ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smrť amerického hrdinu

Počas boja amerických osadníkov za svobodu, nesvedomití a krutí Angličania najímali si Indiánov na pomoc, čo sa nijako nesrovnávalo s pravidlami války civilisovaných národov, poneváč Indiáni boli ešte divochmi, bez citu a milosrdenstva. Rozličné kmeny indiánske bojovaly po boku odrodilcov a Angličanov.

V území, kde leží terajší štát Ohio, bývali vtedy tri hlavné kmeny indiánske, ktoré ohrožovaly osady v západnej Pennsylvanii. Do roku 1781 títo Indiáni zajatých Amerikánov prv mučili a potom oddali ich do rúk Angličanov, jestli totiž od mučenia neumreli. Angličania potom žiadali od takých zajatcov výkupné, a ktorý bol dosť zámožným, mohol sa vykúpiť.

Ale pozdejšie, keď Amerikáni bili anglické vojsko a ukazovalo sa, že americkí junáci zvíťazia, velitelia anglickí odkázali Indiánom, aby viac Amerikánov neprivádzali do zajatia, ale aby s nimi nakladali dľa ích vôle. Divokí Indiáni od toho času každého zajatca hrozným spôsobom umučili na smrť.

Odrodilci podnecovali Indiánov, aby napádali americké osady. Istý renegát, menom Simeon Girty, presťahoval sa medzi Indiánov a vodil ich pri útokoch do západnej Pennsylvanie. Domy osadníkov boly plienené a pálené a obyvatelia strašným spôsobom zabíjaní. Osadníci nemohli sa dobre brániť proti divochom, poneváč všetci zdraví mužovia slúžili vo vojsku George Washingtona.

Lež nápady Indiánov stávaly sa takými nesnesiteľnými, že pozostalí obyvatelia rozhodli sa, shromaždiť ozbrojené mužstvo a vtrhnúť do indiánskeho územia, aby divochov potrestali a odstrašili od ďalších útokov. Vyzvali teda každého osadníka, ktorý bol schopný boja, aby sa súčastnil výpadu na Indiánov. Za veliteľa dobrovoľníkov vyvolený bol plukovník William Crawford, ktorý bol slúžil vo vojsku a vyznamenal sa viac ráz v bitkách svojou údatnosťou a odvahou.

Dobrovoľníci shromaždili sa koncom mája pri Mingo, na východnom brehu rieky Ohio, asi štyridsať míľ západne od Fort Pitt, ktorá pevnosť stála na tom mieste, kde je teraz Pittsburg. Sišlo sa štyristošesťdesiaťpäť mužov, z ktorých niektorí boli slúžili vo vojsku. Veľká väčšina však pozostávala z osadníkov, ktorí nevedeli ničoho o válčení. Každý muž sa sám vystrojil koňom, puškou, strelivom a pokrmom na mesiac.

Plukovník Crawford nemal času ku cvičeniu svojho vojska. Mužstvo podelené bolo na šesťnásť kompánií, ktorých mužstvo samo zvolilo si svojich dôstojníkov.

Dňa 25. mája 1781 Crawford previedol svoje čaty cez rieku Ohio a vrhnul do územia indiánskeho. O tri dni pozdejšie potulujúci sa Indiáni ukradli Amerikánom viac koní, a následkom toho museli sa ich majitelia vrátiť, lebo pešo neboli v stave sledovať svojich kamarádov na koňoch.

Dňa štvrtého júna dorazili Amerikáni ku Sandusky, kde na čas zastavili sa, keď prv vyslali oddiel jazdcov vopred, aby pohľadali Indiánov. Jazdci sa hneď vrátili, oznamujúc, že veľká sila rudochov leží v úkryte priamo pred americkým táborom. Plukovník Crawford hneď vydal rozkaz, aby vojsko ponechalo kone na mieste a pešo útočilo na Indiánov v lesoch ukrytých. Útok vydaril sa a divosi boli nútení ustúpiť z lesa.

Lež o krátky čas dostali Indiáni veľkú posilu a teraz podnikli útok na Amerikánov, ktorí octnuli sa v nebezpečí, lebo rudochov bolo o mnoho viac.

Crawford rozostavil svoje vojsko tak rozumne, že odbilo všetky útoky so strany rudochov. Na druhý deň divosi opakovali útoky, lež boli pokaždé odbití. Medzitým vždy viac a viac Indiánov dochádzalo.

Nasledujúcej noci Crawford uznal, že nemôže merať svoje sily s rudochmi, a preto vydal rozkaz, aby sa v tichosti utiahli za tmy. Utvorily tri rady, a v strednom rade nosení boli ranení. Bola tma nepriezračná, lež napriek tomu Indiáni hneď zbadali úmyseľ Amerikánov a začali strieľať, aby ostatných Indiánov poplašili.

