SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ťažké bolo, tvrdé, neveselé


Ťažké bolo, tvrdé, neveselé
uloženie moje, vďaka sudbe:
len pri vlastných citov tichej hudbe
postupovať svetom osamele
      v celom žití.
  Ó, vy moje dobré city,
v každý čas, na všetkých miestach,
v pokušeniach, v protivenstvách
vždy mi rovno verné, čulé, vrelé…

A putujúc takto osamele,
pomysly len čo mi druhmi boli;
bavili ma, dodávali vôli
chuti, z diaľok primykali ciele
      túžbe, snahe.
  Ó, predstavy moje drahé,
pozdĺž cesty kvieťa švárne,
šťastia nález, chládok v sparne,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
v tmách svetielok holubice biele…

Nezlorečím zato sudbe, ani
necniem si. Keď i bez hlučných vzťahov,
aspoň šiel som samostatne dráhou,
a dnes stojím pevný, nezmotaný
      na hranici.
  Ó, jediní spoločníci!
prepáčte mi slzu túto;
vás mi večne bude ľúto
pri rozluke u hrobovej brány…