Dozvuky II
Autor: Pavol Országh-Hviezdoslav
Digitalizátori: Michal Garaj, Peter Kovalič, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Martina Jaroščáková, Andrea Kvasnicová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian
[13]
V tých dlhých nociach dlho premýšľavam
o tebe, Slavianstvo, náš svete ty!
Prelievam city krvavé; v tvar správam
zmes pomyslov: ich plekám, odchovávam
na výron… plod to ducha vyzretý,
ho nastoliť kol rodným srdciam-hlavám
k úžitku vospolok i osebe:
jak pomôcť v tvojej veľkej potrebe?
Bo tvŕdza nadišla ťa, tlačí, zviera;
bied, pliag ťa kúše háveď odveká:
že steneš, stiahnuté jak do panciera,
že civieš, cicané jak od upiera —;
nie zázrak, prízrak si len človeka!…
A iný dužie svet, či časov miera
až prekypí, či steká plytkejšie;
Aj nešťastie ťa stíha za nešťastím:
odchádzaš z borby s ciachou porážky,
mdlý Herkul k jednej, nie to ku dvanástim;
a ak aj získaš palmu k prútom častým,
tu úklad zas meč hodí na vážky…
A tvoja roľa — burinu viď s chrastím:
žeň námah sa ti v nezdar zvŕha tiež.
Svet iný hoduje, ty hlady mrieš —
Nik nebojí sa ťa, bár strašidlo si;
bár prevažuješ zeme polovic,
nik si ťa neváži — Si hmlisté čosi,
len pojem, ktorý meno slávy nosí,
no bez jej príčin, jadra blýskavíc…
Po plášti šliape obutý ti, bosý —;
i ač by mala skvieť sa v kráži hviezd,
sa v kasne[14] váľa neraz tvoja česť —
Kde pomoc, och! kde spása naporúdzi!?…
Mňa malého tá starosť veliká,
hľa, omyká: zrúc tonúť ťa v tej núdzi;
sen každý rozdrie bodľačou mi hrúzy,
a pokoj môj i s nocou uniká —
Kto z brehu podá prst ti bár?… Var’ cudzí?
Ech, pre toho (škôd svedčí kronika)
hrach bolo si vždy pozdĺž chodníka!
A svetom pustím sa ký všehoj hľadať.
Vo prítomnosti štáram prostriedkoch;
dám slncu dejín vstávať i zas sadať;
noc rozhalím až k hniezdam hviezdnych mláďat: —
niet porady… svet mlčí, mlčí Boh!
Tu s osudom sa krutým začnem hádať:
dym… Zúfam si; v tvoj zmar sa zatratím:
a — s nálezom sa k tebe navrátim!
Vedz: — v tebe len, len v tebe spása tvoja,
jak tvoja skaza iba z teba je!
Chceš túto znať? Sluch prilož: — čuješ broja
hurt vlastného…? zrak otvor: — pred ním stoja,
viď! samozhuby trosky, koľaje;
na srdce pravú daj, svit s pravdou spoj a
vpusť v mračný um: a ozvú sa ti hneď:
kľúč záhad máš, máš nehôd odpoveď.
Ty nemiluješ sa: toť! pád tvoj, veru!
Sbor tvojich údov trvá v rozpore
od nepamäti vyhýbajúc zmieru —
Hneď pre Boha sa prieš, hneď pre literu;
tu zas nech brat ti brázdku odorie:
už heglo ťa vbok od poslania smeru,
dom peklom združdí!… vrahom k duhu, v smiech…
Ba Kainov, tiež úhlavný tvoj hriech!
To skaza tvoja! — Nuž, a tvoja spása
čo? Onej vyznanie a — pokánie,
a náprava: že údy pobratia sa
za ústroj od piat až kde čela krása,
v spräž k práci, na predprseň k obrane…
Buď všetkým po práve, česť jednohlasá!
len na srdci dlej oboch závažie:
tam lásky prst, čo uzol — rozviaže.
Tým rozmotajte zatrhnutý vzdory
hen ,vopros‘ puškinský,[15] tak riešte ho
a najsamprv! — a iné ľahnú spory —
Aj, božské divadlo, keď sila korí
sa láske u oltára rodného!…
Je príliv-odliv predsa vlastný mori;
nač prítok ešte zo žíl záhoria?
Hľa, more dosť! a čľuplo — do mora —
Pred nepríslušným spor ten tribunálom
na dennom hlivel dosiaľ poriadku,
na zištnej váhe v kolísaní stálom:
staď nezrovnalosť vo veľkom i malom,
horúčky záchvat, mdloba úpadku;
z jej misky, sprevádzané bôľom-žiaľom,
ti, Slavianstvo, v klin cupli potvory
zla napospol, jak z pušky Pandory…[16]
Nech nie to: koľko nezmrhá sa sily,
zniesť muky, splaviť sĺz i krvi tok!
lež naženieš ju v rozvoj ušľachtilý —;
čo zeme neumŕtviš pod mohyly!
lež načieraš z nej živný úžitok —;
čo času v pôtkach nestratíš, kde schýli
i triumf sa v kal, hanbou trofeje!
lež, priestor jak, ti stupňom k sláve je —
Nech to nie: podnes kam si zašlo v tom i
na dráhe ľudstva k cieľu túh i dúm,
určenia záveť hlasnú v povedomí!
bo voľných ramien nič ti neochromí,
nôh nepodomlie, neomráči um,
bezpečne bdieš-spíš zradnej od pohromy;
z tých polypa pút údy vyzuté,
tvoj genij pripína im perute —
A verím: potupných niet ublížení
ti od vrahov až — k pláňam Mukdena;[17]
tvoj prápor veje vysoko a ctený! —
Aj morské ti už omývajú peny
hen podnož, v azúre znak spasenia;
a nielen s mrazom-ohňom v umluvení,
lež, obor, sám raz, vedúc pokutu,
z pŕs Európy si zvalil modlu tú…
… Pred spravodlivý súd s tým sporom! čistá
kde láska bratská tróni v úrade:
a v svetle rozlúšti ho dozaista.
Dosť sváru! — Chcete byť vždy plášťom Krista?
Och, dražba má už vzorné úzadie:
ju chytrák chytro rozvadencom schystá,
v hašterivosti učňom u vrabcov…
Pomnite denne na smrť Polabcov!
[13] Zawiliński — Roman Zawiliński, profesor a spisovateľ z Krakova, ktorý bol Hviezdoslavovým oddaným priateľom
[14] kasno — bahno
[15] ,vopros‘, puškinský — ,otázka‘ puškinská. Hviezdoslav tu myslí na Puškinov náhľad, že slovanské rieky sa musia zliať v ruskom mori. Tejto otázky sa Hviezdoslav dotkol i v Krvavých sonetoch: nesúhlasí s Puškinom, lebo vidí, že každý slovanský národ si chce zachovať svoju svojbytnosť, pričom môže i má byť medzi Slovanmi bratské spolunažívanie.
[16] ti, Slavianstvo, v klin cupli potvory zla napospol, jak z pušky Pandory — Pandora je v starogréckej mytológii prvá žena, ktorú ukoval boh ohňa a kováčskeho remesla Hefaistos. Od hlavného boha Zeusa dostala skrinku (vo Hviezdoslavovom texte slovo puška znamená tiež skrinku), v ktorej boli všetky nešťastia. Pandora zo zvedavosti skrinku otvorila a vypustila ich.
[17] Mukden — čínske mesto