SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Záveje, snehové záveje


Záveje, snehové záveje,
  hrubo ste zaľahli polia!
Kde je to slnko, ej, kdeže je,
  mocou čo lásky vás zdolá,
    presvieti, prehreje,
paprsky-prsty z nich zodeje,
oblečúc do šiat ich nádeje?

Ktoré vás rozpustí, roztaví
  na jara veselé prúdy? —
Viem, ono zaspalo z únavy;
  ale sa junákom zbudí,
    bujarom o zdraví:
z lúčov bič popadne blýskavý,
zaženie v morské vás krútňavy!…

Zámety, časov vy zámety,
  myseľ ste zasypali mi!
Kde je, ej, zápal, čo presvieti
  tú vašu kazajku zimy,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
    prehreje vzápätí,
rozviaže očká jak u sieti,
myseľ že slobodná podletí?

Ktorý vás roztopí, kryhy krýh,
  srdca cit v piesňach by kapal…?
Ach, plál on z oltárov vysokých,
  plamenno-krídlatý zápal,
    mladosti buj i pych!
zotlel však na popol — Z prachov tých
žiaden ho nevzkriesi plač ni vzdych —

Východu, aký sa zapáli
  svitom tam, noc zmôžuc spurnú,
v mysli niet: z nebeskej povaly
  slnko tu v umrlčiu urnu
    navždy sa skrbalí —
Kolíska s rakvou sa zrovnali,
naveky západ kde trvalý.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama