ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1](Itália, Zrúcaniny starého Ríma, pri Tibre zrúcaniny jedného amfiteátra, kde-tu rozvalené stĺpy.)

Július Caesar
To je Rím dávny, to je mesto sveta!
To je kraj činov! Úbohí potomci,
kde máte vôľu, kde dedičstvo otcov,
vy záhaľčiví, bezdušní potomci!
Týchto sa rumov ešte časy boja,
planí holomci ak’ stoja, tak stoja.
Kde je rímsky svet? Kde je rímsky život?
Tiber ak’ predtým, tak aj teraz beží
a sláva otcov, sláva orlov našich
vo tme, vo mraku, v hnusnom hrobe leží.
Neletí orol ponad hory-doly,
bez krídel piští v ohavnej nevoli.
Čo bude pišťať, pre Boha večného?
Román v pletkárstvach, kým žije, sa snuje -
nedbá on na vlasť, nevydá sa v obeť,
radšej sa zrobí, že to nepočuje.
Čert vezme pletky, to je jeho dielo,
čo som ja zrobil, kde sa to podelo!
Čo som vykonal v mene našich bohov,
moje víťazstvá — Francia a Britaň!
Duma veliká — moja obeť chladná:
Konáš, vykonáš — komu? Čertovi daň.
Splietol som korbáč na vrahov tarpejských,
spravil som sídlo veľkej moci, sily,
ale čo naplat… Dôjde tam ohava
a môj Rím vlastný dusí, zakosíli.
Nieto človeka, čo by mal meč svätý,
na rumoch slávy tarpejskej viedol súd,
nieto pomoci pod jarmom bezbožným,
moce sa hocak k potupe zvyklý ľud.
Sláva ti, ty si vzal veniec znectený,
spľuvaný celkom, hriechmi potupený,
a položiac si na tvoju si hlavu,
dal si mu ešte akú-takú slávu.

Napoleon
Ale kde sláva, kde tiež dielo moje?
Ono tak práve leží ako tvoje,
iba pamiatka na svete ostala,
všetko už inak na svete vypadá.
Národy tak sú, ako predtým boli,
každý po starom morí sa a báda.
Boli to časy môjho panovania,
chcel som potupiť hada ohavného,
čo sa do srdca potichučky vkradol
a ničil kvety života vyššieho.
Zrútil som načas, bola vo mne sila,
ale vtedy mi hodina odbila.
Teraz je koniec — ľud o mne rozpráva
ako o sani, čo ničí a kazí,
keď chce odohnať čas rečou ničomnou:
Ten iba robil na ľudí povrazy.
Ľud o mne vraví, keď nemá inej hry,
v mojich ťaženiach ak’ v hruškách preberá,
len dáky vojak ma v hlbine nosí,
ktorý od hladu dobre nezomiera.
Len dáky vojak ma v svojom srdci chráni,
ktorý sa túla biedne po žobraní.

Caesar

Zhasol si, zhasol velebne a slávne.
Sú duše, čo ťa do srdca prijali
čisto — ale mňa moji nástupcovia,
moji potomci na posmech vydali,
že by to bola duša podlá, malá,
čo moje meno by nepreklínala.
Na mene mojom časov, vekov kliatba,
národy ono ku sláve neviedlo,
ale ničilo ako šarkan dáky.
Na ktorú ono raz krajinu sedlo,
vypilo slzy tie ostatné z oka,
aby nebolo iba púšť hlboká.

Junius Brutus

Kde sú tie časy — ty si ich nevidel,
keď Tarkvín z Rímu ako besný letel
a my ta za ním po poliach, po dolách
ako najatí. To bol skok, to bol strach!
Vtedy to inak na svete sa žilo,
keď kto vypálil, vtedy hneď strelilo.
Kde sú tie časy! Ty si ich nevidel,
keď Tarkvín z Rímu ako besný letel.
Hriech sa urobí, padne Lukrécia,
nemáš už viacej kráľa Tarkvínia.
Hriech jeden mestu celkom dá beh nový,
hriech jeden všetko v potupu uvalí.
Prekliato meno kráľ na večné veky,
aj tí, čo by ho len na ume mali.
Prekliaty zákon, čo z hriechu vyteká,
prekliato všetko. Putá von rúcajú,
rabi sú voľní, dlžníci slobodní,
Rimania voľní ak’ orly lietajú:
Rozneste, vetry, Rím na známosť dáva,
že už viac nikdy kráľov neuznáva.

Marcus Brutus

Sláva je Rímu od vekov naveky.
Preukázal sa, keď prišla hodina,
železný Riman, keď búrka nastala,
od orby ujdúc, strhol svoj meč z klina
a letel v pole, kde ho vlasť volala,
a letel prosto v náruč jasnú slávy
a lámal vrahov vôľu duchom chladným
a strašil ohňom smrti pohľad tmavý.
Krv jeho chladná: kde vládať — tam vládať,
alebo v bitke kde padať — tam padať.

Junius Brutus

Veliký je Rím, slávne jeho meno,
Naveky ono bude osláveno.

Marcus Brutus

(na zem zahľadený, upriami sa na jednu kosu a zdvihne ju.)

Kde sa to vzalo! Veď to z môjho meča.
Ale! Ba je to tak, tu je moje meno.
Oh! Meč slobody, aké máš osudy!
Divne ťa váži terajšie plemeno.

Junius Brutus

To je sloboda týchto špatných vekov,
ej, škoda, Bože, našich starých vekov.

Marcus Brutus

Ten kus ocele hrúzu krvi stálo,
tisíc obetí na svete padalo.
Tisíc obetí! By z krvi, plameňa
národom vyšlo predsa raz spasenia.
Tam pri Filippách, ak’ by teraz hľadel,
keď naše vojská po poliach lietali,
bola to bitka, porážka osudná,
naši vrazi sa na smrť-žiť hádzali.
Ostatný kvietok rímskeho národu
padol na poliach za otcov slobodu.
My sme tam padli za tento jeden meč,
dedičstvo krvou kúpené nechali
potomkom podlým. Tí teraz skrčení
celkom zabudli, čo majú, čo mali.
Svätý meč, svätý, dožil si sa slávy!
Sloboda, kde si! Dožilas’ sa zmeny!
Biedny darebák hľadá si s ňou živnosť,
aby predĺžil vek bez všetkej ceny,
aby raz, keď sa natrápil, namučil,
mizerné telo črviakom poručil.
Veliký Caesar! Môj ťa duch objíma,
už pred mojima ty čistý očima.
Ty si vzal meč ten, do blata hodený,
ku tvojmu boku, víťaz oslávený.
Aj uzrel som ťa pri Filippách v noci,
nie zomdleného, ale v sláve, v moci.

Napoleon

Máme my všetci ťarchu, ale čože!
Ako sa stalo, my sme nie príčina,
my sme robili, ako čas ukázal,
keď nás nadišla osudná hodina.
Už či sme svetu s tým dačo pomohli,
my sme robili, ako sme len mohli.

Caesar

Kto dačo robí, nech nikdy neničí
a keď chce ničiť, nech predkom zaplatí,
na koľko zbojov žaluje pamiatka!
Čo sa skazilo kedy? Kto to vráti?
Nešťastná duma! Zbojov, ponosov strach!
Človeče, čo tu hľadáš na mohylách?

Človek

Blahoslavení vo vašom dumaní!
Vás ja tu hľadám, sveta velikáni.

Caesar

Blahoslavení, neblahoslavení —
kto pokojom je ešte nevenčený,
komu sa ešte veľká myseľ snuje —
a táto skala ani mak nečuje.

Napoleon

A táto skala pustá, temná, hluchá,
darmo hľadáme, koho tu niet — ducha.

Caesar

Ej, rumy, vás sa ešte časy boja —
planí holomci ak’ stoja, tak stoja.

Marcus Brutus

Neletí orol ponad hory, doly,
bez krídel piští v ohavnej nevoli.

Napoleon

Duma predivná! Kto nevidel, vidí,
čo bolo, viac sa nikdy neodhalí.
Ale nebojmes’! Svet sa nový blíži!

Človek

By ste mu dumu vašu povedali.
Skloňte na lono velikánske hlavy,
zložte na prsia všetky vaše túhy,
prostí bremena! Svetu ich poručte -
nastúpia v svete, Boh dá, ľudia druhí,
nebude stenať vše bedosť v nevoli,
poletí orol ponad hory, doly.
. . . . . . . . . . . . . . . .
Na skalách čiernych, sem-tam rozhádzaných
pusto, len mesiac kus spoza chmár bočí.
Dva orly, také sťa tá čierna hlaveň,
sedia ak’ skaly a hľadia si neme,
okolo všetko či mŕtvo, či drieme,
či strach, či hrúza, alebo nábožnosť.
Samé pamiatky, samé čušia hroby,
na rumoch vekov, na mohylách sveta
ako kamenné dve stoja podoby.
Stoja a hľadia si do očí neme,
okolo všetko či mŕtvo, či drieme.

^[2]. . . . . . . . . . . .
Už všetko je het — ostatné je slovo.
Za slovom ticho — tam sú všetky sily.
Ó, keby mal kto aspoň teraz ta ísť,
zaplakať na tie nešťastné mohyly,
keby bol jeden srdca citlivého,
vôle velikej a ducha silného,
by aspoň na ne svätú žiaru vylial!
Sláva vám, bratia, hoc vám ju osud vzal,
sláva vám, bratia, keď vás smieť nazývať,
vy ste vedeli čo za svet zomierať,
vy ste vedeli kopnúť na stranu svet
a ta podvýšiť slávny, velebný let
za vyšším, vyšším, čo ste nedostali,
ale sláva vám, že ste len žiadali.
Sláva vám, bratia, pokoj vašej duši,
žili ste, ako sa na ľudí sluší,
viacej aj viacej — veľké vaše činy.
No jest jeden mrak strašný — ten jediný.
Nejeden človek preň celkom bez viery.
Jest to taký mrak bez konca, bez miery,
ktorý vás strčil naňho sa valiacich —
smutno vidieť vás v mrakoch sa točiacich.
V mrakoch velikých, v ktorých len vzdycháte
a hore vyššie smutno pozeráte
okom kamenným ako dáke skaly.
Či ešte ľudia na svete ostali?

