Dozvuky II

Mňa vzal si národ za predmet
oslavy, pôvod umilenia;
  bo potreboval v tiesni bied
na oddych aspoň roztúženia
deň sviatočného vytešenia
  stred trampôt, ktorým konca niet.
  Lež či aj správne volil zrok,
  najctihodnejšiu z predstierok,
či hlavný hľadel na záujem?
Zapieram, veľmi pochybujem,
nie, nie!… Ó, ja znám jedno čelo,
čo v dumách veľkých zvráskavelo,
  je zryté blesky myšlienok
  na koľajnicu, sieť až ciest,
  jak blankyt od karaván hviezd;
  ja mal sa uhnúť — umknúť vbok
  a nie sa popod nohy pliesť:
by hajno pôct — naň zaletelo…

  Mal — neurobil: hanba mi! 
Ó, jak ma v duši pŕli-páli
  jej porok dosiaľ neznámy
  výčitiek osťmi, iskrami!…
  Veď domýšľavosť bez páru
(znie svedomia zvon bez úmlku):
dopustiť neprístojnej chvály
  poľniciam škriekať fanfáru,
 čoviac v tok velieb okázalý
  slamečnú nezapriečiť hať,
a ohne slávy v prvom vzblku
  slzami trebárs nezaliať —
Veď osobivosť neslýchaná:
  nie primeraný sebe šat,
pokorné rúcho odriekania,
večera rubáš — ale s citom
  dostatočnosti pre kvet práv,
doprosta mladistvého rána
  si naložiť dať zlatohlav
  a ním sa pýšiť ako páv,
ni mesiac požičaným svitom,
i jak on, uškierať sa pritom —
  Veď drzosť ulipavých múch,
ba prechmat svedčný lakomcovi,
  nekalej ctižiadosti vzruch:
uchvátiac veniec vavrínový,
  si vstaviť, nosiť — bez zásluh!…

  A za preddavok povážiť
to na mocnotu vyzdvihnutie,
na vzletný štebeľ veličín
  jak v kúzelnícke pokynutie
  by kopček zrazu zdužel v štít
s temenom ponoreným v nebi,
  bublinka v slávy baldachýn,
  na Dunaj žilka jaročka;
jalovec duba ku ozrute,
rozkošatenej do veleby;
  v jas svitu bledá sviečočka…
tak povážiť ten poskok v cene
či možno mi? Ach, kdeby, kdeby!?
z nív mysle, čo sú vytvorené
zlých od zelín až v pohoršenie,
  nie súce ani pod pažiť
dedinskú, kde sa húsky pasú;
laz už len, grapa opotreby,
len hrobľa pre odhodky času:
  z tých nič viac neľze vyťažiť,
  nie kvietka-kláska odplaty,
  tým menej poklad bohatý.
Je po odhade na koreni
  sa húpajúcich nádejí,
  už v zorách pukov-sľubov z hrúd
hotovej hrknúť zlatej meny!
Zdroj náhrad, východ nadelení
  pod vekom veku, v záveji
spí šedín navždy zatratený
  (bo výkupu niet z totých pút,
spod krýh tých zmŕtvychvstania nieto:
  či dobro — a či zlodeji
ver’ nevylámu sklepy tieto,
  nie jaro, mocný útočník,
ni samo zvrchované leto!…)
  Ostydla básnikova hruď
na urnu trúchne, nudy, chladu;
  ak — na nútivý jakby pud
  kejs’ hrevne — preds’ v nej spučí klík
  a zmôcť sa stihne na mládnik
a nezvesí priam snietku mladú:
  čajs’ v bodľač vyspie ochrannú,
alebo bude cudzopasník
  (mach s lišajníkom ku príkladu);
  v najlepšom páde brečtanu
byľ, pustej urne na parádu,
  na každom lístku slzy skvost —
Raz hostiteľom chcel byť básnik;
  však vďaka samopoznaniu,
ním skoro vytriezvenie zvládlo:
i zavrúc skromné večeradlo,
  sám dá sa fedrovať čo hosť
  či výminkár… No užil dosť,
  dosť! — preč! snáď gazdu nevoľa,
hnev príbuzných snáď: — starý chasník
  už, ustúpi vám, od stola,
oj, ujde — zájde v krátkej chvíli
  hen v stráň, kde tôňa s medzníkom
  vo večné vchádza spojivo…
Ja strhal, zmrhal všetky sily
  podriapal duše tkanivo
  pri počínaní všelikom
  prez húšte k métam vrchola,
jak túžby ma k nim poháňali,
pochyby zas ma zdržiavali,
  hám človeka ten odveký:
  i zlomky iba vidím kol
sťa kosti stlievať na bojišti:
  toť, žitia zisk — och, na div! ó…
  znak porážky a straty bôľ! —
A nech sa trebárs hviezdou blyští,
dosvetielkuje mozog, doznie
  i zlaté srdca kladivo;
  pominuteľna chodníkom
  sa všetko pustí v úteky,
jak za rušňom, čuj! frčia vozne — —
Nuž, či nie strašné, či nie hrozné,
  i v hrobe ešte, naveky
  mať, musieť ostať dlžníkom!?