Amerikánov zmocnila sa hrúza a dali sa voslep na útek. Keby to boli bývali vycvičení vojaci, mohol sa Crawford brániť a po prípade bol by svoje vojsko zachránil od záhuby. Lež na vojnu nenavyknutí osadníci nevšímali si rozkazov a výstrahy. Crawford rozkazoval, potom aj prosil svoje mužstvo, aby sa postavilo do radov a aby svojich ranených kamarádov neopúšťali, ale márne. Vojaci jako rozumu zbavení začali uchodiť. Len niekoľko mužov, ktorí boli slúžili vo vojsku, zostalo u Crawforda, ktorý im rozkázal, aby posbierali ranených a aby ich za každú cenu chránili. Ranených vojakov vyložili na kone a mnohým podarilo sa za tmy uniknúť. Možno, žeby sa boli všetci zachránili, alebo aspoň mnohí z vojska, ale na nešťastie Crawforda, jeho syn, traja dôstojníci a Dr. Knight, ktorí tvorili zadnú obranu, ztratili sa po tme od ostatných. Vo chvíli boli rudosi pri nich a okrem Crawforda a Dr. Knighta všetkých zajali. Crawford chcel ísť brániť zajatých, lež Dr. Knight ho násilne odviedol, lebo že by to bolo márnym. Na to postretli dvoch uprchlíkov, jedného starca a jedného mladíka, ktorí sa ku nim pripojili a tak uchodili. Lež ten starec stále vykrikoval na ostatných, aby vedel, že kadiaľ idú. Napomínali ho, aby bol ticho. Svoju neposlušnosť zaplatil životom, lebo Indiáni ho zlapali, kým ostatní traja ušli.

Nad ránom Crawford a ten mladík museli svoje kone zanechať, poneváč boli vysilené, a šli ďalej pešo. Nad ránom natrafili na dvoch uprchlíkov, kapitána Biggsa a poručíka Ashley. Tento posledný bol ťažko ranený a Biggs ho niesol na svojom koni. Nasledujúceho dňa potkali ešte jedného mladíka. Dr. Knight teraz prepustil svojho koňa Biggsovi, aby lepšie mohol pomáhať jeho ranenému kamarádovi. Dr. Knight a Crawford išli peši vopred; za nimi jazdili Biggs a Ashley, a sto krokov za týmito išli dvaja mladíci.

Tak išli za dva dni, keď razom zjavili sa pred nimi početní Indiáni, ktorí Dr. Knighta a Crawforda premohli a zajali. Odviedli ich do táboru indiánskeho.

Na druhý deň ukázali zajatcom skalpy čili kože s vlasmi, ktoré sodrali s hláv Biggsa a Ashleyho. Týchto boli ulapili a zabili ešte v noci. Pozostalí dvaja mladíci však ušli. Do táboru priviedli rudosi ešte deväť iných zajatcov, ktorí mali tvár na čierno zafarbené, na znak toho, že budú usmrtení. Na to pohli sa divosi so svojimi zajatcami ku Sandusky. Na ceste divosi štyroch zo zajatcov zabili sekerami a ponechali mrtvoly vedľa chodníka, keď im prv stiahli kožu s hlavy.

Konečne došiel sprievod ku Sandusky. Crawforda a Dr. Knighta posadili Indiáni na stranu od ostatných zajatcov, ktorých potom vydali do rúk žien a detí. Indiánske ženy a deti vyskakovaly a vrieskaly okolo zajatcov, bily ich, pichaly im do očú, a konečne ich sekerami porúbali a kožu s hláv stiahly. Počínaly si pri tom jako zbesilé lebo zlým duchom posadlé. A Crawford s Dr. Knightom museli sa na to prizerať. No nebolo na tom ešte dosť Indiánkam. Šelmy potom mrtvolám uťaly hlavy a kopaly ich sem a tam jako lobdy.

Na to pohli sa Indiáni ďalej so svojimi dvoma pozostalými zajatcami, až potkali belocha Simeona Girta, toho odrodilca, ktorí vodil divochov proti Amerikánom. Čo nasledovalo, to opísal Dr. Knight, ktorý pozdejšie ušiel, nasledovne:

„Plukovníka Crawforda Indiáni do naha vyzliekli a rozkázali mu, aby si sadnul vedľa ohňa. Potom začali ho biť palicami a päsťami. Na to ubili aj mňa podobným spôsobom, po čom poviazali Crawfordovi ruky na chrbte a priviazali ho ku stlpu. Povraz bol dosť dlhý, aby Crawford mohol pár ráz okolo stĺpa obísť a potom sa zas vrátiť, alebo sadnúť si na zem.

