Dozvuky II
Autor: Pavol Országh-Hviezdoslav
Digitalizátori: Michal Garaj, Peter Kovalič, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Martina Jaroščáková, Andrea Kvasnicová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian
V jeseni tmoliac sa po spustlom poli,
sústrasť s ním na srdci, znavený všetok
na briežok sklesol som oddychu kvôli.
Uschlá už pažiť lúk, ker medzou holý,
blíž mňa len — posledné čajs’ z jara dietok —
živoril, k stonku sa privíňal kvietok,
dieťa jak k matke, keď hlávka ho bolí.
— Čo je ti, kvietku môj? pýtam sa sticha.
Ale bár nerečieš, viem, čo ťa morí.
Po jare, lete!… péč, chôva tak lichá,
v oblaku chodí deň, noc mrazom dýcha;
cmiter kol, družstva kde práchnejú sbory…
Nuž čím, ach, choriem sám, tým tiež si chorý:
— Nie, oj, nie! (kvietok sa ohradil zrazu).
Dosť bolo nádhery, pôžitkov nadosť:
nach jara zodral som, zlatého razu
leto som strovil až po striebro mrazu,
najkrajšiu mladosť i najsladšiu radosť!…
Odtrhni!… iba tú mám už dnes žiadosť;
pokoj chcem, trebárs i utrpím skazu…
Po vôli stalo sa kvietku. Už v lone
hrúd spí si úhora. Odchádzam, v hrudi
zmier citov, aký mi zlúčili vonné
zvuky tie z kvietka úst pri jeho skone.
Dosť bolo… každý tak tvor vposled súdi,
spokojný, nezvrhlý preludy-bludy…
Prečo len človek tej vyhýba spone?
Kto, sotva z kolísky vyložil nohu,
zem si už podrobil do služby scela,
temer vek tyje z jej hojnosti rohu;
nad mieru hôr vstave rozviť si vlohu,
plutvy smel rybe vziať, vtákovi kriela,
blesk chmáre: — stanúc raz u žitia cieľa,
čo chce viac?… Rovnať sa samému Bohu!?
O autorovi
Pavol Országh-Hviezdoslav
básnik, dramatik a prekladateľ, jeden z hlavných formovateľov slovenského literárneho realizmu, hlavný predstaviteľ slovenského básnického parnasizmu
Galéria obrázkov
Obrázok