Znám váš lós, bratia, znám vaše myšlienky,
znám, čo súdené, čo má na svete byť.
Sláva vaša je tuhšia ako ten mrak,
vy nemôžete tak len v mrákotách žiť
bez veľkej vôle ako vo väzení,
nastúpi i vám, i vám deň súdený,
nastúpi deň vám, a to deň váš prvší —
dosiaľ len bolo biedne klmačenia.
Čakajte, duchy, svet sa popremieňa,
vypustia i vás raz z toho väzenia.
Veď ste vy svetu, vy ste Bohu žili;
ako by ste vy v takých mrakoch hnili,
ak’ by ste mali miesto venca pleseň?
Ešte hádam je dáky duch na svete,
ktorý má myseľ, srdce otvorené,
svetu ktorého ešte preniknete,
ktorého srdce za tým všetkým horí,
čo nosí pečať veľkosti pokory.

^[3]I

Žili ste, kolosy sveta,
kto by to mohol zatajiť?
Vy ste znali, čo je robiť
a čo zarobené hájiť.

Netriasli ste sa pred smrťou,
keď bolo mrieť — ta ste mreli;
nie, ak’ by si dakto myslel,
vy ste boli za to celí.

Málokto vás pochopuje,
málo je sŕdc teraz živých;
srdce červ hnusný zožiera,
netrpí myšlienok vyšších.

City vyššie celkom zhasli,
nieto pre ne v svete domu —
terajší svet sa pechorí;
ale pre koho? Nikomu!…

Nikomu! — Vy ste už tam preč,
na hroboch vašich pustota —
keby aspoň to nie viacej:
ale ohavná samota!

Daj, Bože, dačo voľnejšie —
na svete žiť je — ťažoba;
kde sa vrhneš, duch plesnivý
a tá najväčšia choroba!

Kde je sláva sveta tohto,
kde oheň vyššej slobody?
Mená dobre ľudia znajú,
ale v porobe národy.

Jest puto jedno, nie to železnô,
ani z tuhého oceľu;
ale jaj tomu, koho postihne —
zamračí tvár si veselú.

Nekuje to puto kováč,
nezdá sa, že by ťažilo;
skáče otrok spievajúci,
ale srdce — keby žilo!

Keby človek na svoj obraz
pozrel z duše hlbokosti,
a pozrel potom na seba:
vyskočil by v zúfalosti.

II

Sláva vekov v hlbokej starine —
starina — poklad jediný,
keď prebehúval jeden vyšší zápal
sveta tohoto rodiny.

Poklad jediný, kdeže sú tie časy?
Kde duše veľké? Duchovia?
Duchovia zmizli, na holej zemi
tupia ich pamäť synovia!

Kde ležia? — V zemi… A na ich mohyle
miesto pomníka slávneho
uvidíš hanbu, potupu sveta,
draka, strigôňa dákeho.
Tak je! Na hroboch dávnych predkov našich
draky hlavasté vstávajú:
beda je svetu v porobe dýchať,
ale ľudia — to nedbajú!

III

Hnusnosť — bez konca, bez kraja,
kde sa zdá sila, tam psota —
jedna čižma, jedna bota:
ký je to čert za robota?

Nazdáš sa po svojom oku,
že všetko je len zo zlata;
never tomu: ešte duch spí,
ako môže, každý pláta.

Never tomu: Slovanov niet,
ešte len vyšli žiadosti,
ktorí nič nechcú, len pchať sa
ako nevoľní hosti.

Hosť každý, len každučičký —
hocijaký podlý kramár;
ľahko hosťom každému byť:
ale kto bude hospodár?

Kto uhostí nevoľníkov?
Jedenkaždý zato žije! —
kto uhostí nevoľníkov,
kto stoly jedlom zakryje?

Kto vyjde a povie: Ticho!
Bez všetkej pýchy tichučky:
Krajania! tu máte všetko,
to je môj poklad celučký!

Kto vyjde a povie svetu:
Všetci pite, všetci jedzte,
každý, čo môžeš, uchyť si,
no nikomu nepovedzte! —

Jedného dopredku ženie,
to druhý za slávu horí,
toho zádrapka len dáka,
toho zastihnú potvory.

Ten chce k dačomu sa dostať,
preto sa dvíha horeká:
no, bratia, z toho všetkého,
čo hľadáte, nevyteká!

Vaše práce, vaše diela
tak ako luny zahynú,
keď prestanú búrky strašiť
túto plačlivú rodinu.

Búrka väčšia všetko skazí,
čo bude len môcť popadnúť;
nebude žiadnej milosti,
všetko pred ňou musí padnúť.

Čo bude páchnuť žiadosťou —
v prudkom ohni všetko stopí,
od času, ako svet stáva,
nebolo takej potopy.

A dobre — raz od črvoče
svet sa musí oslobodiť:
a to stane sa budúcne,
ani inak nemôže byť.

Príde hodina osudná,
tá, ktorá sily rozviaže,
potom sa až, čo je sláva,
ešte len svetu ukáže.

Každý sa veľmi zadiví,
čo to na svet tento príde;
moc hviezd zapadne na nebi,
moc zo tmy na svetlo vyjde.

Nepôjde tam podľa váhy,
ba ani na hnusnú mieru:
i sláva tomu, čo len babku
dal srdečne na oferu.

Sláva tomu! Jeho peniaz
nikdy na svete neminie,
skorej slnko, hviezdy, mesiac,
na svete všetko pominie!

IV

Noc tmavá, noc tmavá! Kde sa len obrátiš?
Svetielka nevidno, čo dukát zaplatíš;
čo by si dal dukáty nevidíš svetielka,
tma je jak v pivnici abo v rohu veľká.
Kde je tma, ta je tma, o to my nedbáme,
len si my sviečočku zapálenú máme.
Sviečka zapálená izbu osvieti dosť,
čo vidím, to vidím, to je moja vlastnosť!
To čeliadka moja, to moja ženička,
za inším nežiada si moja dušička.
Sviečka dohorela a knôtik zhasína,
už si svoje vidím — všetko preč pohýna.
Čokoľvek si robil, všetko bolo málo,
daromné sa tvoje svetlo ligotalo.
Svetielko skapalo a ty neskapals’ s ním:
zase pusto, temno, ako bolo predtým.
Boh opatrí izbu, čo je hneď noc tmavá,
nech si stará baba pri kozúbku spáva,
nech si pri kahanci ľudia vedú reči,
pre seba hotujú všakovité veci.
Šuhaj von vychádza do nočnej hlbiny
a v mraky tie pusté pustí hlas jediný.
Pustí hlas jediný akoby do mora:
Kedyže vystúpi svetu jasná zora?
Kedyže vystúpi, kedyže vystúpi,
kedyže sa z noci jasný deň vylúpi?
Ale noc je temná, bez konca, bez kraja,
slovíčko je slabé tichého šuhaja.
Drobunký dáždiček, nepostačíš poľu:
šuhaj skamenený zase padá dolu.
Jeho slovo tiché tratí sa v hlbine,
šuhaj pustý leží na zemskej hladine.
Na zemi akoby k hrude prirastený,
nevidí mesiačik žiaden zatemnený.
Ale hoc za chmárou teraz mesiac svieti:
dá Boh, svojím časom spoza chmár vyletí.
Čo by nevyletel — veď je šuhaj mladý,
čo by nevykonal, čo by nevykázal
ten, komu Pán svoje poklady ukázal!

^[4]Minuli časy, plné slávy, sily.
Odleteli ta — Kde? — Niet viacej oka.
Svet mlčí, iba povesť nám hovorí,
rozliata po svete hlboká.
Keď viac nevidno nikde toho kraja,
povesť nás jedna s velikosťou spája.
Loďka maličká po svete sa tára,
moria, jazerá veľké spájajúca —
Kde boli vetry, ty si tiež tam bola,
ty si hľadela, činy hľadajúca,
ty si hľadela z vĺn na veľké činy,
keď príde na to, aby si svedčila,
aby neskapal ani len jedinký,
aby nič vlna morská neschytila.

Myslel som dlho, hľadal som čos’ dlho.
Nejeden deň — noc bol som zamyslený.
No, chvála Bohu, našiel som, čo hľadal:
Tu je ten prútik dávny, vychýrený.
Moc jeho veľká a sila jeho je:
Čoho sa dotkne, to hnedky ožije.
Tu je ten prútik, oddám sa do spevu,
nech sa mi žiadosť nasýti horúca
a duch utíši veľmi pobúrený —
to je jedinká moja žiadosť vrúca.

^[5](Kraj veliký, kde-tu hory, jazerá. Vystúpi najprv jedno dievčatko do hory.)

Stromčeky moje, stromky utešené,
horeká sa do výše strmiace,
vaše konárky, vaše listy zelené —
pre dušu jedlo sýtiace.
Deň sa pominul, večierok nastal,
slnce za vŕštek zachádzalo —
Sadla som si do kreviny na mach,
srdce moje tak hupkalo.
Sadla som si na mach do hory zelenej,
medzi zelenú húštinu.
Spievaj, vtáčatko, spievaj, vyspievaj
našu zelenú dolinu.
Spievaj, vyspevuj nám po doline,
leť dolu — tam je potôček,
pri potôčku koliba a na nej
jeden maličký oblôček.

