E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Dozvuky II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Peter Kovalič, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Martina Jaroščáková, Andrea Kvasnicová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 291 čitateľov

Tieto dni v srieň omladlé


Tieto dni v srieň omladlé,
ako v čistom zrkadle,
obraz môj mi vidieť dali;
do najmenšej črty mne,
jak som nepatrný, malý,
ukázali úprimne.

Žiaden rylec, žiaden lis,
štetec nie, nie svetlopis;
lež vyviesť i tajné škvrny,
prez lesk zistiť záludný,
jak som malý, nepatrný,
museli tie svitnúť dni.

Smutná, ej-hej, podoba,
stelesnená chudoba!
Súkrvičný zábron v líci,
hanby čajs’ — nahnutý väz,
z jarma jak — mráz vo zrenici…
dosť! Mrak spusťte na obraz!

Kliatba nízkych pomerov!
Azúrovou nádherou
v tých jak ľze priodieť ducha?
(poľahčím si útrape).
Tu zakrnie každá tucha,
každá iskra odkape!

Úzka obruč obzora:
väzenská, hej! komora
(odhrýzam sa v roztrpčení).
Strhne-li ťa pohnutie
do klietkovej durkneš steny:
okväcnú ti perute.

Nieto pôdy, podnebia,
kde zrie myslí veleba,
podkladov niet zdaru, duhu;
zakliaty si v hrudy kráž,
v otrockom sa točiac kruhu,
túžby iba vyvzdycháš.

Jak tu možno v obra vzrásť,
orlom vzniesť sa nad priepasť,
z citov zlaté raziť zvuky!?
Ech! odpoveď — rukoväť:
v klin len nudy zložiť ruky,
sochou muky skamenieť…

Mlčže, trpaslíče ty!
babský žvast to, klebety,
špina do vlastného hniezda…
(odpor zhromžil v svedomí).
Svetlonos si! a nie hviezda,
jejž lúč i mrak prelomí.

Žiadne nízke pomery,
plň kde sebedôvery
tvorčej, nepovoľnej znave,
poklesku ni pomýlu;
pravý Antej z rodnej práve
zeme čerpá posilu![24]

Ani obzor úzky tu
k vysokých snáh rozvitiu.
Nadšenec si z vrchov schody
zloží: tak sa k temeni
švihne šírej do slobody,
vzplá tam čo stĺp plamenný!

Celý sklad tu podmienok,
mlaď odchovať myšlienok,
by sa svetom rozletela;
ale k tomu treba vloh
poklad, aký v prach ten tela
zriedka zakopáva Boh.

Talent treba nebeský,
v obrate čo pablesky
zmení prť na Cestu mliečnu,
na zore šeď pomerov,
obzor rozpne k nekonečnu
blankytovou zásterou!…

Nedostals’ ho, bohužiaľ,
zač nemôžeš — V dar čo prial
rozdávač ti hrivien veľký,
mrva bola, iskry klík:
vkus motýľa, pilnosť včelky,
z ktorých ťaží ochotník.

Lež čis’ bol v tom záslužný?
Ba, pohŕdač almužny:
nebrals’, čo sa nájsť ti zavdá;
čo ti v srdce nepadlo,
šukals’ v ňom… Ach! (zalkám), pravda:
svedectvo i zrkadlo!…


[24] pravý Antej z rodnej práve zeme čerpá posilu! — Anteus je v starogréckej mytológii význačný hrdina, ktorý bol vraj v boji dotiaľ nepremožiteľný, kým sa dotýkal zeme — svojej matky. Premohol ho Herkules, ktorý ho odtrhol od zeme a vo vzduchu ho zahrdúsil. Hviezdoslav týmto vyjadruje myšlienku, že básnik práve keď ostáva spätý so životom svojho národa, je mocný, veľký. Biedne pomery jeho ľudu ho preto nesmú tiažiť, lebo práve vo zväzku s jeho životom má nachádzať silu. Bez toho by ochabol.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.