ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]Turiec okrúhly, obsiaty horami,
čo tak vyzeráš ako to vajíčko,
maličký, pekný ako to jabĺčko,
ktorô sa guľká medzi stromčekami;
záhradka malá, pekná, utešenká,
čo tak vyzeráš ako tá panenka,
ktorá ďaleko od šumu mestského
v hájičkoch, horách, divokých, čiernistých,
uprostred skalín, vysokých, tônistých,
pod temnou strechou smrečiska zrutného,
skákajúc po briežkoch so srniatkami,
húkajúc vedno v hájoch s kukučkami,
kde božie slnko nikdá nedoletí,
ale na samé len vrcholky svieti,
vzrástla len nežiaľ jak ľalia dáka:
ty si, ty, čulô srdiečko Slováka!
Videl som deti tvoje bohabojné,
ako húsky tichučké, pokojné,
ktoré, hoc jastrab a krahulci dávia,
nikomu zlého na svete nespravia,
ani len tomu dietku neublížia,
ale mu radšej do rúčok dač’ dajú —
keď ich postaví nešťastie do kríža,
pobožné duše na Boha dúfajú;
ale v tých očiach, v tých hviezdach zatmelých,
temnými mrakmi, šliamami prejdených,
zastretých šatkou čiernou, zádumčivou,
jak mesiac chmárou dokola objatý,
jak člnok vlnou velikou, búrlivou,
vidno cez chmáry dačo sa blyšťati.
Dač sa tam blyští jak oko sokola,
kýve, hrozí sa, temer nahlas volá,
o dačo prosí, o dač pekne pýta —
kto tvoje túžby, ó Turiec, vyčíta!
Kto ich prijme ako svoje deti,
hotový je ísť k hocakej obeti!
Kto ich ukáže Slovenstvu biednemu
a pôjde s nimi vstriec svetu celému,
hneď ako anjel, hneď jak saňa vzteklá,
kto s nimi pôjde do neba, do pekla!

Starček ten, čo už prežil svoje časy,
v ňomž stleli búrky života jarného,
už sa beleli jeho sivé vlasy
jak sniežik sypký za rána zimného,
ten, hľa, starček, už vekom umorený,
na hrobe sedí rukou podoprený,
už sen nadchádza slabé údy jeho
a mrak nosí sa nad hlavičkou jeho —
tíšina mŕtva nad zosnulým veje,
ktorú viac nikdá slnce nezohreje,
mhla temná skrýva ostatky biedneho,
ktoré nevidia viac svetla božieho.

Nečulým srdciam svet je zatvorený,
ten, kto necíti, ten je vylúčený
zo sveta a len pri bráne sa tára,
ktorému sa tá nikdy neotvára.
Je dačo tajnô na tom šírom svete,
o čom vy, zemskí mudrci, neviete —
čoho, keď druhým v oči sa podíva,
zľaknú sa, vraviac: to sa nám len sníva.

Hľa, polnoc bije — víchrica nastáva,
hrob sa otvorí — starúšik povstáva.
Povstáva z tmavej a čiernej mohyly —
či dáke hriechy ho v hrobe trápili?
Či ho sny divé ukrutne bádali
a mu pokoja v mohyle nedali?
Jest ten! ach, jest ten! kto ho potreboval —
ten ho vyvolal — ten ho vycitoval.
I vzhliadol starček na Turiec maličký —
vzhliadol na Tatry hlavu osneženú,
slúchal povesti, slúchal i pesničky,
prebil sa v dušu vlasti rozžialenú,
tou dušou dýchnul, prsia mu zhučali
ako tie vlny perúce o skaly.
Stal sa životom celý, celučičký,
zjednotil všetky duševné iskričky,
čo sa na nebi života jasali,
ktorými v jedno on ohnisko páli.
Ľahko bedárov vyplatí tento svet,
ktorí na svojom úzučkom smetisku
ako tie mravce vždy na tom mravisku
žijú na svete, a preds’ ich vskutku niet;
ktorých je cieľ len žiť a potom umrieť —
mravčisko takô vypadá z pamäti.
Ale kto pojme človeka jedného,
ktorý odíde od šumu hnusného,
zberby käďakej, stranou, v samotnosti
ide svet stavať, pre seba kto spíše
ten beh, ktorý ním celučkým kolíše,
ktorý prechádza v jeho vnútornosti
ako ten vietor po horách jutrený,
kto jeho prácu, kto život ocení, —
nepovieš; takto, lebo takto bolo,
deň za dňom v inšie prejde život kolo,
cestou, necestou, či v blate, či v snehu
ženúc si svoje kone v rovnom behu,
či čerti letia, a či hromy hučia,
jeho s predmetom milým nerozlúčia,
jemu je svätá povinnosť i viera,
za tú on žije, za tú i umiera.
Len hľaď na Turiec, na ten kraj maličký,
jak sa už začal pomaly aj hýbať,
ako už počal zdrvelé ručičky
dvíhať, miláčkov svojich si objímať.
Ale muž veľký ešte ďalej hľadí:
tamto a tamto vy pôjdete, mladí,
ja som už starý, mne sily schádzajú,
tam na vás dobrých junákov čakajú.
Oh, muž veliký, veľké tvoje dielo:
nedarmo si ty vstal znovu z mohyly,
nebo ti lósom veniec dať zachcelo,
by ťa naveky potomci slávili.
Tí ti len ešte vystavia pamiatku,
a my ti aspoň túto pieseň krátku
ako hrsť zeme na mohylu večnú —
prijmi, ach, prijmi tú pieseň srdečnú.
(1844)