Dozvuky II

Tieto dni v srieň omladlé,
  ako v čistom zrkadle,
obraz môj mi vidieť dali;
  do najmenšej črty mne,
jak som nepatrný, malý,
  ukázali úprimne.

  Žiaden rylec, žiaden lis,
  štetec nie, nie svetlopis;
lež vyviesť i tajné škvrny,
  prez lesk zistiť záludný,
jak som malý, nepatrný,
  museli tie svitnúť dni.

  Smutná, ej-hej, podoba,
  stelesnená chudoba!
Súkrvičný zábron v líci,
  hanby čajs’ — nahnutý väz,
z jarma jak — mráz vo zrenici…
  dosť! Mrak spusťte na obraz!

  Kliatba nízkych pomerov!
  Azúrovou nádherou
v tých jak ľze priodieť ducha?
  (poľahčím si útrape).
Tu zakrnie každá tucha,
  každá iskra odkape!

  Úzka obruč obzora:
  väzenská, hej! komora
(odhrýzam sa v roztrpčení).
  Strhne-li ťa pohnutie
do klietkovej durkneš steny:
  okväcnú ti perute.

  Nieto pôdy, podnebia,
  kde zrie myslí veleba,
podkladov niet zdaru, duhu;
  zakliaty si v hrudy kráž,
v otrockom sa točiac kruhu,
  túžby iba vyvzdycháš.

  Jak tu možno v obra vzrásť,
  orlom vzniesť sa nad priepasť,
z citov zlaté raziť zvuky!?
  Ech! odpoveď — rukoväť:
v klin len nudy zložiť ruky,
  sochou muky skamenieť…

  Mlčže, trpaslíče ty!
  babský žvast to, klebety,
špina do vlastného hniezda…
  (odpor zhromžil v svedomí).
Svetlonos si! a nie hviezda,
  jejž lúč i mrak prelomí.

  Žiadne nízke pomery,
  plň kde sebedôvery
tvorčej, nepovoľnej znave,
  poklesku ni pomýlu;
pravý Antej z rodnej práve
  zeme čerpá posilu!^[24]

  Ani obzor úzky tu
  k vysokých snáh rozvitiu.
Nadšenec si z vrchov schody
  zloží: tak sa k temeni
švihne šírej do slobody,
  vzplá tam čo stĺp plamenný!

  Celý sklad tu podmienok,
  mlaď odchovať myšlienok,
by sa svetom rozletela;
  ale k tomu treba vloh
poklad, aký v prach ten tela
  zriedka zakopáva Boh.

  Talent treba nebeský,
  v obrate čo pablesky
zmení prť na Cestu mliečnu,
  na zore šeď pomerov,
obzor rozpne k nekonečnu
  blankytovou zásterou!…

  Nedostals’ ho, bohužiaľ,
  zač nemôžeš — V dar čo prial
rozdávač ti hrivien veľký,
  mrva bola, iskry klík:
vkus motýľa, pilnosť včelky,
  z ktorých ťaží ochotník.

  Lež čis’ bol v tom záslužný?
  Ba, pohŕdač almužny:
nebrals’, čo sa nájsť ti zavdá;
  čo ti v srdce nepadlo,
šukals’ v ňom… Ach! (zalkám), pravda:
  svedectvo i zrkadlo!…