Čo, maminka, robíš? Či pri ohni sedíš?
Či pri prsiach maličké držíš?
Nedržím, nedržím, teraz mi zaspalo,
veď ho tu ležiace vidíš.
Nedržím, nedržím, ale vlásky češem,
môjmu milému prečesávam
a rumenné líce môjho milého
lecikedy bozkávam.
Milý môj, milý, keď ťa ja vidím,
srdcom mi prechádza žiara
a hore rastiem ako ten topoľ,
ako ten jaseň za jara.
Rasť mi, jasenček, rasť mi, topoľček,
rasť i ty, ruža červená,
rasť medzi ružou, medzi topoľom
aj rozmajria zelená.
Ty, rozmajria, pekný kvietoček,
rozkvitaj medzi kvetami —
nože, dievčatko, jednu pesničku:
Išlo dievča za húskami.

Spev

Išlo dievča za húskami,
za húskami, za bielymi,
poľom od číreho zlata,
horičkami striebornými.
Išlo, išlo spievajúci,
spievajúci, húkajúci:
Hús, hús — hus, hus, hus bielená,
keby mala tvoje kriela,
nešla by ja lúkami,
no by pod nebom letela,
s obláčkami gagotala
hor’ po nebi — ta vysoko —
kde len si duša myslí,
nie to by zasiahlo oko.
Veď ty máš dušu, dušičku,
sivú ako holubičku,
devulienka, kvetná víla,
povedz nám, čos’ tam skúsila.

(Toto prejde. — Diera jedna v hore, tam je jeden starý človek.)

Už som si prácu dokonal,
čo som mal, to som okopal.
Vinička je okopaná,
modlitba je dokonaná.

Údolie bujné, stromy veličizné,
tam sa mi srdce zdvíhalo —
ono po stromoch ak’ vták lietalo,
na všetko pilne číhalo.
Srdce nemalo miesta v hlbine,
oku belasému závidelo
a ako vtáčik, tak do húštiny,
do vrchov veľkých letelo.
Letelo srdce ako motýľok,
sotvyže dalo znamenie —
zmizlo na vlnách hôr veličizných,
kape vĺn živých trasenie.
Sadnem na horu, tam, na vysokú -
nebo ako sklo tak sa jagalo.
Prišli na myseľ časy mi dávne,
čo sa kedysi na svete stalo.
Hej, ty dolina, pekná dolinečka,
hej, ty potôčik naprostred lučine!…
Pásol sa jeleň na tej lučine,
jeleň — a to na jedine.
Jeleň, jelenko, nože si ľahni,
ku mne pekné tvoje rožky,
ešte som dosiaľ veru nevidel
na svete také parožky.
Sem hlávku tvoju, sem na koleno,
nech ju vyhladkám po vôli mojej —
ja tiež sa táram po poliach ak’ ty,
u mňa je tiež zvyk slobody tvojej.
Jelenko drahý, kdeže ty bývaš,
keď noc sa čierna rozkladá?
Jelenko, či ti zima nebýva,
keď bystrá rosička padá?
Kde vtedy bývaš, keď ja samotný
kladiem ohníček v húštine?
Či ty máš druhov, máš kamarátov,
či si len tak na jedine?

^[6]Hej, chlapci, hore, poďme do hája,
na tú zelenú lučinu!
Skladieme oheň, vyvalíme sa
pod tú vysokú svrčinu.

1
Už dávno karty hráme,
čas len daromne mrháme.
Bolo by už dačo robiť,
mohlo by nám toto škodiť.

2
Nech sa robí, čo sa robí,
len my dobrú vôľu majme,
tešme sa vždy a veseľme
a o inšie nič nedbajme.

3
Čože nám je do inšieho?
Máme vari všetkých doma,
aby sme sa mali starieť,
by to bolo do paroma.

4
Ja sa tuto povaľujem,
ak mi je dobre ležati,
čo by ste mi hocčo dali,
veru by vám nechcel vstati.

5
Jaj, dajteže rečiam pokoj,
preč s takými myšlienkami!
Kto to slýchal do týchto čias
medzi našimi bratami.

7
Či čušíte! — ľaďže ti ho!
Už len musíte poslúchať,
nebudete vždy len ležať
a leckedy mechy dúchať.

8
Vidíte tú smolu v kotle?
Ľahko mušky vyženieme,
ak sa nebudete držať,
sladkú vám žilu nájdeme.

10
Nechajme karty na stranu,
preč s nimi — času nemáme!
Teraz sa o inšie karty
na tom svete postaráme.
Inšiu hru teraz nájdeme,
nepôjde tam na dukáty,
ale pôjde tam na duše —
sto ráz viac hra navráti.

^[7]Duch 1
Nad zemou pusto, jaj, pusto, ak’ v hrobe —

Duch 2
Akože má byť inakšie v porobe!

Duch 1
Videl si koňa?

Duch 2
Videl si človeka?
Čo má odplatu za všetko, čo stroví:
nosia sa na ňom, on prudko uteká.

Duch 1
Aká je lepšia odplata volovi?

Duch 2
Ani nemyslí o svojom určení,
tiaha ako kôň dobre vypasený.

Duch 1
O vlasti nezná, stajňa je vlasť jeho.
Válov je všetko, doňho letí oko,
tam duša letí človeka biedneho,
padnutá na zem, ah, na zem hlboko.
Stajeň jeho vlasť — válov je vyššia vlasť,
reťaz spojuje tieto vlasti vedno.
Ak’ zná pozerať na teba duch vyšší?
S plačom či s hnevom, pokolenie biedno?
Žiaľ by umoril, zadusil ako dym,
čo sa zo smoly hore kúdlom valí.
No, prídu časy, že sa zvlečú šaty
a že sa všetko ľudskosti odhalí.

Duch 2
A to nik nevie, a to nik necíti,
každý obchádza ako klát drevený.

Duch 1
Poďme obozrieť, buďme my svedkovia,
keď je svet pustý a celkom studený.

(Schodia duchovia dolu - medzi nimi inší duchovia predtým slávnych mužov.)

Hlas
Teda ste prišli — túžobne vás čakám.
Moc ste skúsili, počet z toho dajte.
Kde, ako ste, čo ste tam videli,
mocnosti vyššie, porozpovedajte.

Hlas 2
Koho ste stretli, ako vás tam mali,
či ste sa dobre so svetom zvítali?

Hlas 3
Čo ste tam, vyšší duchovia, skúsili,
či vás tí ľudia dobre uhostili?

Duch 1
Hostili tam nás mnohými jedlami,
napájali nás viacej nápojami,
že sa nám pitie a jedlo zbridilo.

Hlas
To sa vám dobre na svete darilo.

Duch 1
Bolo tam jedál, bolo tam moc stolov,
víno sa len tak hocikade lialo.

Hlas
A nám z tých hodov nič ste nepriniesli?
Či by ste vy tak o nás dbali málo?

Duch 1
Ej, veď ti nás tam nielen uhostili,
nielen nám veľkú počasnosť zrobili,
ale čo viacej, ešte naviazali,
že sme s tým ledva hor’ letieť vládali.

Hlas
Či nás s tým, páni, nepočastujete?

Hlas 2
Častiť, nečastiť, vravte, či budete!

Hlas
Len nám predložte, tu na to čakáme.

Duch 1
Ak jesť budete, to vám vďačne dáme.
Nie to pečienka, nie sú to koláče.

Hlas
No, len predložte, nebuďte tak skúpi.
Čo sa váš pozor tak kryje a mračí?

Duch 1
Kryje, nekryje, mračí a nemračí,
veď vám povieme, keď sa vám tak páči.

Duch
Ale zamlčme, nekazme čistotu,
belasé nebo — nemúťme ten pokoj.
Dosť je dolu zle, aspoň tu nech neslýchať
žížalí, hadov, jašterôk hnusných roj.

Hlas
Čo sa zmúti, všetko strepe,
skaza padne na ten svet —
a hor’ v sláve letieť bude;
proti nebu moci niet.
Dolu búrka — všetko treba —
dušu tiská strašný sen,
my ticho na to hľadíme,
kde panuje večný deň.
Netreba nám chleba, jedla,
sláva Bohu náleží.
Náš svet: …čisto ak’ potôčik
pomedzi skaly beží.

Hlas 2
Náš svet nevie, čo je búrka.
Pred Bohom pokorne stoj —
ale z búrky a nešťastia
púšťa do sveta pokoj.

Hlas
Púšťa, púšťa, vravte teda,
čo ste v svete vídali.
Sem tú knižku veličiznú,
by sme to napísali.

Duch 1
Povieme vám do slovíčka,
čo sme v svete vídali,
ale prosíme vás pekne,
by ste to nepísali.
Kniha táto — kniha svätá,
všetko sväté v nej byť má,
pred ktorou sa všetko klania,
hocičo v nej stáť nemá.

Hlas
Stáť musí, čo sa raz stalo —
také je božie určenie.
Rozprávajte, čo je v svete,
do knihy tejto stvorenia.
Kniha táto nie je naša —
božia. Taká jeho vôľa —
Ak’ by sme sa ukázali,
keď nás na počet zavolá?

