Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth, Renata Klímová, Michal Greguška, Martina Červenková, Andrea Minichová, Jozef Sedláček. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 138 | čitateľov |
[1]
Pustina, pustina — všade zôkol-vôkol,
vietor pokryl cestu snehom čím hor tým dol,
už cesty niet žiadnej, čože mám už robiť?
Kde oči zavedú, či sa mám len pustiť?!
Lodička maličká veľkou riekou ide,
vietor ju rozháňa — kdeže ona zájde?
Už viac nemám sily lodičku si riadiť —
čože mám s veslami týmito urobiť?!
Ako tá tmavá noc, také sú oblaky,
všade sa zmáhajú veľmi husté mraky,
už začína hrmieť a dážď poprchovať —
kdeže, Bože milý, mám si skrýšu hľadať?!
Pustím sa bez cesty, tam sa dakde stratím,
zámet ma zasype, viac sa nenavrátim.
Lodičku biedničkú, ja som šuhaj malý,
veslovať nevládzem, vietor ju prevalí;
na poli stáť budem — živel strašne vyje,
krížom sa zablysne a mňa hrom zabije.
Pomoci nevidím, potešenia nemám,
vidíš ten šíry svet — a predsa som v ňom sám,
sám som ako stromček malý v pustatine,
nik ho nezastane — od vetrov zahynie.
V pustine bezdušnej dáky šum povstáva,
nad temnými krajmi tatranský vták pláva,
zanechal on vrchy, v nebeský letí svet,
šuhaj v túžbach naňho neprestáva hľadieť,
v ňom je jeho život, v ňom je jeho viera,
jakby ho chcel chytiť, tak naňho pozerá.
Hej, no len počkaj ma! nemám ženy, detí,
voľno sa ponesiem, kade slnko svieti,
požičiaš mi krídel — západ preletíme
a na východ slnko vítať zaletíme.
Schytil sa na krídla a začína lietať…
vetriská hneď začnú strašne mu zavýjať;
stromy sa kolíšu, konáre praskajú,
po čiernistých horách vlci zavýjajú.
A hľa, tamto mraky husté — veľké — čierne —
ako sa skláňajú, jak kane požerné;
zase sa dvíhajú, zase sa skrúcajú,
horami dolami jak sane lietajú. — —
Na poli divokom pri vode hučiacej,
polnočných zlých duchov plačami steniacej,
tam na skalách divých vlny sa zbíjajú,
a jakby slzami stromy oblievajú.
Za nimi sa ženú z celej svojej sily,
jakby ich o dačo chudinky prosili,
ktoré sa ku vodám tým samým schytajú
a tým vodám žiaľnym lístoček spúšťajú,
ktorý keď pochytia, tak sa rozbehnú s ním,
sto ráz ho nadhodia vlnobitím svojím,
sto ráz skúpu v slzách, peniacich ako sneh,
sto ráz ho vyhodia jak mršinu na breh,
sto ráz naspäť schytia tak ako vietor hlas
a vláča a ženú, pred sebou mecú zas,
až naposled, keď ho tak vyobracajú,
tie vlny žalostné v sebe ho schovajú.
Už lístoček hlcú — šuhajček ide spať,
lístoček prepadol — šuhajka nevídať.
Už šuhajka viac niet,
čo prejdeš celý svet.
Len v doline tmavej, kde je strigôňa moc:
Bračekovci moji, zahučí, dobrú noc!
Čo by tam dobrú noc, veď ešte nebol deň,
trebárs hocajaký, nech si už bude len.
My na deň čakáme, na božie slniečko:
orodujže za nás tam, drahý Janíčko!
(1844)
[1]
Pesnička na kare
ku cti zosnulému Jankovi Tomesovi, duši slovenskej, —
držanom — povedaná od Janka Kráľa. —
Prvý raz v Nitre 1844, str. 155—7, Ps, str. 151—3, V-1, V-2. Prepis u V-1 bol verný, okrem chyby v 5. slohe na str. 32 „jak kone požerné“ namiesto „jak kane požerné“. V-1 píše sňahom namiesto snehom, mám si skrýšu hľadať namiesto mám skrýšu si hľadať. Oprava detí namiesto deti bola na mieste.
— básnik, jeden z najvýznamnejších a najradikálnejších predstaviteľov slovenskej romantickej generácie Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam