ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Desné príhody zlatokopov v Australii

Veľká časť Australie ešte nenie známa svetu. Velikánske územia sú tam, o ktorých sa mnoho nevie. Pre divokosť a bojazlivosť domorodcov, ktorí sa pred belochmi uťahujú, alebo z úkrytov napádajú cestujúcich, jako aj pre pustotu a neprístupnosť krajov, civilisovaní ľudia neboli v celú stave menovanú časť sveta prezkúmať a k svojmu prospechu využiť.

V prostriedku Australie nachádza sa velikánska pustatina, ktorá je za suchého obdobia taká neschodná jako africká Sahara. V dobrých časťách roka, kedy padajú dážde za dlhši čas, cestovateľ nemá núdze o vodu. Ale potom, keď nastane sucho a dážd nepadá za dlhé mesiace, ba dakedy aj za viac rokov, vtedy všetky vodné diery a či jamy vyschnú a ľudia i zvery hynú smädom.

Na celej tej púšti a či pásme nemožno zver domácu dochovávať, ani obrábaním zeme živiť sa, z ktorej príčiny sa tam ľudia ani nesdržujú okrem pár domorodých kočovných kmenov, ktoré sú belochom nepriateľsky naklonené. Domorodci títo sú divochmi, ktorí nechcú sa stýkať s inými ľuďmi a pri každej možnej príležitosti ich napádajú.

Pred rokami utúžilí zlatokopi častejšie vnikli do pustého pásma tohto, hľadajúc stopy zlata. Daktorí pokúsili sa aj statok dochovávať, lež keď prišly suché časy a tráva vyschla a celá zem obrátila sa v piesočnatú púšt, museli sa preč ponáhlať, aby aj oni tam nezahynuli.

Za pustatinou leží pohorie, ktoré priťahovalo belochov napriek všetkým ťažkostiam a nebezpečiam, ktoré museli podstupovať počas priechodu cez pusté pásmo, poneváč rozhlasovalo sa, že v tých vrchoch nájdené boly ležiská zlata. Pustatinu nazvali belosi „zakliatym pásmom“, poneváč mnohí tam na svojej ceste zahynuli.

Na pokraji zakliateho pásma sedeli jedného večera štyria slnkom opálení mužovia. Sedeli pri svojom ohníku a patrne odpočívali po ťažkých deňných útrapách. Všade vôkol boly kriaky a nízke húštiny. Všetci boli v myšlienkach pohrúžení. Nehovorili ani slova už za dlhší čas, len mlčky hľadeli na ohník, pri ktorom mienili prenocovať.

Razom všetci vyskočili, lebo v dialke zaslyšali volanie. Poslúchali, že čo to môže byť, ale nebolo viac počuť ničoho, okrem krkania žiab v blízkych bahrinách. Po dlhšej chvíli však znovu ozval sa v dialke hlas „Kují!“ volanie to Austrálčanov. A po nejakej prestávke zaslyšali volanie po tretie.

„Ktosi volá o pomoc,“ riekol jeden z mužov. „Ohlásme sa mu.“ Všetci štyria povstali a začali vykrikovať „Kují! Kují!“ Na to zatíchli a poslúchali, a odpoveď aj hneď došla im do ušú slabým kujíkaním.

„Poďme ho vyhľadať,“ riekol teraz jeden z mužov, menom Edward Toole, ktorý bol vodcom ostatných. „Vy, Jake, zostaňte pri ohni, aby nevyhasnul a my traja pôjdeme.“

Jake naložil na vatru kopu ráždia a zapálil aj jeden vyschnutý strom, aby ztratený človek mal vyznačený smer ku nim. Traja mužovia z času na čas vyvolávali a cez húštiny kliesnili si cestu smerom ku ztratenému človeku, ktorý sa častejšie ozýval. Asi za hodinu stretli sa s nim a priviedli ho ku svojmu ohňu, pri jehož svetle videli, že cudzinec musel prejsť cez veľkú biedu a trápenie, lebo bol vychudlý, utrápený, ošarpaný a vysilený. Dali sa mu najiesť a napiť, a keď si odpočinul, začal im vyprávať svoje príhody a dobrodružstvá. Jeho vyprávanie bolo nanajvýš zajimavé, a podivné veci porozprával. Nakoľko si to mohli zapamätať a v krátkosti naznačiť, vyprával im asi nasledovné:

Vás sem tuším nebo poslalo, aby ma konečne po mojich strašných utrpeniach zachránilo. Keby som vás nebol našiel, iste by som bol tu zakončil svoj život. Už dlhý čas uplynul, čo som sa tak neobčerstvil jako teraz u vás. Vďaka vám! Toto je prvý raz za dva roky čo kúrim. (Oni mu totiž podali fajku s doháňom, keď sa prv dobre najedol, a on s veľkou obľubou poťahoval dym ani čo by chcel fajku čo najneskoršie vykúriť.)