Duch 1
Keď je toto vôľa božia,
nebudete za zle mať.
Rozkaz musí… Kto naproti
rozprávať — nerozprávať?
Tam na zemi veci čudné,
veci čudné, nevídané.
Na stred sveta sieť zastrená.
Nie sieť — to šiator blyštiaci,
v ňom sú dvanástoria draci.
Každý jeden má dvanásť hláv.
Sedia, pijú, karty hrajú,
sedia celkom zamyslení,
o stôl zo zlata oprení.
Okolo nich ľud sa točí:
malý, veľký, neveličký.
Jeden pije, druhý robí,
tretí pýta do kapsičky.
Jeden na poli pracuje,
druhý trávičku vyžína —
Len si kus vietor poduje:
Fuj, fuj! — smrdí človečina.
Odfukujú všetci draci.
Karty kus hodia na stranu.
Hor’ sa, drábi, hor’, vojaci!
poľujte zver! — srdce za ňu -
poľujte zver, na stôl noste!
Zíde sa dáka pečeňa.
Hraj, muzika, trúby, hučte,
ozvi sa, pieseň veselá!
Ozvi sa, pesnička slávy!
Sluhovia, zmetajte stoly,
nech psi kosti obžierajú,
by lační, hladní neboli.
Vlk sa dá i do človeka,
keď inšie nemôže dostať.
Otvorte k tomu pivnice,
dávajte jesť, hojne slopať!
Nech bude všetkým veselo,
nech si žiaden nesťažuje.
Hraj, muzika — a ty dávaj,
na teba rad nasleduje!
Na šťastie, muzika, zahraj
a ty skorej karta dávaj!

Hlas
A ďalej čo? — či to všetko?
Ja som už všetko napísal.

Duch 2
Ešte i ja dačo poviem,
by ten všetko nepovedal.

Hlas
Povedz, povedz, čo sa stalo,
by nič mlčky neostalo.

Duch 2
Nebudem ti ja rozprávať
o vojnách a mäteninách,
ale o jednom človeku —
jeden jediný — ale strach.

Hlas
Rozprávaj sveta dejiny,
čo to hneď jeden jediný.

Duch 2
Nieto tu velikej moci,
no to iskra v tmavej noci.

Hlas
Rozprávaj len, ak’ sa stalo,
by nič mlčky neostalo.

Duch 2
Jest na svete mesto pusté,
holá, suchá pustatina.
V pustatine jeden človek
sám ako palec prebýva.
Nikoho ráno nevída,
nik mu nepovie „dobrý deň“,
iba zver biedny dobehne,
keď ho má zakryť večný sen.
Čo robíš, človeče biedny?
Poď sem do našej krajiny,
netrp biedu! Tu je hojnosť,
tu sú mestá, tu dediny.
Znám ja mestá, vaše kraje,
znám ja vaše doliny.
Potok smrti nimi tečie,
milšie mne pustatiny.
V pustatine voľno žijem,
ľahnem si na zemičku —
keď tu zomriem, tak poručím
Pánu Bohu dušičku.
Čo robíš, človeče biedny?
Poď aspoň sem ku kraju,
chudobných naši krajania
zo srdca radi majú.
Aspoň za jeden pohárik
okús radosti našej.
I tak smäd ťa veľmi trápi
v tej pustatine suchej.
Pustatina moja suchá,
neviem ja o nápoji.
Žiadalo by sa mi dačo,
ale sa srdce bojí.
Nepil som nikdy nápoja,
nehasil som nikdy smäd.
Pôjdem skúsiť, veď nebude
žiaden podvod ani jed.
Ale ako, ak’ by išiel?
Či to robil otec môj,
ktorý prešiel už v ten večný,
ta-ta, v ten večný pokoj?
Tie hranice neprekročil
ani otec ani ded,
hoc ho trápil tak a dusil
večný hlad a večný smäd.
Ale časy sa zmenili.
Preč’ by ďalej neišel?
Veď som vari hádam preto
ja na tento svet prišiel.
Idem — idem — ale hrozí
dač’ mi, nazad zdržuje.
Kto sa nad biednym človekom
v pustatine zľutuje!
Neviem, čoho sa mám chytiť.
Chcem tu byť a robiť tam.
Tu je voľno, tu kraj otcov —
tam otroctvo, hojnosť, klam.
Tu je bieda, bosý chodím,
ale tu je mohyla,
po týchto púšťach mizerných
moja rodina žila.
Čo myslíš, človeče biedny!
Ľutujeme my tvoj stav.
Aspoň kebys’ nám do kraja
aký-taký prístup dal.
Donesieme ti, čo treba,
zmeníme v raj pustinu.
Uvidíš pred sebou peknú
ako ten raj dolinu.
Pustatinu vyženieme,
posejeme dediny.
Budeš (v) spolku medzi ľudmi,
nie ak’ palec jediný.
Netreba mi vašich spolkov,
načo mi je ten váš raj.
Nebude tu hockto stúpať:
toto mi je svätý kraj!

^[8]Dávny kamarát — to každý deň robí:
Ah, škoda, slnko, tvej švárnej podoby,
že podvečierkom na nebi zahášaš
a ráno nikdy nové neprinášaš.
Dávny kamarát to každý deň robí:
Ah, škoda, slnko tvej švárnej podoby.
Bolo dakedy, ak’ kladú povesti,
zlý duch nemohol tvej svetlosti zniesti.
Pred tvojou tvárou utratil všetku moc
a tak zakapal, ako pred tebou noc.
A teraz samo cestu osvecuješ
zlým duchom, bývaš im miesto lampáša,
kadiaľ tí idú, tam i ty cestuješ,
ak’ by si stalo už za satanáša,
takže nevieme ani, čo sa robí.
Ah, škoda, slnko, tvej švárnej podoby.
Keď sa zlé s dobrým tak moce a pletie,
čo to len bude na tom šírom svete!
Načo sa pletie? — či by koniec vzalo
všetko, čo žije a čo rozsvitalo?

^[9]......na búrku tichý pokoj vstane
v jeho duši a dáka temnota nastane,
ako noc rozprestretá keď je po tej zemi,
takže je bez rozumu, pritom hluchý, nemý
ako stĺp, nachodí sa práve v takom stave.
Ani tá len najmenšia v jeho pustej hlave
nezjaví sa myšlienka, len tma v nej je hustá,
práve tak je ako tá stodolôčka pustá,
v ktorej sa ani slamky viacej nenachádza
a kadekoľvek vetrík voľne sa prechádza.
Divný stav, k nepoňatiu a k neuvereniu.
Povedz to druhým — každý lebo sa zaboží,
lebo všetko svoje, aj život, položí
za to, že to nemôž’ byť, že to nie k zdareniu.
Keď je tma, to sa zduria sny alebo sníčky
a tmu tak prerážajú ak’ dáke iskričky,
takže nebo hviezdnaté vykáže ich rôta.
Ale to tma bez konca, bez znakov života,
tma tichá, chladná, pustá — či dokončil svoj vek
a zahynul myšlienkou ten úbohý človek?
Či vyšla duša načas na prechádzku z neho,
alebo sa rozliala do sveta celého
a v rozliatosti takej ak’ kvapka skapala
v mori, keď telo stojí ako dáka skala.
Stojí, stojí — oči má ak’ z dreva spravené,
tak i tváre, nie živé, no celkom drevené,
akoby ešte nikdy nič neznamenávali.
Ale ako sa striasol, ak’ oči znak dali,
ako dáky plamienčok sa po tvári vylial,
celý sa tak zas trasie ako tá osika —
nadojde ho, nadojde pohnutosť veliká.
Pomaly zas ožíva, ak’ by z mŕtvych vstával.
Iskra, padlá do mraku úplnej ničoty,
zblýska strašne — a lieta, všetko osvecuje
zahaslé, zas životom svetlým rozpaľuje
a všetky do pohnutia hne myšlienok rôty.
Tie zbrnknú zo svej lože ako dáke vtáky,
ako keď prach na ceste rozduria fujaky.
Každá sa drie dopredku v celej divokosti
a chce ostatné vyhnať z mysli okresnosti.
Obrazy sa tak roja ako dáke včely,
keď úľ dakto pobúcha, že sa rozleteli.
Ledvy sa jeden obraz len ukáže bokom,
už sto inších priletí ako z pekla skokom
a zničí ho, že po ňom neostane šlaku,
a tristo zas vyletí pomútených z mraku.
Každý je ak’ strašidlo, nemá konca, miery,
hneď je strom, hneď ako zver zubiská vyškerí
a všetky sa splietajú do jedného celku
a všetky tu robia pomútenosť veľkú,
že samy, hoc’ mátohy, tej zberby zľaknú sa
a ako sa v ňu vrhli, tak zrazu cofnú sa.
Po galamutách týchto menia sa v postavy,
už sú redšie prízraky, už redšie ohavy,
až prešlosť a prítomnosť v pamäti vyhára
a spoza mračna prišlosť jasná sa otvára.

