ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]Keby bol, ako nie, sokol sivokriely,
lietal by ponad Váh ak’ obláčik biely,
ponad Váh by lietal a na Štíte býval —
čiže by sa dolu na ten Liptov díval!
Hen ten vrch okrúhly, tá vysoká hoľa:
kto nezná spod Štítu sivého sokola?
Čo prejdeš päť stolíc a štyri krajiny,
ale predsa takej nenájdeš chlapiny,
ani naširoku, ani naďaleku,
ako je ten starý Jurina zo Smreku.
Hocaj už i starosť vyzerá mu z očí,
ale tisíc mladých raz poraz preskočí,
a nech sa len chráni hen v siedmom vidieku,
na koho sa zaje Jurina zo Smreku!

Ale už, chudáčik, ustáva pomaly.
Jaj, keď sa nad svojím mládenstvom rozžiali,
jaj, keď si o svojej myslí starobôčke,
zaplače ak’ dieťa na tej píšťalôčke,
zaplače ak’ dieťa na hory a skaly:
Moje mladé časy, čo ste ma nahali?
Hej! boli to časy, ale ich Kubo vzal,
keď starý Jurina bučky preskakoval!
Čo tento čas? Ani spomenúť nestojí,
ako keď chodieval Jurina po zboji.
Ale čo to všetko vypočítať platí —
keď čo raz prešlo, už nikda sa nevráti!
Sokolíček sivý, môj synak jediný,
ta ja skoro pôjdem z tej našej doliny,
ta ti ja zanechám tie moje ovečky,
keď ma von vynesú z našej kolibečky.
Keď ma von vynesú do tichšieho bytu,
nezabudni, žes’ syn Jurinu spod Štítu.
Čo? Starý Jurina? Povestný sokole!
Ešte ťa žiadajú tie Liptovské hole.

Ani Štít si nedá tak odňať vtáčika,
Jurinu zo Smreka, chýrneho zbojníka,
trebárs si za mladi mal dosť potešenia,
ešte ťa na starosť kopne hus pečená.
Ale sokol sivý, tvoj synak jediný,
dáko sa len moce pomedzi kroviny,
ani tak nespieva, ak’ predtým spievaval,
ani tak nepíska, ak’ predtým pískaval.
A keď aj zapíska — potecha neveľká —
vypadne mu z ruky od žiaľu píštelka.
A tak sa zahľadí v háj ten javorový,
akoby bol vskutku kríček kalinový.
A mládenec švárny v tom najlepšom kvete,
že mu hádam páru nieto v celom svete.
A to šuhaj hodný ďaleko na slove,
že mu povesť ide po celom Liptove.
Nezná to žiaden duch v celom božom svete,
čo šuhaj postáva, čo sa len tak pletie.
Nezná žiadne v svete celučkom stvorenie,
čo je šuhajovi, aké má trápenie?
Horecký mladý pán, starý čert hotový,
dobre vie, čo chýba nášmu šuhajovi,
dobre vie, dobre zná, odkiaľ vietor duje:
počnúc od nedele, čo dcéru katuje,
čo mláti ako snop: „Ty taká a taká!
Ešte by si išla, ľaďže, za sedliaka!
Ty taká a taká, nebojíš sa Boha?
Otec mu bol zbojník, on väčší stonoha;
otec mu bol zbojník a syn bude väčší!“ —
Pán Horecký, sebe držte si tie reči,
keď nie vaša dcéra tej milostnej tvári,
to vám nespomôže ni váš otec starý,
ni vaša perepúť hen-hen od prabytu,
hneď by ste videli sokola od Štítu.

Večierok tichučký, tma padá na hory,
na Štíte na grúni vatra jasná horí,
či horí, či praští, či svieti dokola!
Kto pri nej nepozná hôrneho sokola?
Darmo vatra praští a veselo žiari,
nerozženie smútok v šuhajovej tvári,
darmo vatra praští a hreje dokola,
predsa nerozhreje hôrneho sokola.
Tvár bledú, tvár žltú striasa kási zima
a šuhaj v zem zaťal stĺpnyma očima.
Večierok tichučký, tma padla na hory,
tma ako v tom rohu; ký to duch hovorí?
„Nie som ja duch žiaden, som človek ak’ iní,
som starý pustovník z tej hornej doliny. —
Pred mnou všetky tajny odhalené stoja —
môj synak úprimný, veľká žalosť tvoja!
Kto by tú potupu tak mohol strpeti?
Ale hľaď na hviezdu tú, ak’ jasno svieti!
Hľa! hľa! ako rastie na nebi iskriaca
a striebri tmavý štít bledého mesiaca.
To je hviezda tvoja, taká božia vôľa,
celý svet uvidí zo Štítu sokola.
A kým Liptov bude Liptovom, Váh rieka,
budú spomínavať sokola zo Smreka.
Hentam v šírom poli, v tom ďalekom kraji
tábor rozľahnutý pri tichom Dunaji,
a v tábore ticho, ak’ by všetko spalo —
kde ľudia, vojaci, kde sú, čo sa stalo?
Čo ten obraz mŕtvy, čo ten obraz tmavý?
Načo toľké šiatry? Nač’ toľké zástavy?
Hej, na tábor celý ten súra nastala:
prišlo písmo veľké od druhého kráľa
a v tom písme veľkom nešťastné noviny,
nepriateľ že tiahne do našej krajiny,
a v tom písme veľkom ešte väčšia trápa,
aby kráľ ustavil len jedného chlapa!
Hlúposť! Načo roky ruvačky trvajú?
Nech dvaja dokončia, čo tisíci majú!
Čo, ako tu robiť? Čo najprv započať?
Kde takého chlapa napochytre dostať?
Kde je taký hybký, bystrý, mocný, smelý? —
Preto kráľ je v smútku a s ním tábor celý.

Hej, už Dunaj plakal, spolu s ním kraj celý,
ako ku Dunaju letel oblak biely,
k Dunaju, k Dunaju, prosto do tábora.
Nie to oblak biely, ale vták to zhora,
poznať ho po perí, že je to vták z hole,
letiaci zo Štíta na kráľovské pole.
A kde je nepriateľ? Kde to cudzie vrece?
Koľko tisíc vrahov vopchá sa do mece?
A kde je nepriateľ, kde je ten hrdina?
Tak sa na vrahovi ak’ na koni spína.
A kde je nepriateľ? Kde ten poľný zajac?
Ale o tom ani pamiatky nieto viac.

Hen, tam v šírom poli, v tom ďalekom kraji,
tábor rozľahnutý pri tichom Dunaji.
A v tábore živo, spev, muzika, hody,
s víťazstvom hrdina po tábore chodí,
s víťazstvom hostí sa pri kráľovskom stole —
ej, čiže sa tešia tie liptovské hole!
A kým bude Liptov Liptovom, Váh rieka,
budú spomínavať sokola zo Smreka.