Ja a traja moji kamarádi, vybrali sme sa sem zlato hľadať. I otvorili sme si malú baňu neďaleko odtiaľto. Baňa sa dokázala byť dosť dobrou, ale my sme chceli nájsť bohatšiu a preto sme ju predali, a išli hľadať iné ležisko zlata. My sme boli dosť dlho tu na pokraji zakliateho pásma, aby sme znali všetky tie ťažkosti a nebezpečia. Videli sme mnohých isť tadiaľ, ale len málo sa ich vrátilo. Ale napriek tomu všetkému, my sme si trúfali previesť to, čo sa iným nepodarilo. Kúpili sme si voz a záprah býkov a vydali sme sa na dráhu cez pásmo. Počasie bolo veľmi dobré. Vody bolo všade dosť. Za mesiac prešli sme cez púšť tam ku vrchom.

V jednej doline bola paša dobrá, teda sme sa tam ustálili. Aby nám býci neušli, ohradili sme ich, a potom išli zlato hľadať. Jako sme zlato našli, to nebudem vyprávať, lebo by to bola dlhá historia, len toľko poviem, že sme našli v našej bani takú veľkú zlatú rudu, to jest taký veľký kus čistého zlata, jaký ešte nikdy nebol nájdený. Kus zlata bol taký veľký, že sme ho pomocou býkov museli na voz nakladať. Ale práve bolo nastalo suché obdobie a nemohli sme sa vrátiť so svojim pokladom cez zakliate pásmo. Za tri roky sme o tam čakali kým napadlo dosť dáždu, aby sme sa mohli odvážiť cez pustatinu.

My sme boli vzali sebou veľkú zásobu prachu a kapslí a boli sme strelivom dobre zaopatrení. Keď sme sa vybrali na cestu cez pustatinu ku vrchom, naložili sme voz najviac vodou a potrebami ku dlhšiemu sdržovaniu sa v divine. To bolo pre nás neznesitelným, že sme museli so svojim pokladom čakať, mesiac za mesiacom a rok za rokom. Zlata mali sme dosť pre nás všetkých, len ho treba bolo odviezť cez pásmo nazad do civilizovaného sveta, kde by sme ho speňažili. Boli by sme si žili ani veľkomožní pánovia. Lež dážd nechcel padať a zakliate pásmo bolo také vyschnuté, žeby sme tam boli iste od smädu zahynuli. Zlato vážilo mnoho a voz náš nebol by mohol prejsť cez pásmo, ani za šesť týždňov, lebo kolesá voza norily sa v piesku.

Divosi napadnuli nás viac ráz, ale sme ich šťastne vždy odrazili. Zveriny bolo tam nadostač, teda keď sme vyšli na polovačku, vždy sme sa s dobrou korisťou vrátili. Mäsa mali sme v hojnosti. Probovali sme siať obilie a vydarilo sa nám, a na druhý rok sme nasiali viac než nám bolo potrebným. Bolo nám tam veru dosť dobre a mohli sme tam zostať do smrti, ale ten kus zlata nás vábil preč, aby sme sa stali boháčmi.

V našej doline, a vôbec všade medzi vrchami bolo dážďu dosť, lež na zakliate pásmo ani len kvapky nepadlo. O inom sme ani nehovorili, len kedy už začne pršať na pustatine. Konečne o tri roky začalo pršať a na pustom pásme začala sa tráva zeleňať. Od radosti sme si aj zatančili, a keď sme si prv naznačili najlepšiu dráhu cez zakliate pásmo, zapriahli sme svojich vytučnelých býkov do voza a pohli sa na cestu. Ale pred odchodom sme zemou zahádzali našu baňu, kde sme ten veľký kus zlata našli, a zakryli sme všetky znaky, aby na náš cenný nález nikto neprišiel.