Crawford na to oslovil Girta a pýtal sa ho, že či ho chcú upáliť za živa. Girty mu odpovedal, že áno. Crawford odvetil, že on bude snášať muky trpezlive. Na to jeden z náčelníkov držal reč ku ostatným Indiánom, počtom asi štyridsať mužov a šesťdesiat žien a detí, a keď dokončil, všetci divosi začali revať a kričať, že súhlasia s ním.

Indiáni pochytali teraz svoje pušky, ktoré boli dostali od Angličanov, a strieľali Crawfordovi do tela od nôh až po hlavu, lež nestrieľali guľami, ale len slepými nábojami. Úbožiak mal celé telo popálené a očerneté od pušného prachu. Keď vypálili na neho asi sedemdesiat rán, vrhli sa na Crawforda a odrezali mu obe uši.

Od stlpa, pri ktorom bol nešťastník priviazaný, asi na šesť stôp horela vatra, na ktorú nakládli tenkých konárov, ktoré keď v prostriedku prehorely, divosi po troch alebo štyroch brali horiace drevá a prikladali ich na telo Crawforda. Tak rad radom všetci divosi ho pálili, kým niekoľko starých žien bralo na dasky žeravé uhlie, ktoré sypaly na hlavu úbožiaka. Po zemi bolo vo chvíli toľko horiaceho uhlia, že Crawford stúpal po ohni.

V tých strašných mukách Crawford prosil Simeona Girta, aby sa nad ním smiloval a ho zastrelil. Tento bezcitný odrodilec s úsmevom odpovedal, že nemá pušky pri sebe. Vôbec zdalo sa, že ho muky nešťastníka zabávajú.

Na to Girty pristúpil ku mne a riekol, aby som sa aj ja chystal na smrť. Ale doložil, že mňa tu nezabijú, ale odvedú ma ku inej osade, kde ma upália. Pritom zaprisahal sa, že ja budem ešte horšie trápení než Crawford.

Crawford v tom čase prosil Boha, aby sa nad ním smiloval. Hovoril nízkym hlasom a snášal všetky muky trpezlive. Skoro za dve hodiny chodil Crawford okolo stlpa, a keď konečne opustily ho sily, ľahnul si na bruch. Teraz pristúpili divosi a stiahli mu kožu s vlasmi s hlavy, a rúcali mi ju medzi oči, vysmievajúc sa, že takého máme my veliteľa. Jedna stará Indiánka nabrala na dasku žeravého uhlia a posypala Crawfordovi hlavu a chrbát. Uhlie svrčalo na zakrvavenej hlave úbožiaka, ktorý potom vstal a začal stúpať okolo stlpa. Indiáni znovu brali horiace drevá a prikladali ich na telo Crawforda, lež zdalo sa, že je celkom bezcitným, lebo si mučenia viac ani nevšímal.“

Čo sa ďalej dialo s Crawfordom, to Dr. Knight nevidel, lebo ho odviedli. Nasledujúceho rána ofarbili Knighta na čierno a oddali ho jednému divochovi, ktorý ho mal odviesť do ďalšej osady, kde ho chceli umučiť. Keď prechádzali cez miesto, kde bol Crawford pálení, Dr. Knight videl v ohni len pozostatky kostí.

Dr. Knight umienil si, že učiní všetko možné, aby sa zachránil od hroznej smrti. Keď už má zomreť, zomre, lež mukám chcel vyhnúť. Na ceste robil si všelijaké plány. Medzi iným mal v úmysle, že divocha tak rozhnevá, že mu tento sekerou rozpoltí hlavu, alebo iným spôsobom bude hľadať rýchlu smrť. Indián, ktorý ho viedol, dával vždy dobrý pozor, aby mu neušiel, a mal svoju sekeru pripravenú na každý prípad. Tak prešli cez viac dolín. Dr. Knight všelijako prekážal rýchle napredovanie. Čím ďalej chcel zadržiavať Indiána na ceste.

Indián viedol svojho zajatca po chodníku, ktorý teraz tiahnul povedľa neveľkej, ale hlbokej rieky, ktorú keď Dr. Knight uzrel, hneď sa rozhodnul, že toto je príležitosť lebo zomreť náhlou smrťou, alebo, jak možno, vysvobodiť sa. Ruky mal poviazené, a koniec povrazu držal Indián. Keď prechádzali po mieste, kde bol breh rieky príkry a voda zdala sa byť hlbokou, zajatec náhle celou silou rútil sa dolu brehom do rieky. Jeho čin bol taký nenadály a rýchly, že Indián, ktorý držal povraz pevne v ruke, strhnutý bol tiež do vody. Divoch znal dobre plávať, lež tento nenadály kúpeľ ho tak prestrašil, že za chvíľu zabudnul na svojho zajatca a staral sa len o svoju bezpečnosť.

