ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1](Žitko žnú po celom poli. Na jednej zemi dakoľko žencov, dakoľko dievčic.)

Žnica I

(Dve dievčatá osobitne.) Včera bola nedeľa. Bola som tam na píle. Bolo tam moc mládencov. Jeden bol taký biely, belásky mal nové, krpce utešené, opasok prackami veľkými pozapínaný. Či neznáš ho?

Žnica II

Či to nebol Janko S.?

Žnica I

Tebe sa len vždy o tom sníva. Čerta si ty mala takého frajera. To je, ľaďže, L. Neznala som sa prečudovať nad jeho peknými rečami. Pierko, myslím, by sa svedčalo, ale ako — Bežala som do tej záhrady a okradomky som natrhala.

Žnica II

Suka, iste si mu počarila.

Žnica I

Nepleť. Potom prišiel Jano, starý valach, s gajdami a bolo nám veselo do popuku.

Žnec I

No, čože sa staviate ako plané kravy od kŕdľa! Poberať skorej — poberať, a nie zuby daromné vyškierať. Mali ste včera dosť času, a teraz ťahaj!

Žnec

(pozerá na slnko). Slnko už skoro zájde a my ešte moc máme, len sa ponáhľajte, dievčatá, potom vás dákemu gavalierovi poradím.

Žnec I

Ibák po všetkých pustých dolinách, po všetkých pustých dedinách — alebo po všetkých skalinách.

Žnec

Ak by ako smrek na skale vyrástol, ako to bývalo za Krčaha sveta.

Žnica I

Aha, keď krčah sám do studne chodieval.

Žnica II

Škoda len, že sa zabil ten krčah.

(Druhá zem. Žencov viacej. Jeden žnec si ostrí kosu.)

Žnec

Hanička, nože mi podaj vody. Dáko ma smädí. (Podá mu. Pije.) Pekné požehnanie, chvalabohu — len tak kosy zvonia. (Do druhých.)

Žnec I

Už dávno takého požehnania nebolo, už je tu ale i nám vari dvanásť rokov, či koľko, na tejto zemi.

Žnec II

Ja som sial. Práve to bolo už na Michala — švábku práve kopali, ešte som si tu ohníček kládol a švábku piekol.

Žnec IV

To vtedy, keď môj sváko zomrel a ja som práve vtedy musel ísť do poľa so siatím. Pán ma nepustil na pohreb, veď sa tam vraj i bez teba obíde.

Žnec III

Vtedy, vtedy — ešte bolo tak sucho veľmi, za pluhom sa mi prášilo, ešte mi obed doniesla Mariška — a potom večer ešte bol tartas, že som vraj zo zbožia musel dakde tretinu predať. Bola mlátenina, ale ja, čo by ma tu hneď — ešte som sa na také chodníčky neoddal, nenaučil som sa od otca také remeslo, a matka moja bola statočná žena.

Žnec IV

Prečože si nepovedal, že si ty nie vina?

Žnec III

Či som dosť nevravel — ale pán, či chceš, či nechceš, musí mi to navrátiť a za pokutu alebo štvoro toľko, alebo pôjdeš do stolice, tam ti ja ukážem, ako pánom slúžia, tam ťa ja naučím, čo je päť. To bola moja večera.

Žnec VI

Tak sa biednym ľuďom vodí na svete. Nik si z nich nič nerobí, na svedomie moc nedajú, čo by si ho vari na dlaň vychrákal. Ako čo by biedny človek svoje svedomie na deravom moste našiel.

Žnec VII

Už tí páni raz s nami nakladajú nemilostivo. Ba či sa to len kresťania!

Žnec X

Boh ich zná — ja som ešte nášho pána v kostole nikdy nevidel, a veru, už som starší ako mladší — Keď ide popri kríži, nikdy čiapku nesníme, ale tak ide ako popri dákom stĺpe — ba práve som počul, že raz do kríža, Boh mi odpusť moje hriechy, ak hreším, keď to spomínam, strelil.

Žnec XII

A ja, keď som bol v panskej záhrade na jar stromy čistiť — idem cez dvor, už vracajúc sa naspäť domov, tu vyskočili do mňa psi a začali ma dobre šklbať. Ja som sa začal brániť a jedného som reznul. Ten skučal, preč odišiel. Pán hneď vyšiel s jedným hajdúchom a dal mi vylepiť, ale hrozne odpusť, Bože, odpusť, Matka Božia, keď hreším, všetko preklínal, Pána Krista, Matičku Božiu a všetkých svätých — takže kedykoľvek tým dvorom idem, obzerám sa, či ma dačo neschytí, lebo také miesta nikdy dobrými duchmi zasadnuté nebývajú. Také miesta čertom náležia.

Žnec IX

Veď ani ako kresťan nevyzerá. Tak vyzerá ako žid. Predtým páni aspoň tým sa od židov delili, že brady nenosili, ale teraz sa zaprisaháš, že je žid pán a pán žid, akoby to jedno plemä bolo.

Žnec XI

Veď sa to ani veľmi jedno od druhého nedelí, jeden za päť a druhý bez jedného za šesť.

Žnec XII

Jeden čert a druhý diabol, jeden bis — páni bratia. I tak náš židisko veľmi často chodí k nášmu pánovi a pán ho tak posadí na stoličku, akoby ten žid ale dáky pán bol.

Žnec IX

Povedal mi panský záhradník — ale nepovedzte — že náš pán mu je veľmi moc dlžen a že preto toľko ten židisko k nemu chodieva a pán s ním tak pekne zachádza. Ale nech to bude u vás, lebo ani ja, ani vy, čo je dlžen, nepoplatili.

Žnec II

Bože, čo to potrovia, tí páni! Sedliakovi kožu zdierajú, a predsa nič nemajú. Či tie peniaze len jedia, či do zeme zakopávajú?

Žnec III

Čerta! náš pán veru ani jeden grajciar nezakopal. Ako príde, peniaze sú okrúhle, rozkotúľa sa to po meste, po sklepoch, po krčmách, po frajerkách.

Žnec VII

Veď má doma ženu a štyri frajerky.

Žnec XII

Veď to tí páni neznajú zákona svätého, neznajú Boha. Horšie sa držia, práve ako tí psi alebo bujaci.

Žnec IX

A keby náš pán nebol taký dengľavý, ale už vyzerá ako stena, už keby ho na stenu pľaštil, tam by sa oblepil ako sopeľ — už je taký ako haring, už ani dobre nevraví, už len tak šušle ako pod zemou.

Žnec X

Ako hlísta je tenký a vietor by ho schytil.

Žnec IX

Keby to bol biedny človek taký, akože jeden z nás, tak by ho mačky zožrali a nenechali by z neho iba práve čižmy. Ľudia by sa ani oň len neozreli, ale by ho každý pes na ulici ošťal. Pľuhavstvo jedno — a keď sa ti postaví, ako ti začne do huncútov, do psov dávať, ako čo by človek…

Žnec XIII

Slnce zapadá. Ale ticho hovorte, aby nás dakto nepočul, lebo veru zajtra by sme boli na stolici.

Žnec XVII

Ale by ho najprv zadusil, tú potvoru hnusnú, aby mal som zač’ trpieť, najprv by som ju ako črviaka rozmliaždil. Keby to bol chlap, ale taký mamľas… Veď by som sa len hanbil preňho na stolici ukázať.

Žnec VI

Nazdáš sa, že sa druhí páni od neho odchodnejší? Iba hádam v šatách, ale v inšom ani mak.

Žnec VII

A pomyslite si, čo mi tá kalika nenarobila. — Voňahdy idem do hory, ale len dákeho haluzia nazbierať… Prepadli mi kone, prepadol mi voz, prepadlo mi všetko a v urbáre máme horu celkom slobodnú, okrem predaju.

Žnec V

Na papieri. To je potom pravda už na svete! Všetko mu robíš do najmenšieho, ešte s bratom. Keď rozkáže, trebárs o polnoci musíš ísť, čo sa ani do panštiny neráta — musíš, čo ti len rozkáže, robiť, a za to ani mak ani prach, akoby to všetko nič nebolo, akoby náš život sedliacky nič nebol, nič nestál. To je veľmi mi divno a ani to si ja celkom pochopiť nemôžem, ako tento svet beží. Keď Pánu Bohu darmo neslúžim, a takej oblude, čo sa ani nerovná poriadnemu človeku, musíme slúžiť len tak, akoby do hlbočiny skalky hádzal.

Žnec VII

Vraj páni pravde na krk skalu velikú uviazali a do hlbočiny ju spustili, aby nás sedliakov mohli zdierať.

Žnec XV

Boh to rozumie tomu peklu. Ja neznám, ako je to. Keď si na to pomyslím, som ako opitý — ale sa mi to veru nepáči.

