ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prejdite trebárs celú prírodu,
nerastov ríšu, bylín, zviereny,
ju pozorujúc v rodoch, druhoch jej,
zjav každý prísnym zmyslom skúmajúc
v postupovacej jeho súcnosti:
a nenájdete — abo poriedku
len pomýlenosť tvaru (záblud kams’
von z obrazností medzí), nikdy však
čo do podstaty zvrhlosť. V bode tom
je všetko totu rýdze na pôvod,
vývojom logické a poslušné
po dokonalosť svojej sústave:
na dôsled-súsled nepretržitá
to, nezmenitá reťaz života —
Tak kryštál v svojich hranách dvorí si,
v pravidelnosti vzťahov lahodných,
v tom samolásky smavom zrkadle;
čo rastlina, je sebe verná, nech
jej srdcatý list vezmeš na skúšku,
či z kalíška jej dúškom upiješ
si vonnej duše, abo na pochuť
nastolíš ďasnám podaný ňou plod;
vlk vlkom je a holub holubom,
ten sledujúci bez bázne svoj chtíč,
ten chúlostivec včera jak, i dnes;
tým zavše divoch v službe fetiša,
tým vzdelanec, či vzývaním si dal
vzísť slncu Boha mysle oblohou,
s ním vstáva, zapadá s ním — alebo
v kruh zavrený hrúd úzky, varuje
na srdci mamonu: — tak každý tvor,
nech v zemi prpre sa až po jej stred
prez skladné vrstviny, nech v priepastiach
sa tají morských, večný vodných kôl
nad sebou premet, a či v povetrí,
v tej duši zemskej pláva si… ba lúč
najďalšej hviezdy, priletelý k nám
na krídlach veku — bludný svetom zvuk,
preblesklý úkaz — tôňa prchavá,
sen: každé ctí si svoju povahu,
si jadro svoje váži, osobnosť,
jej pridŕža sa vo víchrení zmien
jak spásnej kotvy —
Človek jediný,
od slova s menom — Slovák vraj! — a preds’
so slovom v rozpore, ba náročky
jak na posmech by tomu výrazu
i človectva i svojstva spolu: on
výlučne tvorí v svete výnimku,
je bez príkladu príklad, jedinec!
nie zovňajškom však (toto vytváram),
že odkukajúc zvyk snáď susedov,
by opicou bol, farbomencom sa
porúhal dúhe abo prostrediu
prispôsoboval šaľbou mimikry^[28]
(tých náličníc zrieť dosť i u iných
nehercov na javišti životnom);
lež (na čo cielim) skladbou vnútri to,
tou najvlastnejšou svojou bytnosťou!
On, akoby nič, v sebe vyvráti
chrám ústrojenstva i s oltárom, čo Boh
v ňom rozžal si — tak skaziac bezbožne
vrch božských diel; jak brudnú košeľu
svoj pôvod zvlečie, zhodí ctihodný
prírody obraz rovno omietke,
sťa oderok by obuv vyzuje,
mu pristrihnutú sudbou pozemskú
na cestu; vôbec celý obsah svoj,
záležajúci z bytu vzácností,
skvost samocitu, samorastu peľ,
sebavážnosti dôstoj vysoký,
cti v duši, krásy, pravdy nádheru
on bez rozmyslu, hanby, ľútosti,
bez samovýtky ako ihlička
odvrhne razom, by sa — cudzím stal…
A čomu kvôli? kvôli výhodám,
ho tučiacim ni kŕmnika a mu
nadievajúcim mešec krvi mzdou,
v mincovni kutou zrady; pre slávu,
čo ohavou je; pre blyskotky, ichž
lesk vysmejú i mútne marasu
okále — Kvôli výdobytkom tým,
jak z hlavy vlas, si jazyk vyskubne
a šmarí hoďas psovi, potupí
mať ako švandru, zväzky potrhá
z okolia vláken, z nebies pokrovom,
už s prehliadnutím k svetlu previslým
mu nad kolískou; páter zásadnú
tak vylomí si ako z plota kôl,
väz vytkne rázu, ducha zmätie smer;
svoj presvedčenia poklad zavlečie
jak nošu zbožia na trh, kto dá viac?
(vykríkne), obdrží ma celého,
čo vo mne, na mne jest! — a čím sa mu
ulezie vyššej ceny dožobrať,
tým náramnejšie skydne v cene sám:
na sluhu — na otroka — na nástroj,
bár dlažby vecheť, onucu bár nôh…
A tu už potom prekvapuje svet
po úžas, svojeť po krvavý plač:
čo jediných to kúskov na podlosť
jediný na tom svete výstavník!…

Och, vyvrhle, jak hnusíš sa mi, jak
ťa nenávidím, zatracujem ťa!
bo pohoršil si ma, ma prerušils’
v obdivovaní sveta zákonov,
kol stelesnených v súmer velebný,
tu v rozkošný svit, v sladký súzvuk tam:
do toho kaz, kal, jed svoj vmiešajúc —
Aj bolí ma, bo si ma urazil,
sa odštiepiac mi, trebárs prsný brat;
mi srdce zranils’, spolucítiace
so srdcom verným vernej prírody —
Aj ľúto mi, bo zarmútil si ma,
zacloniac rodnú polu nebeskú:
že chmúrim sa sťa oblak, zvĺham tiež,
mi chce sa pršať lejou sĺz… lež nie,
nie! nehoden si jednej — Len sa strať
mi z očú, sfingo všetkých našich bied,
iď, odrode náš, kliatbo, jediná
potvoro v krásnom božom stvorenstve!…