Vo chvíli vyškriabal sa rudoch na breh, kde postál, pátrajúc po zmiznutom zajatcovi, ale toho nebolo vidno nikde. Indián teraz bežal raz dolu, raz hore riekou, aby bol hotový, keď by zajatec dakde vystrčil hlavu. Ale nič nevidel. Kde tu zazdalo sa mu, že sa čosi rušá, a hneď skočil do vody a ponoril sa na tomže mieste, lež zajatca nenachádzal. Konečne mysliac, že voda odnesie zajatca dolu nižšie, bežal aj on s vodou, pozorujúc každú vlnku, každé šumy. Potom vrátil sa zas hore vodou, a keď za dlhý čas nemohol uzreť ničoho podozrivého vo vode, sadnul si na breh a pohľadom metal hore a dolu riekou. I napadlo mu, že poneváč zajatec mal ruky poviazané, teda nemohol plávať a iste utopil sa, a jeho mrtvola bude dolu riekou splavená. Odišiel teda opät dolu riekou, aby aspoň mrtvolu zajatca mohol vyloviť a kožu s hlavy stiahnuť na dôkaz, že mu zajatec neušiel.

Keď Dr. Knight skočil do vody, túha po živote ho opanovala, a začal plávať nohami pod vodou. Ruky mal poviazané, ale za to mohol nohami rušať aspoň na toľko, aby nevyšiel na povrch vody, lebo vtedy by bol ztratený. Indián by ho uzrel a ulapil. Dal sa teda niesť vodou a len na tom usiloval sa, aby čím dlhšie mohol vydržať pod vodou a aby čím ďalej odplavil sa. Mohol byť pod vodou snáď za celú minútu, keď začal pracovať hore, aby si nabral povetria, lebo ďalej vydržať nemohol. Náhle pocítil, že čosi do neho búšilo. Chcel sa opätne ponoriť a radšie zomreť, než dať sa ulapiť, lebo nazdával sa, že ho to Indián chytá. Ale keď otvoril oči, videl, že má korenie nad sebou. Na šťastie bol sa dostal na kraj rieky, kde korene mohutného stromu až do vody siahaly. Aby ho voda neodniesla, ulapil sa zubami jedného koreňa nad vodou, a tam za chvíľu oddychoval. Potom obrátil sa hore značky a pohľad poskytnul mu novej nádeje, lebo videl, že sa nachádza pod molou, kde ho prenasledovateľ tak snadno neuzre. Ale voda ho hneď odtiaľ preč brala, a poneváč mal ruky na chrbte sviazané, nemohol sa zachytiť. Ponoril sa znovu a pracoval nohami na toľko, že sa dostal nazad na svoje miesto, kde sa prevrátil na chrbát a bár mal ruky sviazané, mohol sa na chrbte jedného koreňa ulapiť a pridržať.

Dr. Knight obával sa svoj úkryt opustiť, a bár snášal strašné muky vo vode v takom položení, držal sa tam až do noci, kedy horko ťažko vyplával a vyliezol na breh. Cez celú noc uchodil potom cez hory a doly, pričom dokaličil sa na celom tele, lebo po tme nevidel pred sebou prekážky a často padal na skalách a pňoch lebo udieral sa o stromy. Konečne opustily ho sily a ztratil pamäť. Keď sa na druhý deň zobudil, prvou jeho túžbou bolo, zbaviť sa povrazu, ktorým mal ruky poviazané. Keď uzrel jednu veľkú skalu, jejž okraj vyčnieval ostro, oddychnul si, a potom obrátil sa ku kraju skaly chrbtom a začal treť povraz o skalu. Bár si pri tom ruky odrel do krve, pokračoval v trení, až bol povraz predraný. Dr. Knight cítil sa byť teraz svobodným.

Cez húštiny a kriaky plaziac sa, ponáhlal sa Dr. Knight na západ. Ale jeho trápeniu ešte nebolo konca, lebo od hladu a často od smädu a od únavy bol celý umorený. Sbieral zeliny a korienky a tým hľadel svoj hlad utíšiť, lež to ho nenasýtilo a bol by snáď zahynul, keby nebol našiel hniezdo vajec, ktorými sa občerstvil. Aby ho divosi nenašli, išiel vždy veľmi opatrne a pomaly cez húštiny, a kde takých nebolo, cez deň neopovážil sa ani rušať, ale ležal dakde v diere utiahnutý a až keď tma nastala, vybral sa ďalej. Aby nezablúdil, pozoroval polohu hviezd, dľa ktorej vedel zistiť, že kde je západ. Konečne po dlhých trápeniach došiel ku osade belochov celý vysilený a dokaličený, ale zachránený.