ktoré museli od košutistov zakúsiť. V Tisovci sa vykonala i nová voľba ev. farára, lebo ľud sa vzpieral proti maďarónovi Liptákovi, ktorý mu bol nanútený (vnucen). Zvolený bol veľkou väčšinou Aug. Hor. Škultéty.

Národnie shromaždenie vydarilo sa tiež slávne, pribudlo i nových dobrovoľníkov, keď maďarónski zúrivci boli zlapaní. Časť sa pohla s Hurbanom cez Telgart na Spiš, dve stotiny však zostaly pri Muráni s dôstojníkmi Veštíkom, Štefanom Kováčom a Jankom Jesenským. Prihnaly sa na nich gemerské, maďarské a maďarónske gardy. Presila porazila slovenských dobrovoľníkov. Že porážka nebola väčšia, je zásluhou Janka Jesenského, ktorý sosbieral rozbité čaty a previedol cez vrchy do Liptova.

Dobrovoľnícky sbor šiel do Košíc pripojiť sa k divízii Rambergovej. Nálada medzi dobrovoľníkmi bola nedobrá. Z domova dostávali zprávy, že v Nitrianskej a v Turci hospodária zle-nedobre kráľovskí komisári, maďarskí to šľachtici. Slovenskí vodcovia chystali sa preto k cisárovi sťažovať si do Olomouca.

Ramberg nechcel dobrovoľníkov pri svojom sbore, ktorý sa pohol na juh, do krajov maďarských, ale nechal ich pod Bloudkovým veliteľstvom na Slovensku. Hurban a Štúr poberali sa k cisárovi s deputáciou do Olomouca. Deputáciu organizovali idúc z Košíc Šarišom a Spišom do Liptova, ztadiaľ Oravou a Turcom a Horňou Trenčianskou cez Tešín a Ostravu k cisárovi. V deputácii boli medziiným i Kozáček a Kuzmány a iní.

Cisár prijal deputáciu blahosklonne, s obvyklými sľubmi. Od neho šla deputácia do Viedne k ministrom, kde strávila dlhší čas. Nápravu sa jej nepodarilo dosiahnuť. Slovenské župy dostávaly sa čo raz viac do moci tajných košutistov, ktorí sa naoko robili loyálnymi. Kráľovskí komisári pchali do úradov samých maďarónov a najmä v Turci a Liptove prenasledovali rodiny dobrovoľníkov. Ponosy vo Viedni boly márne.

Keď Hurban so Štúrom šli k cisárovi s deputáciou, šiel Bloudek so štyrmi stotinami dobrovoľníkov do Košíc. V Poprade, Prešove a inde boly dobrovoľnícke posádky. Ba v Liptove dobrovoľníkov pribývalo. Bloudek zaujal s dobrovoľníkmi celé severnie Slovensko. Podmaršálek Ramberg sveril jeho ochrane celé zavazadlá svojej armády.

Bloudek mal 19 stotín dobrovoľníkov a pár stotín vojska cisárskeho. V Košiciach mal na starosti vojenské magazíny. Keď honvédi v bitke pri Kápolne zvíťazili, staral sa Bloudek o bezpečnosť bagážie. Vypravil ju pod strážou dobrovoľníkov na haličské hranice pod ochranu generála Vogla. Sám sa vrátil s 200 vozmi a 700 chlapmi do Košíc, zachránil, čo sa dalo, vojenských potrieb a odviezol na 250 vozoch do Prešova, kde bolo sústrednené 19 dobrovoľníckych kompánií.

Víťazní Maďari zaujali zatiaľ Košice, ba dali sa už do Šariša. Zatiaľ v apríli 1849 sviedli dobrovoľníci s maďarskými čatami prvé šarvátky. 5. apr. porazilo 5 stotín dobrovoľníkov, vedených Bôrikom, 660 zemplínskych gardistov. Toho istého dňa porazil Bloudek maďarské čaty pri Drienove.

7. apríla prišiel už väčší maďarský oddiel: 600 pešiakov, 600 jazdcov a 2 delá od Levoče k Prešovu a počal útočiť na mesto. Dobrovoľníci odrážali nepriateľa od 8 hodiny rannej do 2. hodiny popoludní. Keď však prišly zaručené zprávy, že od Košíc tiahnu veľké honvédske oddiely, dal zapáliť Bloudek prešovský most a nastúpil so svojimi vojmi pochod k Bardiovu.

Pred Bardiovom stretol prvé vozy cisárskej armády pod veliteľstvom generála Vogla, pozostávajúcej asi z 20 tisíc mužov. Vogel nechcel dobrovoľnícky sbor vyplácať, nuž, Bloudek rozpustil časť dobrovoľníkov: Liptákov poslal cez Spiš domov, s druhou čiastkou, Turčanmi, tiahol po haličských hraniciach do Sliezska. Konečne 350 mužov odovzdal majorovi Trenkovi, ktorý sa utiahol z Ružomberka na Budatín.