^[10]Tam na vrchu na zelenom,
skaliskami ohradenom,
je zelená poľanôčka,
na nej košiar u potôčka.
Svrčiny letisté nad ním sa hojdajú
a tu na ňom vrany hádavé krákajú.
Nabok od košiara horička jedľová,
odtiaľ ustavične húka jedna sova.
Nabok od košiara stoja malé smrčky,
odtiaľ kedy-tedy zabľačia ovečky.
Poľanka kvitnúca, lúčinky samý kvet,
kdeže vám je šuhaj, kde je váš šíry svet?
Košiarik spletený, ak’ by zmaľuvaný,
čosi ak’ by ulial, pekne zbuduvaný.
Kde ti bača tvoj, kde ti gazda tvoj?
Bača ovce dojí a vzdychá: Bože môj!
V smrčinke májovej vrana nad ním kráče,
ak dojí, tak dojí, ak plače, tak plače.
— Sto dolín som prešiel, sto vŕškov obišiel,
predsa som, čo hľadal, to ešte nenašiel,
hľadám ja len, hľadám zrána do večera,
čo nájdem, to mi preč vodička poberá.
Keby len, čo nájdem, to mi voda vzala,
ešte by to bola veru škoda malá,
ešte by si ja tak na palci zahvízdal,
že by sa ešte tak tento vŕštek ozval.
Ale čo Boh raz dal, to čert besný berie
a mňa ľútosť veľká nad tým trápi, žerie.
Mal som oviec päťsto ak’ mlieko belavých,
akoby po sniežku sypkom vyváľaných.
Mal som oviec päťsto, keď sa mi vypásli,
že sa ak’ tie stromy od radosti triasli.
Mal som oviec päťsto, valachov desiatich,
a belkov poriadnych ako teľce piatich.
Valasi, šuhajci, dobré oči máte,
na ovečky moje pilný pozor dáte.
Nespúšťajte očú z nich ani na chvíľku,
aby sme nemali potom dáku mýlku.
Šuhajci, valasi, robte z celej sily,
aby moje ovce šťastlive chodili.
Umyte im nôžky v trávičke zelenej,
v trávičke zelenej, od rosy studenej.
Pozláťte im rožky, keď slnko vychodí,
aj za tamtú horu skalnistú zachodí.
Nech mojim ovečkám byľka nechybuje,
nech každá z nich večer domov poskakuje.
Valasi odišli, na vŕšek zelený odišli.
Všetci sú na vlkov ak’ jeden zmenení.
Zmrklo už dobre… Tí ešte neprišli…
Vyzerám na briežku, vyzerám ich všade,
či by ich nevidel prichodiacich dakde.
Valasi, šibenci, kdeže ste sa deli,
veru ste dákeho čerta zjesť museli.
Už sa celkom zmrklo, predsa nechodíte,
kedyže ovečky moje pochodíte!
Vyzerám na briežky, vyzerám ku háju,
či sa tam dolu ním dakde neguľkajú.
Ale tma ak’ v rohu, mesiačik zachodí,
a moja čeliadka ešte neprichodí.
Tá moja čeliadka po horách sa tára
a moja sa starosť čím diaľ viac rozhára.
Keby bol sokolom, letel by horami,
letel by horami ta za ovečkami.
Hoc’ aj ako v rohu taká číra tma je,
preletel by ponad tie čiernisté háje.
Ohníček išiel spať, do rána sa lúči,
po horách, po dolách dač’ strašne zahučí.
Hučí len a hučí a puká v krevinách,
ak’ by na tisícich zakresal kremeňach.
Hučí len a hučí — vietor v kútoch zjačí
a zdeľaka dačo ak’ ovečka zbľačí.
Vyskočím ak’ strela z koliby s valaškou.
Mesiačik vychodí práve spoza mrakov,
mesiačik vyletí ak’ (iskra zo) skaly,
okolo, široko ovečky zbľačali
a letia po jednej ko mne ako deti.
Nemôžem na také nešťastie hľadeti.
Po rôžky, chúďatká, všetky pováľané,
daktoré krvavé, celkom potrhané.
Ako dobehujú daktoré, chúďatká,
tak kapú u mojich nôh tie nebožiatka.
Nebožiatka biedne, kde ste sa tak vzali,
kde sú vám pastieri, čo vás tak nechali.
Pastieri odišli na vŕšek zelený,
tam sú ako jeden na vlkov zmenení.
Tam sú chlapci moji, tam ovečky moje,
tam je už všetko to potešenie moje.
Myslím, ovce budú, myslím, gajdy budú,
gajdy mi ukradli, tedy nové budú.
Ale čo raz padlo, to viacej nevstáva,
na svete tak všetko pomaly prestáva.
Vyšiel som do hory s mojimi ovcami,
Pane Bože večný, držže stráž nad nami.
Vyšiel som do hory za rosy studenej,
by ovce ožili od trávy zelenej.
Hľadal som im trávu ako tá kurička,
kde len aký v svete je hájik, horička.
Nieto toho grúňa, ani nieto skaly,
kde by moje nôžky neboli bývali.
Ale čo len robím, bez úžitku býva,
môj kŕdeľ ovečiek smutne si počína,
ako v tuhej zime úbohá svrčina.
Má ona zelenosť, ale nie veselosť,
veselosť prestáva, keď zima nastáva.
Moje ovce v horách ako vrany v chmárach,
keď sa pasú, tak sú ak’ tône po horách —
moje (biedne) ovce, keď sa rozpásajú,
tak sú ak’ vrcholce, keď s vetrom stenajú.
Moje ovce chodia v ôstí po hlavičky,
keď chodia, tak bľačia, hľadiac do horičky.
Moje ovce chodia, ja s nimi chodievam,
keď sa mi vypasú, potom si ja spievam.
Spieval by ja, spieval, že by háj sa striasol,
keby ja ovečky šťastlivejšie pásol.
Spieval by ja, spieval, že by len tak znelo,
keby ma hrdielko moje nebolelo.
Hrdielko moje veľmi je chripľavé,
potešenie moje je veľmi strápené.
Keby raz zaspieval, vetry by zhučali,
tie vŕšky by holé hlasom zaplakali.
Keby raz zaspieval len tak poľahučky,
skalky by padali grúňmi padajúcky.
Keby raz zaspieval moju nôtu pravú,
hnedky by uvidel tú zemičku tmavú.

^[11]Dážď prší, dážď prší, zemičku polieva,
večierkom Janíčko takto sebe spieva:
Deň minul sa v daždi — večierok nastáva —
čím ďalej viacej prší, dáždik neprestáva.
Čím viacej prší, čím diaľ viacej leje,
takže zostávam už temer bez nádeje.
Nádeja — chudinka už len tak sa máva,
ako keď sekera po Dunaji pláva.
Sekera nemôže po Dunaji plávať,
nádeju nemôžem viac na svete mávať.
Mám ja štyri kone, mám päť párov volov,
mám ja oviec dvesto pod tou snežnou hoľou,
mám v stodolách sena, v komorách všetkého,
nič mi viac nechybí, len mlieka vtáčieho.
Na stole chlebíček zo pšenice býva —
no, pri tom všetkom sa mi ak’ zíva, tak zíva.
No, pri tom všetkom mi dač’ také chybuje,
bez čoho sa moje vždy srdce sužuje.
Bez čoho mi všetko manie nič neplatí,
ako čo by začal po skalách dač’ siati.
Môžeš skálie pusté, ako chceš, obsievať,
nebude ti nikdy ovsíček dozrievať.
Môžeš skaly pusté sto razy zorávať,
nebude ti skala požehnania dávať.

^[12]Robím, robím ustavične
ak’ zapriahnutý,
pri varštati ako v putách
sedím prikutý.
Čo zarobím, to prejem,
lebo v krčme prepijem,
— tak sa vždy krúti.

Táral som sa po vandrovke
celých sedem liet,
myslel som si: pôjdem kraje
a ľudí pozrieť.
Koľko ráz smäd som trpel,
koľko dní som nič nejel —
tomu miery niet.

Pán na mňa zle vždy pohliadal,
kliala ma pani,
tovarišia ma obkradli,
tí psi, trhani. —
Domov som sa tak hodil,
keď som toľko pochodil,
naradovaný.

Domov prídem a sediačky
začnem mysleti,
teraz sa mi moja cesta
celkom osvieti.
Teraz vidím iste len,
že je všetko bludný sen,
všetky predmety.

Prehliadol som za osem liet
všetok sveta krám,
videl mestá, videl kraje;
čože z toho mám?
Čo by práve mal ten svet,
čo som mohol len vidieť,
za to nič nedám.

Keď som videl vandrovníkov
domky prosiacich,
keby hanba nie, veru by
dal sa medzi nich.
Rob, nerob, buď, aký chceš,
s tým ty rovnaký budeš —
dokončíš svoj dych.

Narodil som sa, by umrel,
aby dokonal,
žijem, aby pre jedenie
potom pracoval.
Žijem len pre jedenie —
bodaj také stvorenie
čert horúci vzal.

Orol nie vždy pre jedenie
hor’ poletuje,
jeleň nie vždy za trávnikom
dol’ poskakuje —
človek, biedne stvorenie —
za to prosté živenie
vždy sa sužuje.

^[13]Učiteľ
Akože sa má ten váš syn?
Čože už teraz robí?
Či už vychádza pomaly
z tej nešťastnej choroby?

Či už veselšie pozerá,
nemá v hlave taký mrak?
Lebo musí sa ukázať,
ak vyzdravie, tento znak.

Matka
Ako býval, taký je,
mrak na ňom veliký je.
Nevidí sa chuti mať,
ak’ to cíti jedna mať.

Učiteľ
U mňa tiež jednako,
jednako a nijako.
Keď sa ho dačo spytujem,
odpovie mi síce,
ale len z mrzutosti —
trpké jeho líce.
Hoc on všetko zakrýva,
ale dobre vidieť —
ah, žiaľ mi na šuhaja
tak dobrého hľadieť.

Matka
Koľko razy mu vravím:
Čokoľvek chybuje,
povedz prosto, Janíčko —
on sa neponosuje,
povie: — Nič, drahá mati.
A sadne si do kútika.
Koľko razy naň len pozriem,
zima ma prejde veliká.
Poslala som po doktora,
po doktora, po mestského.
— No, povedz, čo ti chybuje.
— Drahá, mati, nič takého.
Málo som tú noc spal,
spať sa mi nechcelo,
teraz vám nemôžem
vyzerať veselo.
— Tedyže si ľahni.
— Rád by, drahá mati,
keby trebas vo dne
len mohol zaspati.

Učiteľ
A čože robieva
v noci, keď nespáva?

Matka
V kuchyni pri ohni
samotný sedáva.
Pri ohníku sedí,
leckedy zaspáva,
no, to nie žiaden sen,
vstane, keď mrkáva.
— Čo si tak zdurený,
Janíčko, synak môj?
— Nedá mi jeden sen,
ukrutný sen, pokoj.
Sen ma jeden trápi…
Zas na ohník vrhne
a drieme zas sladko,
kým ohník nemrkne.

