ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hluk odšumel — v dym blýskavica hravá…
Tak hasne všetko, bez stopy sa stráca,
nech mladosť je či radosť, rozkoš, sláva;
len jedno vracia sa a trvá: — práca.

Tú pretrhnúť ľze na čas; len však v broji
márnosti prievod prehnal s čašou plnou,
už ona zdvihne konce zas a spojí
v niť, ktorá tečie rovno s času vlnou;

z nej deje stkáva žitia, dojmy dôtku
jak potreby dňa človeku ich vnukli:
ho nimi osnúva, by zo zámotku
ich vzletel raz sťa priastevníček z kukly,

a tekal si už zlatej o povoli,
hosť rajských nív, med chlipkal z kvietkov samý,
z tých snažnou rukou sadených tu v poli
a v azúre mu skvitlých zásluhami!…

K nej obráťme sa, dušo drahá, i my
po prerušení neželaným sviatkom;
bo za rokmi vek trieli s tvárou zimy,
kde sily skrahnú tepla nedostatkom,

kde nedostatkom svetla zmrknú oči
a všetky zmysly spustnú na výslužbu,
prepustí srdce chodby črvotoči,
kde kedys’ túžba naháňala túžbu —

Jej v stretky spešme aspoň na pol cesty,
že tým sa milšie zvíta s našou snahou;
bo, viď len hen! čas vztýčil kríž mi šiesty
na upomienku spoza tajných prahov:

už šiesty pokyn, šiesty úder zvona
z večnosti veže!… chytro spiatky k dielu!
Kto úlohy tu splna nevykoná,
nemôže odniesť vozvýš dušu bielu,

ľpieť bude na nej ničomnosti hana.
My nesmieme, nie, v službe pozaostať!
lež verní od svitu, i do mrkania
jej verní ostať… Vitaj, stará postať!

A v koľaji sme znova, zarezanej
úsilí našich obratlivým kolom.
Ľaď! lesk — sĺz? akých? a či znoja? — na nej;
a tu, hľa, srdce krvácalo bôľom…

Hja! práci nie dosť na ochote holej,
i záujem chce, príčinlivosť citnú;
len jak ju zvlažil obetný ten olej,
z nej ťažké zlaté klasy zdaru svitnú.

A ako, plašiac podvečerné šero,
ty do všednej kvet kúzliš činovati,
a ja zas sticha vodím pluh svoj — pero —
od počrtaných — čistých do úvrati.

Tu zavše nás už sladká predchuť hostí
uspokojenia z dovŕšenej práce,
pocitu naplnenej povinnosti:
čo v našej mene nad mzdy je a pláce.

K tomuto potom v jase povedomiu
nás všetky kriela nesú, kolá, vzpruhy!
Je ono, vieme, klenbou šťastia domu
a na pohrome nad ním vencom dúhy…

Ó, keby vysoké to povedomie
kol u nás zblesklo, kde sa toľko lení:
ký ruch by tvorčí kypel v každom dome,
na roje sľubnom šťastných pokolení!

Čo dom, bol pevným rodiny by hradom,
čo obec, hrdým sídlom rodobytu
v okolí bohatom žňou, zdravím mladom:
až zášť by zlosťou puklo panovitú!…

Vraj, my si rajský útul pripravili.
Nadsádzka síce; lež či chválci vedia,
že ak je raj, len z našej povstal sily,
keď zadarmo nič ani nebo nedá?

Že k stavbe jeho po vlákenku zbierať
museli ruky, čelá klím sa potiť?
že šťastie nie je z domácich hen zvierat,
na honbe treba chytiť ho a skrotiť…

No nie tak moje, ako tvoje ruky
ho zbudovali, ony! dušo drahá,
od hladkej pôdy vzletné po oblúky:
by ľahšie tiahla k cieľu moja snaha.

Kde aký kvet, tys’ štepila ho sama
a pestovala s pečlivosťou zory:
by čalún z nich som našiel pod nohama,
z ciest, zora kde ti kvetníc kreslí vzory.

Kde aký kmit, bárs ako kropaj rosná,
tys’ v zrkadlo ho vzňala dychom vlastným:
by obudený básnického zo sna
i v skutočnosti videl som sa šťastným.

Nie, nejde k duhu svätá báj mi v Písme,
čo z raja straty ženu podozrieva;
v svedectve čítam hviezd, v dňa zhliadam prizme
jej protivu: mne — získala raj Eva!…

Však pŕliš sa, bo nechceš márnej chvály,
jak fialka sa skryje pod chvoj kriaka
a vonia. Buďsi! rýmy odhrkali —
už do smrti len vzdychať budem: vďaka!…

A nezvedavá na konečný vývod
zo spoludejstva, už zas dávaš vcelku:
že život práca je a práca život,
tú v života rám vsádzaš pravdu veľkú.

Do dennej ruže kúzliš činovati
ozávod kvetnými kol so susedmi.
Hoj, tak je! sem pluh! viesť ho do úvratí —
kam? ku ktorej z viech? — Ako? po kríž siedmy…!?

Ech! našou sudbou snahu je a vlohu
spriasť v nite, z nichž sa blaho zemské stkáva;
ostatné všetko poručeno Bohu.
Hluk odšumel — v dym prskaviek vtač hravá…