Dozvuky II

Deň po deň zbieram dôvody
a na dejinnú kladiem váhu,
    klad — protiklad:
  ustáliť navždy pre príklad,
jak národom ľze ponastúpiť dráhu
  jak slncu, ktoré vychodí;
a naopak — ichž strhla nevláda —
  sťa slnce, ktoré zapadá,
jak v priepasť smrti klesnú národy.

Na ľavú misku sadla krvozrada
s háveďou rôznic, krivda z mravných škôd
    nahromadeným smetiskom,
pych strmo pristal s bučným útiskom
    jelitá biedy kolo bôt;
k nim s rozkošou buj hupnul, na ponuk
lieň s obžerstvom si ľahla ako klada:

  a nad všetkým blud s tmou sa spriada
    na drsný rabstva pokrovec…
Do pravej misky ľud môj cedí pot
  (je slzou neraz, neraz krvou);
    bremená navaľuje z pliec,
    prikladá k dielu dielo rúk
  (nejedno, s žiarou ešte prvou
    na čele, prosto z vyhne múk);
    kam uskočí len na postať,
zvšaď prinesie žold snahy ako včela
    a príťaž zväčší na váhe —
    A jeho podráždená znať
kde, po ktorých sa dieloch rozletela
         v horúcej súťaži?
    po kŕdľoch a či osve snáď?
a námahe jej s túžbou dobročinnou
šak konca niet, jak hrádz niet odvahe?
    ó, pekne! rád som, veľmi rád!
    odvaha svedčí námahe…
Však čakania dosť — poďte! zaveslujte
    od všetkých rodných čierťaží,
  dcér vence, reťaze vy synov!
hotových veľkodušných do obetí
  po žertvy samoúpal svätý;
nech zásluha je hoďas omrvinou,
  mzda hráškom, len ich prihadzujte!
    čo aká znôška maličká,
    hoc páperko, oj! zaváži:
preváži protivnej tej misky smeti!
  Sem perly duše, srdca zlato:
  hlíšť tejže znevážiť a blato;
sem zhusta kytky ruží svetelných:
    že zvíri misiek potýčka!
    a závierkou pre prúd a splav,
jak lúčobičmi jari pošibnuté,
    tej ľadovne sa pustia krýh —
  Sem v skupiny hôr plece k pleci:
  zdvihnite naše nebo — všetci,
že k dňu sa rozkrídli nám na klenutie
    čo naplnení zlatohlav,
    za noci zrosí na víčka
    nám k zajtrajšku jak hviezdny krst…
    … Jak? niekoľko rúk, pliec a hláv!?
tie majú zdolať sumu rodných prác?
tie nakloniť nám priazeň jazýčka?
    spozdilci! — Kde ste? kde vás viac?
na pomoc, hahou! každý — jedno bralo —
účtujte u váhy!… No darmo volám
  do dielní, staniciam a poliam:
    tá zavše robotníkov hrsť…
    Ach, beda! — kríž až od útrap…
  I srdce dnu mi strepotalo,
    posledný vrhám duše strap:
  je málo všetko, všetko málo!
Misočka perím vzlieta pod nebesá,
    veď nesporých, ach, nadaní:
    kým oná vrchovatá klesá,
    bo nakladaná — balvany — —