Žnec XVII

Komuže by sa to páčilo, ibák by bol blázon a neznal by ani, či má hlavu, ani kde stojí.

Žnec X

A či je to každý blázon, čo nevie, kde má hlavu a kde stojí? Koľko ráz človek od trápenia nevie ani, čo robí, ani čo myslí — ani čo má robiť, ani čo má myslieť — a túla sa z kúta do kúta ako teľa, viacej majúc trápenia, viacej biedy, ako na hlave vlasov.

Žnec XII

A tá obluda medzitým pije, žerie a psí — aká je to spravedlnosť na svete. Keby aspoň pekného slova dal, nech by ho čerti vzali z horúceho pekla, ale len ti fučí, teremtetuje, hockedy vykope, hockedy na peniaze pokutuje a vždy, ale vždy horšie. Bodaj by takú pravdu na svete čert vzal! (Tma je.)

Žnec X

Ale oheň si naklaďme. Kus si pofajčíme a pohovoríme, aspoň nám bude ľahšie — aspoň tu na poli, keď nie doma, si trošku voľnejšie oddýchneme. (Oheň nakladú. Zo všetkých strán sa schodia zohrievať, zo všetkých strán počuť: Sa ti…! — kliatia a podobné. Chlapi okolo mňa stoja — ticho sú, ani jeden slova nepreškrtne, každý mlčí ako zabitý a fajčí. Chodníkom ide jeden a obráti sa zemou ku ohníčku.)

Ch.

Vitaj, vitaj! Kdeže tu okolo chodíš, či poklad stratený hľadáš, či sa len tak táraš? Vitaj, poď medzi nás.

S.

Pamodaj šťastia.

Ch.

Pane Bože, daj, keby chcelo pršať s rannou rosou — dáko sa k nemu dobyť nemôžeme. Či si ho ty tam na chodníku dakde nenašiel?

S.

Našiel, nenašiel. Nuž, akože sa máte?

Chlap I

Akože by sme sa mali, tak po chudochlapsky, ako bosí a nahí v tuhej zime. Keby človek radšej zamrzol ako ten, ale celkom, ale to je trápenie veliké, keď odmŕzať, zamŕzať, a nikdy sa nezohreješ.

Chlap II

Ani nesvitá, ani nemrká. Radšej by som sa už neviem kde videl.

Chlap III

Radšej by už vari všetko tak zapľuval… Čo sa má tak človek trápiť — veď je už len vari nie vôl lebo kôň.

Chlap IV

Koňovi je kde lepšie, alebo volovi ako biednemu človeku. Ten, keď svoje urobí, má pokoj, ale ty ešte len ani noc pokojnú nemáš, ešte aj v noci ťa trápia všelijaké starosti — a to všetko nič po nič.

Chlap X

Keby najmenšie človek chudobný z toho mal, ale akoby do piesku vodu lial. Koľkokoľvek naleješ, toľko skape — taká je tvoja práca.

Chlap XI

Nech som dobrý, len chalupu podpálim a pôjdem svetom, čo ma oči nevidia a uši nepočujú.

Chlap XV

To si ty mi z úst teraz vzal, veď už vari — ah…

S.

Čože vám chybí? Vari nemáte dobrú úrodu, kopa pri kope…

Chlap X

Veď ale čie sú to tie kopy. Keby aspoň slama bola naša, čo ju ani kone nezožerú, a zrno nech by čert vzal.

Chlap XII

Nie zrno, ale toho tam mamľasa.

Chlap XX

Ba všetkých do jedného. Pokým jedného na svete bude, nebude dobre.

Chlap XVI

Či to bude dakedy — na svätého vida.

Chlap XII

Tak potom môže všetko čert vziať — tak potom deti moje porežem, ženu zabijem, dom zapálim a čo pochytím, s tým najprv dákeho bruchaja zahluším a potom sám seba.

Chlap IX

Takto my vždy robíme, toto je žatva: My sme ho zasiali, my sme ho zožali, my sme ho omlátili, my sme zasiali a teraz ho zase žneme. Odplata naša je… potupa a dereš.

Chlap XV

Ej, ale to sa ti zaprisahám, že ho veru viacej siať nebudem.

Chlap IX

Ani ja, ale zachytím z postele od kurvy toho mamľasa za golier a dám mu kone do ruky, dám mu bránu a budem ho dotiaľ biť, pokiaľ len…

Chlap X

Už sa mi všetko spríkrilo. Zanechajme všetko tak a poďme, chlapci, preč z tejto bezbožnej stolice, veď nás Boh neopustí.

