Dozvuky II

… A otvorili staré hroby —
  nač? Prevrátený svet to, strach!
Keď synovi sa pocta robí,
  i rodičovský zbúria prach…

Však prez všetok hluk oslavový
  ja predsa čujem otca, mať,
sa čisto slovenskými slovy
  s ich synom slávnym zhovárať.

„Ach, syn náš,“ rečie matka sticha
  (tá synom temer vzývaná),
„nám odcudzuješ sa… Kás’ pýcha
  chce prezvliecť ťa nám v havrana.

Reč zabúdaš: jejž povesťami
  som, decku, vystielala ti;
jejž piesne, preraziac tie brány,
  v raj snov ťa niesli v objatí;

v nejž zavše sme ti požehnali,
  jak odchádzal si z domu preč,
ťa o návrate vítavali —:
  tú, ach! tú — odhadzuješ reč.

Keď píšeš nám, už píšeš nie tak,
  jak s otcom by sme priali si;
vieš: — našský človek nie je sveták,
  na svojom k smrti závisí.

A domov prídeš-li, i vtedy
  si nie tu: na hladkanie rúk
tých nedbáš — Inde duch tvoj sliedi,
  ti na rtoch cudzí hmýri zvuk —

Ach, teba omámila sláva!
  ňouž naše kraje nezhučia;
ti srdce strhne, kam šla hlava —
  až stratíš sa nám z náručia.

Ty obľúbil si reč si inú,
  my lámeme ju leda ak;
nie náš si viacej, synu! synu…“
  A otec kývnul: „Ejch! veď tak —“

„Nie, rodičia, nie! Váš som navždy,
  plod z vášho stromu!“ zvolal syn;
„to srdca tep mi zvoní každý,
  dych šepce… Svedkom Hospodin!

I bárs ma omámila sláva,
  jej napil som sa nemálo:
na závrat preds’ len trpí hlava,
  no srdce — triezve zostalo:

je vaše v ohni lásky čistom!
  Dym pýchy v diali za sebou
liezť nechá, jak vše beží s listom
  čo posol pod váš tichý krov…

A dôjdem-li sám, verte synu,
  i srdce došlo zavše s ním!
S ním k vám ja prišiel na hostinu,
  ju požiť s vami — náčiním:

čo zo strieborných liate zvukov,
  máš, matko, skvostom do vena;
ním dobrom jej — sťa tvojou rukou,
  buď púšť mi duše kŕmená —

Tým priznávam sa srdcom k obom
  vám, otče dobrý, sladká mať!
Či pred hrobom tu či za hrobom,
  tak budeme sa zhovárať.

I povestí hen páper samý
  mám pod hlavou vždy na oddych.
A čo ma vzniesli peruťami
  v raj snov vše: i dnes piesní tých

duch rozpne hruď mi v neba šíry
  sklep, s obrazmi z hviezd prehuste;
ich cit mi crká sladko z lýry,
  len — v inej reči… Odpusťte!“

Mať zavzlykla len; prúd si z očí
  zásterkou hace, ukája —
A otec strmo k oknu kročí,
  na valot hľadí Dunaja.