Učiteľ
Podivná choroba,
viacej ako mdloba,
ktorej všetko chybí
a pritom ani mak.
Keď naňho si myslím,
to ma zachváti mrak —
divná na svete moc,
neslýchaná nemoc.

Matka
Keby len vedela,
v čom má nedostatok —
ešte mám dom pekný,
mám pole a statok.
Dala by mu, dala
dušou, srdcom mojím,
ale sa o inšie,
pán učiteľ, bojím.

Učiteľ
Hej, žiaci, poďte sem,
či ste dač’ skúsili?

Jeden
Dosť sme vôkol neho
čochvíľa chodili,
chceli sme ho dostať,
no sme ho nemohli.

Druhý
Ale sme inakšie
predsa si pomohli.

Tretí
Bol som včera v háji,
vidím ho tam sedieť,
vo veľkej húštine
budem naňho hľadieť.
On sa tam neučil,
on tam nič nečítal —
zdalo sa, akoby
dačo milé chytal.
Šum prichádzal tichý
od riečky, potôčka,
pozeral na háje,
z tichého oblôčka.
Pozeral na háje,
na peknú dolinu —
zase sa vyvalil
pod hustú svrčinu.
Pozerám, či zaspal.
Nespal — vidno oko,
ale vidieť, ak’ by
počúval hlboko.

Učiteľ
Vy druhí čo viete,
či ste dač’ skúsili?

Žiak
Dačo, ale málo.
Darmo sme chodili.
Ideme po briežku —
slnce zapadalo.
Pod kríčkom sa dačo
čierneho zazdalo.
Ideme ta. On to
čos’ maľuje, robí.
Pane Bože večný,
čo to za podoby!
Či sú to figúry,
či sú to litery?
Ibák čo by videl —
žiaden neuverí.

Učiteľ
Či by si to mohol
lebo odmaľovať,
keď nemôžeš nijak
slovami povedať.

Žiak
Videl som ja dobre,
čo ten tam maľuje,
ale sa mi len tak
v mej pamäti snuje.

Učiteľ
Dačo mu chybuje,
Bože Hospodine,
ale čo — to zvedia,
hádam, keď pominie.
Hádam za čím horí,
to prebýva inde,
ale ako sa mi vidí,
to dobre nevyjde.

Matka
Keby len vedela,
čo by mu chybelo,
išla by, kde žiadne vtáča
dosiaľ neletelo.
Letela by poľom
ako kukulienka —
Či nemáš, pole, zeliny
pre môjho Janenka?
Letela by horou
ako kukulienka —
Či, horička, nemáš tône
pre môjho Janenka?
Klopala by ďatľom
do každej svrčiny —
Ah, zžiaľ sa, stromček, nado mnou,
to môj syn jediný!
Ah, zžiaľ sa, hora, nado mnou,
mám jedného syna!
Ak’ sa ti to, hora, ľúbi,
keď javor vyschýna?

^[14]Huk — muzika len tak hučí —
tartas. — Daj, krčmárka vína!
Na, basista, hrsť červencov!
Teremtette — kuracina!
Napite sa, hudci, vína —
ty tam predný dobre ťahaj,
nie? — no, choďte — strepem husle —

Chlapče, chlapče, pozor daj!

Chlapci, hore — ta do skoku!
zem, od vašich nôh len tak zvoň —
ak nie, vidíte to okno!
Zaraz pôjdete všetci von.
A ty v kúte, čo tak fučíš?
Vari oduchuješ kašu?
Pohnem ťa ja ľahko z kúta:
vidíš na stole tú fľašu,
vidíš ten stolec dubový —?!
A ty, dievča, pekne dupkaj,
ak nie, vypoviem ti všetko…

Chlapče! — chlapče, pozor daj!

Huk — muzika len tak hučí,
fľaše po stenách lietajú —
skáču chlapci do popuku,
tie ak’ kobylky virgajú.
Virgajte, kobylky mladé,
pekné, čierne, vyčesané,
skáčte ako v pustatine,
hladným vlkom poplašené.
Ty, Marčuľa, šelma veľká,
nedrž sa mi — vydvihnem ťa
a ako fľašu na stole
tak na zemi roztrepem ťa,
ani ťa čert nepozbiera,
horké potešenie moje.
A vy, páni muzikanti,
ešte máte celé stroje,
ešte máte celé hlavy —
hajah! — Stolov, fliaš trieskania,
každé skáče, každé lieta
ako do krkov zlámania.
Hajah! hajah! tartas — treskot
ako v súdny deň vybúši —
halas — tartas, všetko praští…

Beda, chlapče, tvojej duši —
ako súdny deň vybúši,
všetko zmetie a ohluší —
beda, chlapče, tvojej duši!

Utíchol tresk, utíchol plesk,
utíchla celkom sodoma,
ale všetko znivočené,
všetko zbité do paroma.
Obloky celkom vybité,
zem od krvi je červená,
dvere zdrobené na kúsky,
obrýpaná celkom stena.
Zo stolíc a zo stoličiek
kde-tu noha, kde doštička,
kde kus s basou, kde kus z husáľ,
kde rozdriapaná stužtička,
kde kamizol skrvavený,
kde kus stola strieskaného —
naprostred on fajčiac sedí.
Strach je pozerať na neho,
strach pozerať na jeho tvár —
leckedy z nej plameň búši,
hneď sa v dyme čiernom skryje —
beda, chlapče, tvojej duši!

Čoby beda, aká beda,
nik mi za príčinu nedá,
nik mi nedá za príčiny —
ja som samotný jediný.
Čoby beda — aká beda,
nik mi za príčinu nedá.

Beda tvojej, chlapče, koži —
my sme všetci ľudia boží.
. . . . . . . . . . . . . .

^[15](Bankrot, o všetko prišlý)
Tvárou bledou pokraj vody
vycicaný šuhaj chodí.
Tvár má ako stenu starú,
na ktorej škára na škáru —
vychudnutý ak’ palička,
tak sa trasie ak’ vodička,
keď vetríček pofukuje,
ledvaže len pokračuje.
Vietor keby lepšie podul,
veru by ho, myslím, sfúknul.
Sfúknul by ho ak’ lístoček,
keď nejeden prepsil rôček
a vytriasol svoje sily
do bariny a do hnily.
Tak ako ukrižovaný,
ak’ najviac bývajú páni,
zasadne si ako svätý
a začne takto dumati:
Mal som, mal som, premrhal som,
cudzie ženy miloval som,
cudzie ženy a (kartárstvo)
priviedli ma o bohatstvo.
Čo — no krem toho nespania
priviedli ma i o zdravia.
Nuž ale čo! — čože ten svet?
Manie, život - je len bilet
Jeden bilet a nič viacej —
potom pokoj, nastojacej
smrti dom musel by vidieť.
Čo by chcel dva ráz za bilet
ísť na bál — to len raz platí.
A tak pokoj večný, svätý.
Jest dosť ľudí, čo sa rodia,
nikdy na ten bál nechodia —
blázni — a tak umierajú
a bilet neužívajú.
Tí na svet ten preto prišli,
aby tak zas preč odišli.
Tvár mu taká ako psovi:
pod očami dve podkovy,
oči — uhle zhášajúce,
len troška plápolajúce.
Na druhých už zhasli miestach,
takže na to pozrieť je strach.
Ako smrť, život tu vedno,
v celku ako telo jedno.

(Sbor)
Ešte spí vždy, ešte spí vždy,
ani sa len nepohýna,
ako skala, ako drevo —
a už nadchádza hodina.
Už hneď udrie mu hodina,
a on bez starosti leží
ako trieska valnou riekou,
ktorá do priepasti beží.
Struna žitia natiahnutá
spráchnivela, skoro praskne —
oleja viac niet v kahanci,
lampa bledne, skoro zhasne.
Lampa bledne, skoro zhasne —
a on bez starosti leží
ako trieska valnou riekou,
ktorá do priepasti beží.
. . . . . . . . . . . . . . .

(Sbor)
Kto žil vo snách ustavičných,
nechcel by vidieť končinu.
Med samý s’ pil, skúsže i blen —
vstávaj na súdnu hodinu.

(On)
Kde som sa vzal tu, môj Bože!
Čo je to? — Dáke väzenie?
Či to sen, či to istota,
čo to za strašné sklepenie?
Steny čierne, celkom čierne,
kúty tmavé, stôl zakrytý —
kto to tam pod stenou leží
v tme hustej ak’ by povitý…
Ľaľa! tam sa dačo moce —
ale to len lampa robí,
metajúc ostatné blesky —
ale nie! — to sú podoby.
Oleja niet — málo vidieť,
ja sám a lampa zhasne hneď.

(Sbor)
Zhasne, zhasne, zhasneš i ty.
Hneď bude hodina biti,
bude biti, bude znieti,
keď nešťastne budeš mrieti.

(On)
Hlas dáky sem zo strán letí,
sem bije — čo?

(Ozvena)
…mrieti.

(On)
Mrieti?

(Jeden hlas)

Veru mrieti, mrieti, mrieti,
a to hneď; už si raz v sieti.
Tu niet dverí, tu niet brány,
iba brána z tamtej strany.
Tá brána je otvorená,
ale východ, konca nemá.
Do tej brány chodia páni,
do tmy večnej odkázaní.
Do tej brány pôjdeš i ty,
hneď bude hodina biti.
Ešte jedno okamženie
a je hračky dokončenie.

(On)

Dobehol som, doletel som.
Kde môj beh? A už hneď umrieť…
Ešte nežil som — a už priam
musím tento opustiť svet.
Kde môj život? — Dač sa mätie,
ale ako vo sne — neviem,
či som bol dakedy v svete,
či istotu za sen beriem.
Ale nie! To bude zdania!
Nežil som, už smrť naháňa
život. Či som mal ja matku?
Neviem, aký by bol môj brat,
otec? Sotva — nepamätám.
To len bude hlavy závrat,
to len bude hlavy závrat —
nepamätám, nie — otca — mať!