Chlap XI

Hm — braček! Nazdáš sa, že inde pečené holuby do úst padajú. Inde tiež nebudeš pánom — a sedliakom je všade rovnako, či pod siedmym kráľom, či s Frankami.

Chlap XIX

A čo nám navravel sa ten brucháč — tam sa prepadni, kde stojíš — (vraj) len čakajte, chudobným ľuďom bude časom kde lepšie.

Chlap XI

Sa nám veru polepšilo — zo šafľa do šechtára, z komory do štoku. Keby v tom štoku dačo bolo, ale nieto nič — z koláča diera.

Chlap XIV

Hádam len dačo bude — aspoň vší za kapuc.

Chlap XI

Daj pokoj. Nikdy. Ako bolo na počiatku, tak bude i teraz i vždy i na večné veky. (Dakoľko chlapov pochytí klobúky, rútia o zem, kosy zdrúzgajú a jeden sa o zem hodí a druhý ako blázon letí do čiernej noci… Ten teraz vystúpi a vážnym hlasom povie:)

Ten

Nezúfajte. Nesiem vám potešenie! Nezúfajte, prichádzam k vám ako dakedy Mojžiš k ľudu izraelskému.

(Všetci trošku zatíchnu, tí všetci okolo neho.)

Ten

Vy ste národ potlačený, vy ste národ biedny, vy ste národ chudobný, ale Pán je mocný, Pán je silný, Pán má hromy — pod jeho nohami je tento svet celý ako črviaky pod vašimi nohami, ktoré, keď sa vám páči, rozmliaždiť môžte. Keď nie — nie. Planý človek na svete tomto robí, čo sa mu páči, druhých ľudí klame, zdiera, svedomie svoje namočí do bariny, ale Pán mihne, i on všetko tak zanechá na súd boží. A v prachu zafúľaný, zapískaný, ako osika trasúci sa pred Pánom stojí. Pán je spravedlivý. Každô dojde konca, ale každô sa musí na ten koniec hotuvať. Každô uvidí Pána, ale beda tomu, koho postihne Pán spiaceho — ten dojde tiež konca, ale len tak ako drevo, keď ho na oheň položí. Preto modlite sa! Modlite sa, aby ste neboli nájdení spiaci. Lebo Pán je spravedlivý. Veky minuli ako dáke chmáry nad vašimi hlavami, nad vašich otcov hlavami, nad vašich praotcov hlavami — duby v horách schodili, vekom dolu padali — vy ste spali. Vstávajte, vravím vám, vstávajte! Počujte tento hlas — nie je on môj. Vidíte tamtú hviezdu padajúcu na zem, vidíte ju. Už kape z tmavosti zemskej. Kľaknite, žehnajte sa. Boh je dobrotivý, Boh povedal a stalo sa, Boh dúchnul do hliny a žil človek. Raduj sa národ rozmetený, neznajúci o sebe, vyhodený druhými ľuďmi na smetisko, do hnoja, aby ním polia povozené boli, pole cudzie, pole Satana. Raduj sa a vesel sa. Z prachu, z hnily, z bariny ťa povoláva na Svadbu, na žeň; z prachu, z hnily, zo zakliatia k životu otváraj svoje lono a prijmi požehnanie. Nie je to požehnanie chlieb, nie statok, nie je to požehnanie tichá domácnosť, oplývajúca (so) všetkým, ale požehnanie viery a lásky jednému každému k všetkému tomu, čo je vaše, k národu. Zabudni každý jeden na svoj dom, na svoju ženu, zabudni na seba. Znáš dobre každý, čo je to za hostina. Zabudni ako na klamlivý sen a poď na druhú hostinu, na hostinu viery, lásky k národu. Žili ste domu, žili sebe — takáto bola vždy vaša žatva (ukazujúc na zem požatú), takáto. Čie je to všetko? — Satanovo. Poďte teraz na žatvu druhú, na žatvu svojho národa. Nebudú to klasy, nebudú polia, nebude žito, pšenica, to bude žatva krve — to bude kúdol dymu, kúdol ohňa, aby videl svet tento, ako je ľudská múdrosť Pánu klamstvo.

Vravím vám, že z kúdolu, z dymu vystúpi Sláva božia ako Slnce z čiernej noci — vystúpi — vystúpi. Ale rováš už je plný, celkom zarezaný, už je čas — poďme.