S radosťou opúšťali sme ten kraj, kde sme za tri roky žili v hojnosti. Všetko išlo dobre v poriadku, až jednej noci napadli nás divosi a prebodli nám troch z býkov. Pozostalým býkom bolo ťažko ťahať naložený voz, a aby sme im obľahčili, pozhadzovali sme s voza mnohé zásoby, a sami išli sme pešo. Po oblakoch hnaly sa tmavé mrákavy, ale dážď prestal padať, a čím ďalej sme išli, tým suchšia bola krajina. Tráva začala zas schnúť, a voda v jamách vysichala povážlive. Pomali cestovali sme ďalej. Paše bolo vždy menej pre náš záprah, a onedlho zdochly nám dva býci, a jeden zaviaznul pri vodnej jame tak, že sme ho len horko ťažko vytiahli. Ufali sme, že začne konečne pršať, lebo mrákavy ešte vždy hnané boly po oblohe, a že budeme zachránení. Začali sme už trpeť smädom a ponáhľali sme sa k vodnej jame, no jaké bolo naše sklamanie keď sme ju našli vyschnutú! Čo najrýchlejšie sme mohli, tiahli sme k druhej jame, ale aj v tej bolo len trochu blatistej vody, teda šli sme ďalej v tej nádeji, že v tretej jame najdeme vodu. Jama tá bola o mnoho väčšia než iné a mienili sme pri nej za pár dní počkať, aby si býci odpočinuli, lebo boli už do krajnosti vysilení a blízo smrti. Jedného z nás poslali sme vopred, aby pozrel a oznámil nám stav vody. S dychtivosťou sme sa za ním dívali jako namáhave kráčal po piesočnatej púšti, a keď vyšiel na jednu výšinu, od ktorej bolo vidno jamu, videli sme, že vyhodil rukami hore a rútil sa na zem. Vedeli sme hneď, čo to znamená. Teda aj tá jama je vyschnutá. To bolo hrozným. Úbohé zvieratá nevládaly ďalej a konečne vyvalili sa do piesku. Veľké horúčavy panovaly už za viac dní, ktoré nás trápily.

Čo sme mali robiť? S vozom sme ďalej ísť nemohli. Aby sme si aspoň život zachránili, museli sme všetko tak zanechať a uchodiť, ináče by sme iste pri svojom zlate od smädu zahynuli. O zlato sme už nedbali, lež predsa trápila nás myšlienka, že my sme sa preň toľko natrápili a teraz ho tak zanecháme a najde ho snáď dakto iný, ktorý sa našou prácou obohatí. Keď ho oni nemôžu mať, nesmie ho dostať ani nikto iný, tak sme si hútali. I usniesli sme sa na tom, že ho zakopeme a ukryjeme. Vykopali sme teda jamu a kus zlata do nej s voza svalili, po čom sme poklad zahrabali a piesok narovnali tak, aby ani znaku nezostalo po našej práci. Potom sme s ťažkosťou odvliekli voz preč, aby snáď dakto nepátral po príčine zanechania voza na mieste a tak aby snáď zlato nenašiel.

Zakopávanie zlata a odťahovanie voza tak vysililo nás, že sme potom za dlhý čas museli odpočívať. Na to podelili sme si všetky zásoby pokrmu a vody rovnou mierou, a zaprisahali sme sa, že jestli ktorý z nás výnde živý, že on zo zlata udelí rodinám svojich kamarátov. Potom si každý zastrčil revolver do kapsy na obranu proti divochom, a podali sme si ruky na rozlúčku. Teraz už každý bol svobodný, a mohol ísť hľadať svoju vlastnú spásu kadiaľ chce. Jeden radil, aby sme sa vrátili do pohoria, odkiaľ sme prišli, a kde sme za tri roky žili, ale to bolo vytvorené, poneváč sme vedeli, že v tej strane vody nenajdeme. Teda sme sa uradili ísť iným smerom. Traja sme boli jednej mienky.

Ale Harry nechcel poslúchnuť a sám vybral sa zpiatky, kdežto my traja išli sme ďalej svojou vytknutou dráhou. Za tri dni išli sme za veľkých horúčostí po pieskovitých rovinách a dolinách. Čo sa so mnou potom stalo, na to sa nemôžem pamätať, len to viem, že keď som sa zobudil, ležal som pod suchým stromom a moji dvaja kamarádi boli preč. Nevedel som nič, ani odkiaľ som prišiel, ani kadiaľ mám ísť, ani ničoho. Len to som tušil, že je asi poludnie, lebo slnko bolo vysoko a pálilo strašne. Na suchej haluzy uzrel som svoju fľašku vody a na nej napísano: „Voda je rovno pred vami.“ Pochopil som, že ma moji kamarádi sem zavliekli, bár boli aj sami unavení a blízo smrti, a keď ma už ďalej vliecť neboli v stave, tam ma položili a napísali mi na fľašu, kadiaľ mám ísť k vode.

Predo mnou rozprestierala sa veliká pustatina, z ktorej vychádzala horúčosť ani z pece. Nohy som mal zpuchnuté tak, že som ani kročiť nemohol. Teda jako prejdem cez tú pustatinu? Budem darmo trpeť. Nádejí niet viac pre mňa, teda učiním všetkému koniec. Radšie sa zastrelím, než by som mal tu v šialenosti ďalej trpeť. Pochytil som svoj revolver a pritisnul ho ku čelu. V tom uzrel som v diaľke na piesočnatej rovine jakýsi tmavý bod. Bližšie bol druhý taký bod, a ešte bližšie tretí. Body tie pohybovaly sa zvolna. Čo to môže len byť? Jaké zvery sa tu môžu živiť na tejto vyschnutej pustatine? A prečo neležia dakde v chládku, ale idú po horúcom piesku?

Pretrel som si oči a tu mi napadlo, že sú to naši býci. A napadlo mi aj to, že zvery zápachnu vodu na veľkú diaľku, a že teraz iste vlečú sa smerom ku nejakej jame, v ktorej je ešte voda. Zdalo sa mi to byť zázrakom, ale videl som to na svoje oči. Teda keď zvery môžu nájsť vodu, môžem ich sledovať a dôjdem k nej aj ja. Tak som uvažoval.

Dosť na tom, že som sobral všetky svoje sily, zabudnul na chvíľku na smäd, ktorý ma trápil, a šiel som vopred. Kde som len mohol, uchyľoval som sa do tôny vyschnutých stromov a kriakov, aby som sa aspoň trochu chránil od horúcich lúčov slnka. Ale musel som dávať dobrý pozor, aby som neztratil z oču býkov. Keď som už ďalej nevládal ísť, hodil som sa pod kriak a hneď som aj zaspal. Ráno zobudilo ma slnko, a keď som pozeral do diaľky za býkami, nebolo ich vidno nikde. Lež na šťastie našiel som ich stopy, ktoré v piesku zanechaly. Keď som šiel asi za dve hodiny, uzrel som v diaľke zelené stromy, čo ma nad mieru potešilo, lebo som trúfal, že kde je zelený strom, tam musí byť aj nejaká voda alebo aspoň vlhkosť.

Nádej dodávala mi novej sily a tešil som sa až vopred tomu okamihu, v ktorom budem pri vode, ktorou si vyschnuté a opálené ústa zmáčam a svoj pálčivý smäd uhasím. S namáhaním plazil som sa ďalej a ďalej, až na mňa prichádzala slabosť. Dostával som závrat a padal som. Viac ráz povstal som a liezol ďalej, až konečne som zamdlel.

Šťastie mi prialo znovu, lebo spadnul som pod suchý strom, pod ktorým bola tôňa; keby som bol padnul inde, kde slnko svietilo, iste by som tam bol zahynul. Keď som zas prišiel k sebe, sústrednil som všetku svoju pevnú vôľu a podnecoval som sa k ďalšej ceste. Ale na šťastie soznal som, že v takej pálčivosti by som ďaleko nezašiel, a že lepšie bude trochu počkať a odpočinúť si. Až keď slnko začalo zapádať povstal som a šiel ďalej za šľapajami býkov. Už som zas zamdlieval od útrap a chcel sa poddať smrti, keď zaslyšal som krkot žiab, ktorý sa mi zdal byť vtedy tou najkrajšou muzikou na svete, poneváč žaby žijú pri vode a mojou najväčšou túžbou bolo, prísť k vode.

