SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Odkedy vzostupom i v sklone


Odkedy vzostupom i v sklone
  životnou kráčam za stezkou,
viac padlo na mňa mračnej tône,
    než zlatých pableskov.

Tak putujúc, som nejedného
  pred sebou zazrel človeka,
jak v ceste šťastia slnečného
    ho láska opeká;

jak, čiže liezol hor’ strminou,
  či po svahu hnal stíhať cieľ,
ho zavše šatou dobročinnou
    jas toten pozastrel:

že v kráľovskom jak skvel sa háve,
  v pravici s čašou radosti,
ju k slncu zdvíhal usmievave,
    spln sláviac žiadostí!…

I závisť popchla cudzopasná
  ma v spech k tým svetlým zápoliam;

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
no len som došiel k dielu jasna,
    i stín už skrsol tam,

záplavou vzal sa šíriť, vlniť,
  výslnia neľútostný žnec:
to preto, ja že chcel sa slniť,
    diaľ pošiel šťastlivec…

I mračny len čo predralo sa,
  môj údel svetlo nestále,
jak kvietku býva skrovná rosa
    po letnom úpale.

Vám iste prípad ten bol známy,
  jak osud zacláňal mi deň:
nuž prišli ste sem s pochodňami,
    by jeho nepriazeň

ich blkotom ste zahanbili,
  v náhradu za zápače krov
ste aspoň súmrak rozstavili
    v stan skvúci nado mnou —

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Ach, zahaste ich! Márna rada;
  čo nesvitlo mi zaránky
ni o poludní: nenahradia
    večerné červánky,

ba ani všetky hviezdne vatry,
  ichž čierna noc má v moci sklásť!
Nie, mne už iba tôňa patrí;
    tou nechajte ma zájsť…