Dozvuky II

Dve obce schodím zavše prechádzkou,
dve naše dediny, jak známe ich,
si prísediace temer na dostrel
čo sestry prítulné: a zakaždým
mi srdce stisne bôľu kliešťami
a duch môj zahalí sa v zármutok;
tak popas očú po nich, sluchu tak
v nich napojenie na mňa pôsobí,
že chorý nasmrť, nohy v okovách,
v závrati hlavu, v ústach jedu chuť,
na sudbu šomrúc, preklínajúc svet,
sa domov navraciam… Veď, bohužiaľ,
na našich obciach včude nájde čŕt
príjemných návštevník, čo povrchne
nebrnká pozorom, lež vpustí ho
i zvislú pod strechu — a najmä ten,

kto vláknovím je duše spradený
s ich žitím cele, skutý s bytnosťou
ich každým srdca tepom. Mrákava
dlie na nich tône, lipnú roje škvŕn:
tá hustejšia než všetkých od štepníc
tam zliata tôňa, zažratejšie tie
i od kaluží, hnojníc ich; no tých
dvoch tôňa zhrubla k nepresvitnutiu,
jak rozpasená chmára jesene
maznákmi pľuty večne tehotná,
a škvrny ich až kričia vo svet, viac
než na ich stráňach spála podzimku,
tlač prstov smrti, hrdza, žlť i čerň…
I preto môj bôľ je tak žeravý,
tak krušný žiaľ môj —
                      V jednej okienka
zriem zadebnené zhusta u chalúp:
oslepli, chudinky, sú lazármi,
jak vídame ich sedať na trhoch
bez svetla v zreniciach; ba mŕtvoly
to vystavené zrovna, skrahnuté
na bezživotný neruch, s očima
zatlačenýma. Moc, ach, prázdnych hniezd,
moc prázdnych úľov, ach! — z nichž ulietla
vtač štebotná, včiel roje pracovných
z nichž utiekli — šli svetom opretek,
šli za pokrmom hoďas v neznámu
diaľ bezpočetných vzdušných záhybov,
ba za nesmierny val až morských vôd
šli s odvahou — Hja, chleba potreba
je najsilnejší chodák na svete,
najsmelší plavec, letáč najprudší;
cieľ jeden na očiach, ten s názvom ,chlieb‘,
a človek nezná v ceste prekážok…
Tým za cieľom šli hodné deti jej.
A ona, smutná dedín vdovica,
dňom-nocou stojí, čaká u cesty
a strežie návratu ich dychtive;
a miesto zraku pridŕža svoj sluch
ku prúdom vetra, nezačuje-li
z nich zábzuk včielky, vtáčka píšťalku…?
Veď, hľa, i jaro zase prikvitlo,
jas na čele a smiešok na perách,
s družinou celou, akú k službe má:
sťa zrkadlo by nebo nad sebou,
zem pod nohama mäkkým kobercom;
kol obskakujú vánky s pablesky,
potôčky tančia pred ním, kvietím hneď,
hneď perlami mu snietiac na dráhu;
na husliach vzduchu pochod hrá mu vtač
pri hájov sprievode; i záhrady
mu vyšli v ústrety, ho pozdraviť
šepotom lipy, kytky podať mu
jabloní v kvete — všetky v úboroch
sviatočných, po nichž svietia motýle
jak sponky, z drahokamov gombíkmi
hmyrkajú včielky a brnk! s obnôškou
do vonných komôr — Čeľaď lastovíc
tiež je tu z chvíľu: v tichých ústrešiach
poopravila hniezda dedičné,
a nové stavia práve v obrvách
nad zavretými chatŕč očami,
vše krídelkom ťuk! na ne spísknuc vše:
Otvorte! vŕtam — veru rozštiepim…
Len či tiež prídu i jej vtáčence,
jej včeličky? a kedy? ktorá jar
ich privedie či ktoré privedú
sem jaro samy? Či ich uvidí
tie pokladnice pusté napĺňať
tekutým zlatom, vlastným páperím
tie lôžka vystielať, ej, vetché už —?
Či nezdrží ich paša fariem tam,
veď mladá, bujná, zdravá, ale preds’
bez materinej dúšky? Podnebie
či neprimkne ich zvyku reťazmi,
hoc rodnej bez lásky — bo bez medzí
je, čistým, živným obzorom, kde hoc
i na hviezdach ľze hniezdiť, v ľudstva chór
vpliesť voľno i svoj prízvuk srdečný…?
Tak v túžbach čaká, tŕpne v pochybách…

