E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Dozvuky II

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Peter Kovalič, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Martina Jaroščáková, Andrea Kvasnicová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 291 čitateľov

… A otvorili staré hroby


… A otvorili staré hroby —
nač? Prevrátený svet to, strach!
Keď synovi sa pocta robí,
i rodičovský zbúria prach…

Však prez všetok hluk oslavový
ja predsa čujem otca, mať,
sa čisto slovenskými slovy
s ich synom slávnym zhovárať.

„Ach, syn náš,“ rečie matka sticha
(tá synom temer vzývaná),
„nám odcudzuješ sa… Kás’ pýcha
chce prezvliecť ťa nám v havrana.

Reč zabúdaš: jejž povesťami
som, decku, vystielala ti;
jejž piesne, preraziac tie brány,
v raj snov ťa niesli v objatí;

v nejž zavše sme ti požehnali,
jak odchádzal si z domu preč,
ťa o návrate vítavali —:
tú, ach! tú — odhadzuješ reč.

Keď píšeš nám, už píšeš nie tak,
jak s otcom by sme priali si;
vieš: — našský človek nie je sveták,
na svojom k smrti závisí.

A domov prídeš-li, i vtedy
si nie tu: na hladkanie rúk
tých nedbáš — Inde duch tvoj sliedi,
ti na rtoch cudzí hmýri zvuk —

Ach, teba omámila sláva!
ňouž naše kraje nezhučia;
ti srdce strhne, kam šla hlava —
až stratíš sa nám z náručia.

Ty obľúbil si reč si inú,
my lámeme ju leda ak;
nie náš si viacej, synu! synu…“
A otec kývnul: „Ejch! veď tak —“

„Nie, rodičia, nie! Váš som navždy,
plod z vášho stromu!“ zvolal syn;
„to srdca tep mi zvoní každý,
dych šepce… Svedkom Hospodin!

I bárs ma omámila sláva,
jej napil som sa nemálo:
na závrat preds’ len trpí hlava,
no srdce — triezve zostalo:

je vaše v ohni lásky čistom!
Dym pýchy v diali za sebou
liezť nechá, jak vše beží s listom
čo posol pod váš tichý krov…

A dôjdem-li sám, verte synu,
i srdce došlo zavše s ním!
S ním k vám ja prišiel na hostinu,
ju požiť s vami — náčiním:

čo zo strieborných liate zvukov,
máš, matko, skvostom do vena;
ním dobrom jej — sťa tvojou rukou,
buď púšť mi duše kŕmená —

Tým priznávam sa srdcom k obom
vám, otče dobrý, sladká mať!
Či pred hrobom tu či za hrobom,
tak budeme sa zhovárať.

I povestí hen páper samý
mám pod hlavou vždy na oddych.
A čo ma vzniesli peruťami
v raj snov vše: i dnes piesní tých

duch rozpne hruď mi v neba šíry
sklep, s obrazmi z hviezd prehuste;
ich cit mi crká sladko z lýry,
len — v inej reči… Odpusťte!“

Mať zavzlykla len; prúd si z očí
zásterkou hace, ukája —
A otec strmo k oknu kročí,
na valot hľadí Dunaja.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.