SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tu, rodný domku milý


Tu, rodný domku milý,
  u tvojich stojím vrát.
Som prišiel — čas sa chýli —
raz navždy v tejto chvíli
  sa s tebou rozžehnať.[30]

Raz ešte vďakou spučiť
  na mysli v uznaní:
v slov kytke ti ju vručiť,
a s tým ťa odporučiť
  do božej ochrany —

Že vojsť dnu?… tomu kvôli
  i forteň dokorán?
Veď tiahne ma — ni voly —
lež bolí, ach, ma, bolí
  i pod prícelom rán!

Že aspoň obzrieť kúty,
  jak vtáčik preletel
by chyžkou — ? Ó, lós krutý!…
Viem, každý želie, smúti,
  sĺz, tône nositeľ…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Kolíska v ktorom stála —
  Ó, hniezdo! sladkých plást
snov… Áno! Bohu chvála,
i žiaľ však: — ach, tak malá
  z nich splnu došla časť.

Kozúbček — vzácny vari?
  Ó, známosť s písmeny
ja urobil v tvár z tvári,
hej, v jeho zlatej žiari!
  Ach, snáď už zvalený…

Stôl: oltár — v búrok prasky
  štít, prístav trôfalý —
Môj Bože! uzlíš zväzky:
a kde sú, k hodom lásky
  čo k stolu sedali? —

Kde mladoň plány snoval,
  len pohľad na koľaj —
Ó, najhviezdnejšia z povál!
viem, čas ju premaľoval…
  Nie! dnu ma nevolaj.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Dosť sa mi dojmy vnuklo
  v tú z návštev poslednú,
dosť stadiaľ, povypuklo —;
ba srdce by mi puklo,
  nech octnem sa tak dnu!

Tie stienky otriaslo by,
  by kľakli bojsa tiež
od kviľby, od žaloby;
v nás beztak hostia mdloby,
  sme oba starci, vieš.

A čoviac — oči klopí
  i moje svedomie.
Jak? čas že druh potopy…?
My sami predkov stopy
  stierame vedome!

Nie, nepozývaj dnuka;
  čo z toho obom nám?
Len trýzeň väčšia, muka —
Šťuk! okno — ktos’ snáď kuká?
  Ach, pre mňa západ tam!…

Nuž, len tu, stánku drahý,
SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
  sa lúčme na pár chvíľ,
bár rád bych prežil vzťahy,
rád kľučky tie, tie prahy
  už aspoň pohladil —

Tu vyčuj v slovách čulé
  stých povdiak pocity
za dobrá — pominulé,
môj požehnaný úle!
  azúre záštity!

Tu… Aj už padá šere
  mrk: popol odveký…
Ha! cudzák zaprel dvere,
i výhľad mi už berie — —
  Buď zbohom naveky!



[30] rozžehnať sa — rozlúčiť sa