SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

18. januára


  Čím ďalej zachádzate v čase,
    vy drahí moji zosnulí,
  jak na vĺn pohyblivej riase
by v minula ste zápač tenuli:
  tým dovidnejší, bližší ste mi,
    z pút vyzutejší zátraty;
  hej, ako utlievate v zemi,
tak vstávate mi z mŕtvych v pamäti.

  Nie zvláštno? Príval časov hrne
    po tvorstva šírom živote,
  v púšť splakuje ho, škvrnu k škvrne
i na spomienok sádže sihote;
  len vás jaks’ chráni od záplavy:
    zriem rukami vás kynúť mi,
  sa v svetle vznášať vaše hlavy,
vás tíško ku mne plávať labuťmi…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
  Ó, nevídaný ľudským okom
    zjav! — Nože, zachovajte smer,
  ku brehu plujúc za prítokom!…
Hoj, zhliadania sa radosť! nikdy ver’
  jej nesplesalo vo prístave! —
    Už ledva čakám, tajac dych;
  len prosto, moji! keď i hrave,
sem v ovenčených loďkách rakvových!…

  Čo je to? prelud vzdušnej váhy,
    čo tak mi obživuje vás,
  na tváre skladá milé ťahy,
vo prívet viaže dávno zmĺkly hlas?
  a či sa vskutku zázrak robí?
    Čokoľvek, cítim, nie je klam:
  Vy trváte vždy na záhrobí, 
no ja sa rokom-krokom blížim k vám.
SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama