ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dedine na kopci, na tom vyšnom konci
zišli sa dievčatá, zišli sa paholci.
Zišli sa sporiadky večerom na priadky,
dievky na klebety, chlapci na zálety.
Mara susedovie, to je šelma celá,
čo povie, žiadna by duša nezmyslela:
čo slovo, to chichot — lapajú s’ za bruchá!
Akoby jej dačo šeptalo do ucha:
„Keď si ty, Mariška, keď si taká psina,
choď, teraz je polnoc, vedľa cintorína!
Keď si dievka taká, leť krielami vtáka,
pri cintoríne les, ten krížik nám dones!“

A pri tom cmiteri, čo sa tam nestáva?
Umrlý na hrobe spolnoci sedáva.
A pri tom cmiteri podivné príhody:
Spolnoci pred vrátmi duch umrlý chodí.
A pri tom cmiteri neslýchané divy,
kto z divu neskape tam, ten je šťastlivý!

„A ja sa nebojím, na moju dušičku,
pôjdem spievajúci dolu po chodníčku.
A ja sa nebojím, o strachy nestojím,
kde keď šuhaj pasie, telo sa mu trasie.
Šuhajkova pýcha, že belásky nosí,
a ja ukážem, čo s’ letnička vyprosí.
Šuhajko rapavý vysoko si rúba,
a ja mu ukážem z peci do kozuba.
A ja mu ukážem z kozuba do peci —
chce ma bláznom spraviť, vysmejú ho všetci!“

Okolo kozuba ticho všetci sedia,
žart prišiel naozaj, čo bude, nevedia.
Kto by to pomyslel, čo žarty nespravia!
Mysleli: chlieb sa je a reči sa vravia.
Už hlásnik vytrúbil, vatra dohorená —
kdeže je už toľko tá naša Mariena?
Príde ona, príde ako srna dáka:
„Chceli ste ma strašiť, spravili ste zraka.
Mysleli ste: dievky strašidiel sa boja —
šuhajko, tu je kríž, tu i čiapka tvoja!
Myslel si: urobím smiešik s ňou aspoň raz,
a ja ťa poznala ako starý peniaz!“
Okolo kozuba ticho všetci sedia,
Mara sa vyškiera, a tí nič nevedia.
Mariena vystrája žartíky všeljaké,
tí sedia zdumení ako stĺpy dáke.
Tí sedia zdumení ako tí zakliati:
„Mariška, chráň nás Boh, aj tí všetci svatí!“

Okolo kozuba ak’ v podzemnom sklepe:
„Daj môj kríž i čiapku!“ von na okno trepe.
„Daj môj kríž i čiapku! Tys’ mi ich nedala!
Postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!
Čo bys’ popod nebo samučkô lietala,
postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!
Čo bys’ ich hádzala von oknom tisíc ráz,
a ja ti ich nechcem, to si tak psovi hádž!“

Okolo kozuba ak’ v podzemnom sklepe:
„Daj môj kríž i čiapku!“ už rok čo noc trepe.
„Daj môj kríž i čiapku! Tys’ mi ich nedala —
postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!“
Po celej dedine všetko smútok nosí,
nadarmo o pomoc dievka nebo prosí.
Po celej dedine smutné idú hlasy:
„Už spadla tá Mara z tej podivnej krásy.
Už je ti dievča het, čo bolo ak’ ten kvet —
načo sú viac priadky pre smutné čeliadky!
Načo viac prekvitá tá hora zelená,
keď ona vyzerá sťa haluz zlomená!
Načo ten potôčik po dedine beží,
keď ona nevstáva, ale vždy len leží!“

Rodina, priatelia spytujú sa všade:
„Či dakto neslýchal o dákej porade?“
„Hen z druhej stolice už boli veštice,
černokňažník, mnísi aj pustovník kýsi.
Nespomôžu kúzla, nespomôžu čary,
pôjdeme na štvrtú dedinu do fary.
Ten tak, ten zas inak prázdne rady povie,
azda nám pán farár dač dobrého povie!“
Išli oni, išli, v utrápenej mysli,
pán farár dary vzal a hneď i radu dal.
Ej, dal im on radu, odkiaľ náhla pomoc —
plač celá dedina! Mariška, dobrú noc!

A pri tom cmiteri čo sa tam nestáva:
umrlý na hrobe z polnoci sedáva.
A pri tom cmiteri podivné príhody:
z polnoci pred vrátmi duch umrlý chodí.
A pri tom cmiteri neslýchané divy,
kto z divu neskape tam, ten je šťastlivý!

Naprostred cmitera ľud modlí s’ dokola:
„Daj môj kríž i čiapku!“ ak volá, tak volá.
„Daj môj kríž i čiapku! Tys’ mi ich nedala!
Postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!“
Dosť si sa načakal, môžeš ešte málo,
dosť si sa navolal, môžeš ešte málo.
Zvony vyzváňali, hlboká noc tmavá,
pán farár Mariške požehnanie dáva;
požehnanie dáva pri veľkej žalosti,
porúča ju Bohu a jeho milosti.

Naprostred cmitera ľud modlí s’ dokola:
„Daj môj kríž i čiapku!“ ak volá, tak volá.
„Daj môj kríž i čiapku! Tys’ mi ich nedala!
Postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!“
Dosť si sa načakal, môžeš ešte málo,
dosť si sa navolal, môžeš ešte málo.

Voda, potok hučí, vietor pofukuje —
Mara sa od svojich milých rozlučuje.
Narieka otec, mať, narieka sestra, brat,
aj ten starý otec plače ako chlapec.
„Či sme ťa, Mariška, na to vychovali?
Či sme ťa v kolíske malú preklínali?
Či sa to na svete už muselo tak stať,
že ty v mladom veku musíš takto kapať?“

Voda, potok hučí, vietor pofukuje,
Mara sa od svojich milých rozlučuje.
Nariekajú všetci, ak veľkí, tak malí:
„Radšej by nás s tebou vedno pochovali!

Dosiaľ nám svietilo slniečko v brezine —
čo to potom bude na našej dedine?
Svietieval nám mesiac, už nám nebude viac,
na svätého Vida, čo nebude nikdá!“

„Jaj, neplačte za mnou: tam na božom súde,
keď ma Pán Boh vezme, veď mi dobre bude!
Tam na božom súde, ak v Boha dúfame,
veď sa my tam všetci zase raz zvítame!“

Naprostred cmitera ľud plače dokola:
„Daj môj kríž i čiapku!“ ak volá, tak volá.
„Daj môj kríž i čiapku! Tys’ mi ich nedala!
Postav ich na miesto, skadiaľ si ich vzala!“
Veď mu ona dala, veď mu postavila:
skríkla — viac nedýchla a dušu pustila…

V dedine na kopci, na tom vyšnom konci
zídu sa dievčatá, zídu sa paholci.
Koľko ráz sa zídu, na všeličo prídu,
zo žartu do žiaľu, Maru spomínajú.
Spomínajú Maru pri pustom komíne:
„Nie priam bude dievky takej na doline.
Moc dolu Liptovom tým vytečie vody,
kým sa taká dievka na doline zrodí.
Nie priam Liptov vidí takú pannu driečnu -
daj jej, milý Bože, kde je, slávu večnú!“