Po tme nebol by som aj tak došiel ku svojmu cieľu, lež na moje opätné šťastie mesiačik vyšiel a svietil jasne, takže som mohol pokračovať. Zdalo sa mi, že vršky pieskové, po ktorých som sa vliekol, nemajú konca kraja, a nikdy nezabudnem na tú chvíľu, kedy som konečne zočil jamu v ktorej bola voda.

Bola to neveľká jama, ale v prostriedku hlboká. Okolo hlbokej jamy, kde zostalo ešte trochu z dážďovej vody, bola hlina, a okolo celého miesta stály vyschnuté trávy a rákosie. Rozbehnul som sa rovno ku vode, lež v tom obrátená bola moja pozornosť na štyri predmety ležiace v blate. Boly to mrciny býkov a jeden muž — môj kamarád Reed. Videl som, že mrtvola môjho kamaráda i mrciny býkov boly zaviaznuté v lepkej hline u vody. Kto je raz ulapený do takej prirodzenej pasci, ten sa odtiaľ nikdy viac nevymôže bez pomoci iných ľudí. Bol som smädný do šialenosti, no bral som si príklad z mrtvoly môjho priateľa a nebežal som ku vode po blate, ale hľadal som nejaký iný spôsob dostať sa ku nej. Na druhej strane jamy soťatý bol strom, ktorého vrcholec dosahoval až ku vode. Strom ten tvoril jakoby most nad lepkasťou hlinou ku jame vody. Ďalej na pravo uzrel som vatru, z ktorej sa ešte dymilo. Začal som jamu obchádzať, aby som sa dostal ku tomu soťatému stromu, po ktorom mienil som sa priplaziť ku vode. Tu medzi rákosím našiel som mrtvolu môjho druhého kamaráda, ktorý bol pikou prebodnutý a hlavu mal roztlčenú. Vzal som od mrtvoly revolver a kliesnil sa ďalej ku stromu.

Pochopil som hneď, že tu na mňa čaká ešte iné nešťastie. Tu musia byť dakde divosi, ktorí mojich kamarádov zabili. Bár som bol utrápený a vyslabnutý, prial som si videť tých vrahov, aby som sa na nich mohol vypomstiť, že mi priateľov zavraždili. Došiel som ku pňu a liezol po strome ku vode len tak voslep. Čo aj život pri tom utratím, musím sa vody napiť. Tak mi zomreť, alebo inak. Aspoň raz v živote ešte chcem vody, a potom ať sa robí so mnou bár čo.

Doplazil som sa až ku vode, ktorá bola teplá a lipká a kalná, no napil som sa do vôle. Ale nemal som na tom dosť, lebo bár som viac piť nemohol, telo mi viac vody žiadalo. Sobliekol som sa teda a skočil do jamy, aby som sa vykúpal a ochladil.

Slnko začalo práve vychádzať. Razom videl som tieň preleteť popri mne, potom druhú. Pozrel som na stranu a krv mi skoro zastala v žilách od ľaku a prekvapenia. Videl som uchodiť dvoch divochov s pikami. Bežali ku stromu, po ktorom dostal som sa ku vode. V okamihu pochopil som celú situáciu, a čo len najlepšie som mohol, bežal som ku miestu, kde som bol svoje dva revolvery zanechal na vetve stromu. Sťa divá mačka skákal i bežal som.

Divosi tiež bežali nevídanou rýchlosťou, no ja som prv dobehnul ku svojim revolverom než oni. Jeden z nich hodil na mňa svoju piku a prebodnul mi ľavé rameno, ale v tom už som ja strieľal. So strašným výkrikom prv jeden a potom druhý divoch vyskočil do výšky a potom svalil sa dolu hlavou na zem, kde sa za chvíľu triasli, ale potom zostali mrtví.

Streľba privábila iných čiernych divochov, ktorí teraz bežali ku miestu, kde bol peň stroma. Jako sa to stalo, to neviem, ale isté je, že som nahý prebehnul po soťatom strome, držiac v každej ruke jeden revolver, a bár na mňa hádzali divosi svoje piky, nebol som zasiahnutý. Bez rozmýšľania a bez všetkého strachu skočil som teraz medzi divochov a čo najrýchlejšie som stačil, strieľal som pred seba i na pravo a na ľavo, medzi čím kričal som horšie než divosi.

