ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

^[1]Spieval vtáčik po sádočku,
hore dolu poletoval,
a zakaždým pri oblôčku
ticho, pekne vyspevoval:
Potešenie sivé, biele!
v oblôčku ruža rumenná,
vyleť z oblôčka na kríček,
tu strom, tráva sa zelená. —
Nemôžem ja von vyletieť,
nemám pierka, ani kriela —
keby mohla, zo srdca by
za tebou von vyletela! —
Čo bys’ spieval už celý deň
až do čírej tmavej noci,
nemám krídel, ani periek,
neviem si nijak pomoci!
Holubička sivokriela,
kukni, kukni do sádočku,
na lúke javor zelený
bujne rastie pri potôčku.
A z javora hor’ do neba
zdvihni očko hor’ vysoko,
akô je nebo belasô,
čistô, krásno ako oko!
Nemôžeš hore vyletieť,
holubička sivokriela,
ty máš ústka, ja mám pyštek,
ty máš krásu, ja mám kriela.
Vedno, vedno poletíme,
keď sa vedno spriatelíme.
Ty máš krásu, ja mám kriela,
holubička sivokriela!

Vedno, vedno lietavali
ponad polia a doliny;
teraz milá v cudzom kraji —
vtáčik sám lieta jediný.
Teraz milá je v nevoli,
a milého hlávka bolí,
teraz milá horko vzdychá,
on od žiaľu ledva dýcha.

II

Hoj, zaduli metelice
do zniku poľa, doliny;
nevidím viac časov dávnych
na poľanách slovenčiny.
Časy dávne uleteli,
moja duma len tak lieta,
ak’ spadnutý list v jeseni,
ak’ by nebola do sveta.
Pustina jej domovina,
jej lože stoky Dunaja,
žiaden sa jej neopýta;
Do akého letíš kraja?
Moja duma býlie divé,
žiaden ho z ľudí neseje,
gazda sa oň nepostará —
iba Pán Boh ho poleje.
Moja duma kvietok poľný,
nikto sa oň nestaráva,
iba keď na briežku skvitne,
za klobúčik si trháva.
Za klobúčik, za klobúčik,
na dve, na štyri hodiny,
a potom ho preč odhodí
na smetisko, do bariny.
Moja duma vtáča hôrne,
keď mu milé odtnú kriela —
ej, kdeže si sa podela,
holubička sivokriela!

Bojan
Či to orol z ďalekých strán,
či to letí čierny havran?

Človek
Orol skalný v noci spáva,
havran v noci nelietava.

Bojan
Či letí k mohyle sova,
temnej noci smutná vdova?
Či to duma, jedna duma
z tých predošlých minulých liet?

Človek
Duma, ktorá nevidela
ešte dosiaľ ten boží svet.

Bojan
Vitaj, duma, od Bojana
dosiaľ v svete nevídaná!

Človek
Sláva ti, slovenská duma,
menom venčená Bojana.

Bojan
Odkiaľ si sem doletela,
duma dosiaľ neslýchaná?
Či od mora, či od Tatier,
či od Dnepra, od Dunaja,
či od slnka, od mesiaca,
či hen z tej siedmej krajiny?

Človek
Letím z kraja ďalekého,
stiaď hen od mora skleného,
kde je tá drevená skala,
ako za Krčaha kráľa.

Bojan
A ak’ si sa sem dostala?
Či ťa búrka sem dohnala,
či ťa skaza dáka hnala,
lebo tma nočná mátala?

Človek
Búrka ma sem nedohnala,
skaza ma nenaháňala,
ani noc ma nemátala,
ale teba som hľadala.

Bojan
A kto teba, duma, poslal?

Človek
Čo nikdá sveta nevídal:
ešte otec sa nerodí,
už syn po povale chodí.

Bojan
Keď tvoj otec ešte nežil,
kto ťa na cestu vypravil?

Človek
Nahota si hor’ to vzala,
šatočky mi obstarala,
dlžoba, ten pán výborný,
vtisol mi toliar strieborný.
A hlad rozpovedal smädu:
naviažme mu chleba, medu.
Tak ma oni vypravili,
pekne čisto zašatili,
chleba, medu naviazali,
ešte k tomu toliar dali.

Bojan
Ako si sem, duma, prišla?
Či si išla po chodníčku,
či ťa viezli na kočiari,
ak’ zvykli paniu velikú?

Človek
Neprišla som po chodníčku,
doviezli ma na kočiari,
sedka bola z britiev samých,
vetry boli pohončiari;
mládenci, sluhovia, družby —
moje mysle, moje túžby,
a koníky do výletu —
nádeja k rodu, ku svetu.