(Sbor)
Nechceš vedieť o živote
v hodinu ti vykázanú,
tu máš knižku, tu máš túto,
celučičkú zapísanú.
Prečítaj v nej prvší riadok
a pozri na samý zadok,
pohľaď v nej na všetky zhyby
a čo ešte do nej chybí.

(On)
Písmo moje! Ruka moja!
Meno moje!

(Sbor)
Knižka tvoja!
Pozri si na všetky zhyby
a čo ešte do nej chybí!

(On)
Viem už! Tak je! Tak je iste!
Vtedy som tú knižku dostal —
knižka bola utešená,
ak’ by teraz ju v ruke mal.
Nebolo v nej ani slova,
knižka bola pekná, nová,
knižka bola utešená,
krajíčkami pozlátená.
Krajíčky sa ligotali,
svety moje prekvitali
ako tie najkrajšie kvety —
také boli moje svety!
Svety moje! Svety! Svety!
Mati moja, drahá mati!
Ty si hore tam na nebi,
ja tu musím nariekati.
Mati moja, drahá mati!
Pred mnou teraz všetko stojí,
ak’ som v tvojej teplej láske
vyrastal z mladi v pokoji,
tys’ ma od slnka chránila,
mladé srdiečko plesalo —

(Sbor)
Ďalej čítaj! Ďalej čítaj!
Ďalej čítaj, čo sa stalo!

(On)
Mladé srdiečko plesalo.

(Sbor)
Ďalej čítaj, čo sa stalo!

(On)
Vyšiel som do sveta toho
plný moci, plný sily.
Mal som kráčať tam — ale ma
vlny sveta zachytili.
Zaspal som ako opitý,
keď je veliká kúrňava.
Opití pozamŕzajú,
keď duje — ja mám tiež zmrznúť
a na veky, večné veky
hlavou oklepnúť a usnúť,
spadnúť do veľkej mrákavy!
Čo ste mi nenarobili,
svetárske ihry, zábavy.

(Sbor)
Čo ste mu nenarobili,
svetárske ihry, zábavy,
on pre vás už letí, letí
ta-ta do večnej mrákavy.

(On)
Mrákava podo mnou stojí
bez dna, bez okna všetkého.
Keby v nej aspoň sa vidieť
dalo trebárs najmenšieho,
hocaj vtáčka jarabáčka,
hocaj samé pusté steny.

(Sbor)
Blesk posledný už ti svieti,
posledný, a už sa mení.

(On)
Keby aspoň tá lampička
bola potom mi družička,
keby aspoň tá ostala.

(Sbor)
Keby horieť neprestala,
ale už v nej niet oleja,
kape ostatná nádeja.

(On)
Keby aspoň tá lampička
bola potom mi družička,
ale blesk ju ponecháva,
prichádza večná mrákava.

(Sbor)
Kto vo dne spal cez celý deň,
nocou bude neospalý,
bude vo tme, bude v mraku,
ak si sviečku nezapáli.
Ale beda, večná beda!
Ktože mu tú sviečku predá?
Čo by predal dáky hlúpy,
za čo ti tú sviečku kúpi,
keď mu babky neostalo?
Čítaj ďalej, čo sa stalo!

(On)
Zaspal som ako opitý,
keď je veliká kúrňava —

(Sbor)
Čo je ďalej, čo to značí
tá machuľa, tá ohava —

(On)
Jedna od druhej škaredšia,
každá srdce viacej raní.
Čo tie kríže, čo tie kráže,
čo tie zababrané strany?

(Sbor)
Ten, kto s medom blen nemieša,
odrazu ho vypiť musí,
čo ho zradkyňa pochytí,
čo ho naskutku zadusí.
Čos’ navaril, pojesť musíš,
taký je v svete poriadok.
Veľký pohár, plný blenu,
vypi zrazu naostatok.
Z nás ho žiaden nevyprázdni,
sám si ty ho vypiť musíš,
čo ťa zradkyňa pochytí,
čo sa naskutku zadusíš.
Nechceš čítať, nechceš ďalej,
s tým ťa hrúza nepreletí —
rušajte všetky obrazy
kŕdľom do jeho pamäti.
Prečítal si prvší riadok,
pozriže už aj ostatok.
Poprezerals’ všetky zhyby,
pozri ešte, čo tam chybí.
. . . . . . . . . . . . .

(Sbor)
Každý svoje vypiť musí,
čo ho hnedky priam zadusí,
každý svoje v svete poje,
každý musí užiť svoje.
A kto spí, ten sa prebudí,
prečíta si každý riadok —
ale beda, večná beda,
čo zbudí sa naostatok.

^[17](Kňaz)
Ťažko mi, ťažko, všade ma omína,
chorosť a neduh všetky kosti láme.
Kážem tisícom o sláve nebeskej,
a teraz ležím sám na holej slame.
Priatelia moji, veľký ma hriech dusí:
Beda! Kto semä bez modlitby seje.
Rozsievač prostý, ked semeno kladie,
sám nábožnými slzy ho poleje.
Ja som polieval, ale slzy moje
nevyšli nikdy z srdca skrúšeného,
zvyk ich vytisol z tajomnej svätyne —
teraz sa horšia na pána podlého.
Každá sa slza, odkiaľ vyšla, vracia
v jedy a hnev ako smola vriaca.

(Mudrc)
Vychádzam slávne s novými svetami,
kŕdle sa môjmu vtipkárstvu klaňajú.
Zomriem. Boh ho znal. Teraz moje svety
život, ktorý som im nedal, žiadajú.
Dať im nemôžem, každý svet ma pichá,
hladný a smädný moje srdce cicia,
že som ho na svet na pletky vyviedol,
štípe žihadlom ma stá pijavica.

(Básnik)
Nezáviďte mi! Môj osud tiež strašný
a takoj trpím docela nevinne.
Hlúposť nevdojak dákosi urobil,
chýr sa roznesie po celej krajine,
celá krajina hučný ohlas dáva:
Dobre, výborne! Znamenitá hlava!
Mne sa ak’ humno hlava rozšeporí.
Sláva ma striasla, väčšiu slávu žiadam.
Predtým som hlúposť nevdojak urobil,
teraz o dušu všetky pletky hľadám.
Vyvádzam na svet pletky, haraburdy,
smrady, mátohy, potvory, šibencov
a svet, pajedom besným omráčený,
nevie sa naviť dosť bôžaťu vencov,
nevie sa naviť, otrocky sa zníži.
Ja som ho hrdo držal v takom kríži,
teraz za hlúposť ťažko-horce platím,
stiahla bič strašný na mňa božia ruka:
Všetky mátohy, čo som povyvádzal,
v hlave burcujú, dobre že nepuká.
Peklo, mátoha, utopenec jačí,
že ani už mi viac rozum nestačí.

(Mudrc)
Svet ešte dosiaľ nenašiel si hviezdu,
stavia budúnky na kuracie nohy.
Boh sa mu zjavil v celej svojej sláve
a keď tŕň vidí, uverí v mátohy.
To je tá kliatba a naše súženia,
svet jarmo vláči, my jeho trápenia.

(Strojorob)
Nie ste vy sami! Korbáč boží dlhý
za moje skutky, za moje výtvory.
Mám duchu slúžiť, čertovi daň splácam,
utvrdím v bridi oslablé potvory.
Kliatbu upevním múrami, hradbami,
cestu zahádžem besnými strojami,
delá vystavím, nech sa nik neblíži,
kto by vykúpil odhodencov v kríži.
Ale bič boží vynájde si svojich
a v čom ich nájde, na tom ich i bije.
Briď som ohradil pred vykupiteľom,
teraz v tom hrade duch môj strašne vyje.
Milosť chcem božiu, chcem si kus oddýchnuť
v duchu voľnejšom, ale skutky moje
hádžu skazou len, kto by koľvek prišiel,
duch sa nemôže povýšiť nad stroje!
Mám sto ráz väčšie ako vy trápenia,
kliatbu som niesol, necit chladný scela,
teraz bez citu, bez ducha sa táram
s tým povedomím, že som ako teľa.
Nechcel som cítiť, necit ma sužuje,
kliatba, čo nežrie, tým je viacej vzteklá.
Za milosť veľkú by od Boha kládol,
keby mi v hlave všiu vlial hrôzu pekla.
Vy máte vieru, iba mňa žrie kára,
oheň som zhasil. Boh ma ľadom skára.

(Mudrc)
Hriech náš je strašný a nikdy nezhojný,
nepokoj večný naša robí vina,
svetu mŕtvemu nemožno povedať,
aby odpustil, že sme my príčina.

(Človek)
Svetu mŕtvemu povedať nemožno,
ale odpúšťa v svete za svet živý —
Spite pokojne, biedni pokútnici,
nech vám bude Boh večný ľútostivý!

^[18](Minister)
Na kanapách rozvalený
sedí starík v zadumení.
Fajčí, kúri, len tak dymí,
že sa vaľká so sivými
kotúčkami dym ten hore,
že je v dymovej komore.
Sedí, dumá — nos špicatý,
líce bledé, vlas strapatý,
koža ku kosti prischnutá,
mieň počerná ako žltá,
obrvy tak ako mraky
dolu visia ponad zraky,
ktoré tak hnusne blýskajú,
tak sa strašne ligotajú,
že pochodia na blesk hada,
keď sa na slnku rozkladá.
Fajčí, dymí — dym sa valí —
dumá, oči zablýskali.
Dač’ ho ženie — už v ňom kypí —
povie dačo — nie, leč sipí:
Dobre je už — odpor je preč,
nemôže viac už povstať meč,
porežúc moje kosílky.
Dobre som robil do byľky.
Dobre! — hurá! — všetko kape,
čo sa len k životu driape.
Tak to býva na tom svete,
kto zná svoje poklásť siete.
Drábi! — Kde ste? — Sem sa majte,
ak’ robíte, rozprávajte —
(Čertov plno, že ich je strach,
ak’by v izbe rozsypal prach.)