V tej druhej zdá sa život vývodiť.
A predsa ťažko chorie; umelá
ju trávi nemoc. Vidím detvy roj,
jej pokolenie nové, omladu,
opúšťať húfne útulok, čo vraj
je ducha štepnicou. Ich postretám
a pozorujem, zo spolného jak
sa vylučujú kŕdľa, závozom
skerujúc domov: ako ovečky
vše večer. Všetko bučky, kvietky sú
naoko; svetlo zraku nebeské
im nepotiahla plácha slepoty
(ten hrozný neduh onej nešťastnej),
ni, ako badať ľze z ich postrehov,
hluchoty potrest nepriklopil im
bránice ušiek. Čakám na pozdrav
(preds’ starec má naň právo u dietok,
je hoden úcty ich vždy); avšak len
čo tkli sa klobúčkov a popod nos
čos’ zmrnkali, sa tlačiac povedľa —
Tu hľadím zaviesť s nimi rozhovor,
no nedajbože slovca vydostať
z nich: vzozreli len placho, osŕkli,
jak naschvál, dlánkou vtom či knižočkou
si ústka privrznúc; i ledaže
hnúc pliecky, bodré hlávky zalomiac,
jak kvietku, bučku vŕštek podťal bys’
zbočili ostýchave — alebo
až v strachu zvirgali — Ký porok to!?
Či zanemeli, nebožiatka, snáď? —
Jak slepota tam, tu zas nemota
prikľakla obec? Och, tak skáral si
ju, Bože, ukrutne! hlas vymknúc jej
zo tvorstva vravy… A preds’ nie ty! nie,
ty darca svetla jak, tak jazyka;
to svet tak chce — nač? on vie, všetečný
diel tvojich prerábač, on — Dosiaľ znel
z ustanovenia jeho zákaz pásť
na omladine horskej, po mostoch
hnať vo výcval, si bafkať u humien
a inou výstrahou; k nim mätežník,
pristavil novú, neslýchanú krem
v cmiteri nikde: viechu mlkotu —
Hej, prírody ty zvone! z riavy vĺn
čo ozývaš sa ako z šumu hôr,
z hrdielka konôpky jak z mrákavy
hromových hlasníc, z pŕsok v kolíske
jak z ňadier nebeských sfér hlbokých:
tu musíš puknúť, mlčať, onemieť —
Že prečo? nie mňa, sveta spýtaj sa;
a jestli spoveď bude nekajná,
pred jasnou slnca súdnou stolicou
s ním o celitosť samým vojdi v spor,
a rozkývaný pravdy pohnutím
od póla k pólu, srdcom na poplach
udierajúci, podvráť, prekrič ho,
mu dokáž živlu svojho prevahu…
… Ej-hej! tak zmizli rýchle spredo mňa,
jak pred ponočným kýmsi strašidlom.
A chúďatá — niet chuti im ni k hrám,
ku šantu: skalky hnijú po ceste,
veselie slávia vrabci vo štítoch;
tá porážka ich pošinula čajs’
i na údy. I s okolím sú už
v roztržke. Prijímajú chalúpky
ich s nevrlosťou, v uhloch so stonom
a s triaškou striešok; mráz až prejde sad,
jak pred mrazom by, pandráv háveďou,
a z vrcholcov tu sojka spustí smiech
im porúhavý, tu sám hlúpy hýľ;
i kvety tváre odvracajú vbok,
znak, ťažkajú si; ba i žihľava,
čo za rodinu má i suchý plot,
sa naježí, keď idú popri nej,
a ak len môž’ ich v nôžky popŕhli —
A matere ich čože? Zbierajú
do záster slzy, po nádvoriach priam
i rozsievajú — zrno, z ktorého
porastie pažiť večnej žaloby…

— Nuž, osudnejšie ktorá z osád tých
je dotknutá? zjav, ktorej urazil
ma citlivejšie? Ťažko rozhodnúť.
Len uvažujem v sebe, na bázni
halúzke srdce v trápnom klátení
sa ustavičnom: — Tá, ach, začína
mrieť bez vzkriesenia, klesať v noci klin
bez svitu… (A či mŕtvy zdanlive
to bude život, zvlečie hrudnatú
mohyly odev znenadála, bár
by po nebo sa zdvihla hrobľa jej?…);
kým oná aspoň vnadí nádejou,
že spadnúť dá raz beľmám okeníc
a uvidí si kŕdeľ za kŕdľom
prilietať svojeť s jarom na krielach
nezmornej túhy po domove… (Či
i to je iba sebaklam, sen?…) Ech!
nehĺbam ďalej, prorok žalostný,
nie; šmieram dumy olovnicu — — Len
na sudbu šomrúc, preklínajúc svet,
sa vraciam domov, nazad v pustoveň,
hrýzť na uzle, čo neviem rozmotať…