Bojan
A kto vám cestu ukázal?

Človek
Ten, čo ťa, otče, pomazal.

Bojan
A čo si, duma, priniesla?
Čo máš s sebou za tovary?

Človek
Mám tovary, mám všeliake,
duma slávna, otče starý,
mám tovary, mám všeliake,
čierne, biele, všelijaké.
Mám tovary mesiačkové,
z rosy rannej, zo zelene,
beláskové, slniečkové.

Bojan
Vykladaj ich, že vidíme —
keď sa nám zazdá, kúpime,
striebrom, zlatom vyplatíme,
ešte k tomu pohostíme.

III

Šumejú hory zelené,
vtákov spev v sihline,
zaspal vtáčik pri potôčku;
zaspal na kaline.
Ak si drieme, tak si drieme,
hlávkou oklepáva,
švárny šuhaj pod kalinou
na husliach vyhráva:
Hučte, hučte, moje husle,
z vŕšku zeleného,
rozchádzajte sa po horách
z malého, veľkého.
Rozchádzajte sa po horách
vetríkom májovým,
a schádzajte sa nad pekným
vŕškom kalinovým.

Husle moje, moje pole,
moje číre zlato,
trúste perly po dolinách
široko, bohato.
Prejďte ako tichý dáždik
po hore, doline,
a zastaňte so slniečkom
na peknej kaline.

Rozlietli sa čierni vtáci
ďaleko, široko,
rozlietli sa a spišťali
žalostne, hlboko:
Kde sú lúky, kde sú doly,
kde spevavá hora?
Kde je ten mládenec švárny,
husličky z javora?
Povedz mi, belasé nebo,
stráňa spustošená — —

Ticho! Len vietor na husliach
ak stená, tak stená:
Ej, pokoj, pokoj, voľný duše plameň,
miesto pokrievky pritisol ma kameň.
Tiská ma, tiská, zhoreká doluká,
moje srdiečko na dvoje sa puká.
Moje srdiečko na dvoje sa kála,
že túžby horia a vôľa zaháľa.
Ej, voľnosť, voľnosť, sladký duše plameň —
miesto voľnosti pritisol ma kameň!

Bojan
Žiale naše, žiale, veď my vás dosť máme,
kedy vám ostatné pomazanie dáme?

Človek
Pomazanie dali už sto ráz naskutku,
pomazanie pekné, zo žiaľu do smútku.

Bojan
Zármutok, zármutok, keby ťa merali,
veru by ťa hádam nikdy nezmerali.
Čo by ťa snúvali do klbka jedného,
nebolo by nikda na svete takého.
Zármutok, zármutok, čo by ťa točili,
veru by ťa nikda celky nevypili!

Človek
Zármutok, zármutok, čo by ťa točili,
veru ťa, zármutok, daromne merali.
Točili, točili a zem s ním pojili,
netiekol si nikde okrem do mohyly.

Bojan
V mohylu, v mohylu, z mohyly do srdca,
veľký žiaľ už otcov nebohých prebúdza.

Otcovia
Kto to po nás chodí a nás zo sna zbúdza?
Kto nedá pokoja?

Odpoveď
Potupa a núdza.

Otcovia
A čo od nás žiadaš, núdza a potupa,
že po našich hlavách tvoja noha stúpa?

Odpoveď
Potupa sa žení — núdza bude žena,
potupa nemá nič — núdza nemá vena.
Potupa je hnusná ako sviňa jedna
a núdza nemá nič, je hladná a smädná.
Potupa zvláčená, bez mydla, bez vody,
bez hrebeňa, celkom dokrčená chodí.
A núdza sa bez šiat ako junec tára,
akože pristúpia vedno do oltára?
Z potupy sa všivač, z núdze nivoč práši,
ktože ich, ktože ich takých zosobáši?