Čerti
Tu sme, pane, všetko kape,
čo sa len k životu driape.
Ešte dáka malá guľa
života sa v svete túla,
už je len plamienček malý,
už sme ju zo dňa vyhnali.
Tá sa po močiaroch túla,
ak už teraz nezhynula,
lebo našich je hrúza — strach,
tí sú deň-noc na koníkach
a sekajú a rúbajú,
že iskry len tak dávajú.

Zloboh
Dobre, chlapci, hor’ sa majte;
začali ste, dokonajte,
i tak máme jedny lósy:
zahaste tie svetlonosy.

Čerti
Všetci máme jedny lósy,
zahasíme svetlonosy.
Kto sa nepridŕža teba,
ale tam dákeho neba,
padne našimi mečami,
že nedrží s tebou, s nami.
. . . . . . . . . . . . . .

(Preč odletia páni bratia a všetci sa ak’ sen stratia.)

Zloboh
Fajčí, dymí, dym sa valí,
oči smiechom zablyšťali:
Chlapci druhí — sem sa majte,
ak’ je v svete, rozprávajte.

Čerti
U národov je tíšina,
málo sa tam kto vypína,
a keď svoju zdvihne hlavu,
ľud ho sám v zem zašle tmavú.
Tak my sme vec vykonali,
by sme sprostých v kapse mali.

Zloboh
Dobre tak, nech všetko kape,
čo sa len k životu driape.
Nech je všetko vyblednuté,
všetko tupé a zaškreté —
bez rozumu, bez výrazu,
oklesnuté ak’ od mrazu.
Nech pozerá všetko k zemi,
nech je každý živý — nemý —
nech nemá slova k inšiemu,
len k životu zmyselnému.
Nech v tom svoje všetko hľadá:
keď jesť, piť — psiť sa dopadá.
Národ, ak’ môžte, cicajte,
viac v ňom sily nenechajte —
nech nemá nič síl pre seba,
len práve, čo nám potreba.
Nemá nič na tom svete znať,
ani menom sa menovať.
Dosť je, keď zná mňa a nič viac,
pred mnou sa pokorne klaniac.

Čerti
Dobre tak, nech všetko kape,
čo sa len k životu driape.

Zloboh
Istú formu tuto máte,
na tú všetko pomeriate.
Tu predpisy, tu rozkazy,
tu zákony, tu zákazy
a čokoľvek treba ľudu.
Aby ale on to prijal,
ak’ zo seba pošlé uznal,
oblečte sa a zjavte sa
tomu ľudu, ukážte sa
ak’ najväčší patrioti —
a tak potom do roboty!
Nešanujte nič — veď máme,
o to sa už obstaráme,
to už len na mňa nechajte.
Tak sa teda ponáhľajte.

Čerti
Dobre tak, nech všetko kape,
čo sa len k životu driape.

Zloboh
Fajčí, kúri, dym sa valí,
oči smiechom zablýskali:
Chlapci druhí, sem sa majte,
ak’ sa vedie, rozprávajte.

Čerti (radcovia)
Tu sme, pane, tu sme všetci.
Dobre stoja naše veci:
Ľud je celkom už v podlosti,
takže pláva v zmyselnosti.
Mnoho ich tam zakapalo
a mnoho takých sa stalo,
že neznajú služby viesti,
iba piti, psiť a jesti.

Zloboh
Ver’ ste chválu zaslúžili,
ale dač’ ste preds’ schybili.
Máte na to pozorovať,
by ľud mohol službu konať,
službu našu, čo mu dáme,
inakšie nič nevyhráme.
Choďte tedy po krajinách,
po dolinách, po rovinách,
zakladajte spoločnosti,
čo budú ľud viesť k miernosti.
S tým lepšiu čiastku vyhráme
a nájdeme, čo hľadáme.
Ale ešte mi napadlo —
hocaj to je už zrkadlo
bláznivé a už rozbité —
doveďte mi — tých pánikov,
čo sa živia z románikov,
všetkých, slovom, čo sa pera
držia, z ktorých len vyzerá,
že dač’ písali do novín.
Chcem ich tu mať na pár hodín.
Len do práce! — Zlato máte,
sylogizmov naklepáte,
privediete už hotových,
že nebude treba nových
dôkazov. Tak vykonajte
a teraz sa ponáhľajte.

Fajčí, kúri, dym sa valí,
oči smiechom zaihrali:
Chlapci, chlapci, sem sa majte,
ak’ sa vodí, rozprávajte.

Čerti (radcovia)
Tu sme, páni, tu sme všetci,
dobre stoja naše veci.
Už sa valia romanári
a všetci možní pisári.
Pred izbou vašou čakajú,
až ich dnuká zavolajú.

Zloboh
Hneď ich tedy zavolajte
a vy preč sa ponáhľajte.
Nateraz nič viac, veď máte
dosť čo robiť, ako znáte.

Na diváne rozvalený,
dymom celkom obtočený,
fajčí, dymí, kúr sa valí,
oči smiechom zaihrali.
Dvere v izbe rozleteli,
plno dnuká vycibrených,
po nemecky oblečených,
v novej móde pánov kráča —
starých, mladých, tenkých, hrubých —
— Pekne vítam hostí mojich,
nechže sa rozložiť ráčia.
Tam sú stolce, tam divány —
len ak’ doma, moji páni,
na čo ste tu povolaní.
Netreba mi moc slov metať,
o čom každý má už z vás znať.
Ja teraz všeličo kujem,
na čo vás tiež potrebujem.
Viem, že ste nie dáke ženy,
ale smelí a skúsení.
Čo chcete, to dostanete.
Sľúbte, že robiť budete,
čo vám poviem predkom, všetko.
— Nech len bude štedré vrecko.
— Viete! — Vy, ľud čo učíte,
teraz ducha priostrite
svojho k plánu vyvedenia,
čo vám donesie spasenia.
Mudráci, vy s dôkazami
a všeliakymi hádkami
bielo čiernym dokazujte,
všetko do mračien zasnujte,
aby koncom vyšli súdy,
že človek, keď myslí — blúdi.
Aby každučkú myšlienku
považoval ak’ pálenku,
ktorou sa človek opije
a ničoho neužije.
Horšie — nech každý to ohliadne,
že myšlienka a jed má jeden byt,
že jed o život pripráva,
myseľ, rozum odberáva.
Znáte všeliake záhyby,
znáte vynájsť všetkým chyby,
netreba vám slov kupovať.
Chcete teda tak pracovať?

Hlas
Ak’ nás vidíš, sme hotoví,
započneme život nový.
Čo žiadaš, to vykonáme,
veď remeslo naše známe!

Zloboh
Vy, poeti — sem sa majte
a bližšie si posadajte.
Vám tiež pole tu nastáva.
Vy z hnile paradís robte,
kaluž kvetami ozdobte,
že ľud sprostý bude myslieť:
To je život, ah! — to je svet.
Celý ten svet pretkávajte
stužkami rozmanitými,
ak’ pavúci zamotajte
okovami milostnými.
Nech každý má hnileť za kvet,
v ktorej chce žiť, koncom umrieť,
nad ktorú niet nič krajšieho,
pod slnkom hľadanejšieho.
Viete — teraz už len robte,
kaluž kvetami ozdobte.
Za to všetko máte, vedzte —
Či ste hotoví, povedzte?

Poeti
Všetko, čo chceš, urobíme,
kvetmi kaluž ozdobíme.

Zloboh
Sem sa bližšie, novinári,
i vás rovne potrebujem.
Vy budete mi veslári,
keď ja na lodi poplujem.
Vaše bude — ľud pletkami,
hádkami, haraburdami
kŕmiť a zaneprázdňovať.
Inšiemu treba pokoj dať.
Nech ľud privykne na pletky,
na módy a etiketky,
nech sa ako dieťa baví
a nech v pletkách svoj čas trávi,
nech z mód každý čo deň loví.
Či ste k tomuto hotoví?

Novinári
Hotoví sme, sľubujeme,
dľa sľubu robiť budeme.

Zloboh
No, teda už všetko pôjde,
každý svojho šťastie dôjde,
nech len robí a pracuje,
ver’ iste neobanuje.
Páni moji, len sa majte,
na sľuby nezabúdajte.
Neľutujte slov a rečí,
ak’ sa od vás aj i svedčí.
O inšie sa nestarajte,
dôveru do mňa skladajte.

Všetci
O inšie sa nestaráme,
dôveru do teba máme.

Zloboh
Na diváne rozvalený,
dymom celkom obtočený,
Zloboh pyšne odfukuje,
lecikedy len zhundruje:
Už je môj svet — a byť musí,
čo nebude chcieť, vydusí
mojej moci ničiaci vzduch.
Napriek tebe, ty jasný duch,
napriek tebe, Všemohúci,
mne náleží svet budúci.
Dumá, myslí — vonka treskot,
pod ním — nad ním slyšať hrmot —
všetko sa trasie v svetlici.
Ale na škaredom líci
hnusný pokoj — driema v zlosti —
veľkosť zjavuje v podlosti.
Driema v zlosti, aby zase
vystúpil vo svojom čase.
Čo sa robí, to nestojí,
on je pri hromoch v pokoji,
on nikdy nie na rozpači,
ani keď hrom ak’ zver jačí.
Pri hromoch, bleskoch vo vojne
on si sedí len pokojne
a z tých bleskov strely loví
proti jasnému duchovi.