Dozvuky II

Len dokiaľ ešte budem upierať
zrak k tebe, krásne nebo hviezdnaté,
      v tom túžob záchvate,
a v zrkadle jak v tebe uzierať
sa tvárou duše zbožno-dojate…
  len dokiaľ ešte, dokiaľ, Bože!?
    Ach, zima, smrtnej košele
viazanku v ruke, u nôh hotový
hocikde závej… chytro ustele,
      zvlášť starcovi,
na pokoj — večne tiché lože —

Dnes nado mnou sa v sláve rozvíjaš,
  jak zázračného kosatca
    nádherný kalich:
čo lupeň, jak sa ku mne obracia,
  to vo premenách neskonalých
roj hviezdnych kvapák, rozprskaný v kráž —
      či večne bdiacich očí stráž?…
  Pst, pútniče ty opadalých
    síl — krokom vratkým nezraď sa,

    že v zahájenom postávaš;
vy oči však, ó, s chuťou paste sa!
      hlad duše zasýťte
      mi kvietím plných krás:
v ten čas sú, áno, pastvou nebesá,
keď na zemi už všetko požité,
      na poliach gazdom mráz —
v ten čas čo noc, to kvety-svety nové
    na všeúrodnom blankyte…
      Ó, pas sa, zraku! pas,
    kde ktorý z dielov v nekonečnu
    ťa rajom zve, ti blahom hovie;
pi, z ktorej studne svetla chce sa ti: —
    než pastier svit ťa zavráti
  vo vlastnej tône zápač večnú;
  dnes môžeš ešte — zajtra, ktovie? —

Ha, Orión!^[1] — kyj zdvihol… a či snáď
  skôr luk, by strelil v oko Býka,
    čo divoch, z húšte u Plejád^[2]
  žeravým uhľom naňho gáni?
Ba lovec on, a honba v prúde — ľaď!
    i Procyon^[3] hen, bystrý pes:
  ním zapustený sliedi, bzíka —
  včuľ zastal! strnul zadychčaný,
    bo prebrodil už pásmo hôr,
  a jastrí, vetrí u chodníka,
    vyšliapeného do nebies;
no mžik: a hybaj! v beh zas na úmor,
  šíp zazrúc, ako z kuše funí
    v to oko zvera — hrúza hrúz! —
i zoštekal, až ozvalo sa z brál,
    tu i tam z nich sa urval kus
    a prebleskol sťa meteor.
Sám Arktur^[4] zbledol na proťajšom grúni,
    a vo víchre jak riasnitý
  klas zašelestil v hrsti Panny…
    A pod tým časom tuliti!
      na obzor z juhu brány
    vykročil, pravý noci kráľ,
        rozkošný Sírius!^[5]
Jak bohatier kol po priestranstve patrí,
    prelieva vzduchu cez krištáľ
  plam zlatý nesmrteľnej vatry —
— Ó, kvete slnečný! tys’ na veniec
povýšil božiu zimy záhradu;
    vznes, roztoč ho a peľom trús!
    Vzleť, duše mojej milenec,
      leť, putuj prez nebeské sady!…
      … Ach, otázka: či odprevadí
      ťa zrak ten ešte k západu?