Otcovia
Či chcete peňazí, či zlatých reťazí,
či ničiaci špiny na to liek jediný?
Čiže chcete od nás jedného farára,
ktorý by vás viedol vedno do oltára? —
Naše peniaze sú skalôčky okrúhle,
čo priatelia naši na nás nasypali.
Naše reťaze sú korienky lipové,
čo sa pomaličky okol’ nás rozstlali.
Či chcete vy od nás mydielka a vody,
od ktorých pľuhavstvo a špina odchodí?
Naša voda je sen — nie čistá, no tmavá,
ktorá nad našimi hlavami pretekáva.
Čo voda nezmyje, to mydlo domýva,
ktoré sa v podobe čiernej noci skrýva.
Či chcete vy od nás dákeho farára,
ktorý by vás viedol vedno do oltára?
Náš farár je dobrý, prísny a láskavý;
hoc trošku do strachu — priveľmi kostnatý,
nedá sa on prosiť, kde treba, tam ide
ako muž statočný bez všetkej odplaty.
Nepozerá na nič, na nijaké moci,
vstane hocikedy, trebárs o polnoci.
Vstane hocikedy, veľký sľub zaviaže,
ktorý viac na svete žiaden nerozviaže.

Otcovia umrlí, nepoznáte syna?
Neviete, že som ja tiež vaša dievčina?

Odpoveď
Mati, drahá mati, nepoznáš si syna,
či si ma pri prsiach z mladi nedojila?
Či si ma len našla pod mostom deravým —
čo na mňa pozeráš takým okom tmavým?
Nemúť vodu kalnú — dosť je zamútená,
netráp dušu biednu — dosť je utrápená.

Z odpovedí jedna stránka
Požali pšeničku, strnisko nechali,
strnisko ostalo, výhonky vyhnali.
Vyhnali výhonky na dva, na tri listy —

Odpoveď
Už ich mráz studený ak čistí, tak čistí.

Otcovia
Dobre je strnisku, to sa ho netýka,
ale nás sa chytá žiaľ, žalosť veliká!
Strnisko pokojne zimu očakáva,
ale naše srdce nepokojne spáva.
Strniskovô kvieťa je, keď sniežky letia,
naše srdce vädne, jeden sniežik padne.
Čo padne, to klopne, čo klopne, to tresne,
čo tresne, ako bič ponad hlavou plesne.
Plieska bičík, plieska, že tak všetko trieska,
padá bič do vody, had čierny vychodí.
Dobre je vtáčkovi, čo sa vetrom nesie,
ťažko je, ťažko je, čo po zemi lezie.
Vtáčkovi v povetrí had čierny neškodí —
beda je, beda je, čo po zemi chodí!

Odpoveď
Nie vždy slnko svieti, dolu k matke zletí,
nie vždy lieta vtáčik, na vodičku zletí.

Otcovia
Keď zletí, ta zletí, napije sa vody,
zase preč odletí, nič mu neuškodí.

Odpoveď
Bola to suchá jar, ešte suchšie leto,
z čoho sa napije, keď vodičky nieto?
Studnička sa bystrá v suchu popadala —
z čoho sa napije tá sirôtka malá?
Sirôtka nemá nič, po svete sa túla,
ako keď sa tŕňmi jabĺčko kotúľa.
Jabĺčko, jabĺčko, na suchej jabloni,
kto na teba pozrie, horké slzy roní.

Otcovia
Ej, more konca má, ej, more kraja má,
ej, vietor v povetrí cesty, priechody má,
ej, mám také more, ktoré nemá brehu,
ej, mám taký vietor bez cesty v priebehu.
More sa v koryte velikom kolíše,
ale moje more bez toho sa kníše.
Vietor po povetrí belasom lietava,
môj vietor bez cesty, povetria stenáva.
Stenaj, vietor, stenaj, trebárs nemáš behu,
kolembaj sa, more, trebárs nemáš brehu.
Ej, ťažko jabĺčku na suchej jabloni,
ťažšie ale tomu, ktorý slzy roní;
ťažšie ale tomu, ktorý slzy roní,
ťažšie je úbohej, vyschnutej jabloni.
Keď zem nedá vlhy na zeleň zelenú,
nechže si ju drží, tú vlhu studenú,
keď sa jej tak ľúbi, že len zhubu hľadá,
nech drží rosu dážď, čo pre všetkých padá.
Nech si ju tam drží, nech si ju tam skryje,
nechže si ju predá, alebo vypije,
nech ju do pivníc dá a tam zapečatí,
aspoň nebude môcť nikdy vytekati.

Odpoveď
Aspoň nebude môcť nikdy vytekati,
ale čo to všetko, čo to všetko platí!

Otcovia
Ej, máme my vlhu, naše biedne deti,
ktorá sa zbierala od sveta pamäti.
Keď zem nedá vlhy, sami si ju dáme,
máme dosť my vlhy, veľký žiaľ my máme.
Keď zem listy, kvety na strome neženie,
ej, máme my vlhu, čo divy vyženie!
Keď už nás nič viacej na svete neteší,
ej, máme my vlhu, čo zázraky vzkriesi!