SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mne pieseň bola odprvoti


Mne pieseň bola odprvoti
  útechou života:
svit duši vo tmách neistoty,
jak za sychravej nesnáh sloty
  zas srdcu teplota;

na mračnách pásmo dúhy milé,
  boj poviazavšie v zmier;
krst očisty, zdroj ku posile;
po robotizni kratochvíle
  nebeskej svätvečer…

A každá radosť, čo jak malá
  (ach, bolo neveľa
ich), ňou mi ružovým krom vzplála,
v nej na úsvite zvon sa zliala
  a v svet mi odznela —

A každý bôľ, čo v hruď mi zaryl
  sťa tŕň — a každý žiaľ,
čo azúr mojej mysle sšaril
(a tých mi osud hodne zdaril,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
  oj, hojne načieral!).

Bôľ každý, každý žiaľ v nej výraz
  svoj nachodil, svoj stok:
ku tŕňom nových tŕňov príraz,
v sĺz riečišti už po toľký raz
  tekúci zármutok…

Tak zhranili sa slasti v piesne
  mi, v piesne údery
od prvej počnúc k dnešnej vesne:
kronika, v nejž sa radia tesne,
  jak hroby v cmiteri.