Moja odvaha nahnala strachu mojim nepriateľom, ktorí v chvíli rozprchli sa na všetky strany. Ja som rýchle nabíjal a pálil za nimi, kým všetci nezmizli. Zabil som ich asi desať a iní boli ranení, teda pomstil som dobre smrť mojich priateľov. Bol by som ešte ďalej strieľal vo svojej rozčulenosti, lež k môjmu strachu zistil som, že mi len jeden jediný náboj zostal.

Poneváč som sa obával, že divosi naberú novej smelosti a vrátia sa, musel som sa vzdialiť čo najrýchlejšie. Obliekol som sa v náhlosti, a keď som si obviazal ranu, bežal som preč. Ale hneď som sa zas vrátil, lebo mi prišla na myseľ voda. Viacerí divosi, ktorí sa boli prv ukryli a teraz ma stopovali, nazdávali sa, keď ma videli zpiatky ku vode bežať, že ich chcem napadnúť a postrieľať, a preto vreštiac ani zvery odchodili predo mnou. Ja som vzal moju fľašku, jako aj druhú fľašu môjho prvého kamaráda, a keď som si obe naplnil, ponáhľal som sa preč, pri čom natrafil som na tábor divochov, ktorý bol opustený. Nabral som si potravín, ktoré mali divosi prichystané u ohňa, a zmiznul som z toho strašného miesta.

Za šťastného som sa teraz považoval, len to ma trápilo, že mi len jeden náboj zostal. Znal som divochov a očakával som, že ma budú prenasledovať, aby ma dakde z úkrytu zabili.

Z počiatku mienil som sa ukrývať pred divochmi, no potom uznal som, žeby to oni považovali za strach pred nimi. Lepšie bude, ukázať sa smelým. Tak som sa pustil cez púšť najkratšou rovnou cestou. Za viac dní som šiel cez piesky, a keď som uzrel zelené tieto kriaky a hory, pevne som úfal, že sa konečne šťastne vysvobodím zo zakliateho pásma.

Jedného dňa videl som v diaľke tlupu divochov, ktorí ma sledovali, ale neopovážili sa ku mne priblížiť. Oni ma chceli prekvapiť dakde spiaceho, alebo z úkrytu skoliť ma pikami, ale to sa im nepodarilo, poneváč som šiel cez rovinu, kde sa ku mne priblížiť nemohli. Ukryť sa tiež nemali kam, lebo okrem suchých haluz nebolo na piesku ničoho. V noci by ma boli mohli skorej dostať, ale austrálski domorodci boja sa duchov a v noci za nič na svete nešli by zo svojho tábora.

Tušil som, že divosi číhajú na mňa jako mačka na myš, veriac, že ma dakedy pristihnú na púšti unaveného, alebo keď prídem za pásmo do húštin, ktoré im poskytnú skrýše. Aby ma snáď nepredišli a dakde v húštinách nevyčkávali, zostal som cez deň na rovine, a keď nastala noc, rýchle pohnul som sa preč, vediac, že ma v noci nebudú sledovať.

Do húštin dorazil som šťastne a vody našiel som tam dosť. Na jednom kopci postál som a pozeral na pustinu. A v skutku v diaľke videl som mojich prenasledovateľov stopovať moje šľapaje. No ešte nebol som bezpečný. Divosi pôjdu za mňou ďalej. Poneváč som sa s nimi do bitky púšťať nemohol s mojím jedným nábojom, vymyslel som plán k ich nastrašeniu. K tomu cieľu vyhľadal som jeden koreň, ktorý vyzeral jako noha nejakého divného a veľkého zvera. Nožom som koreň tak pristrúhal, že sa mi to samému páčilo.

Kráčajúc po piesku lebo po mäkkej zemi, pritískal som vedľa mojich šľapajach koreň. Vyzeralo to tak, jako by nejaký podivný tvor bol kráčal povedľa mňa. Také stopy narobil som asi na pár sto krokov, po čom som sa vrátil bokom a ukryl som sa v jednom dutom strome. Tam som vyčkával, že jaký účinok bude mať môj vynález na divochov.

Sedel som v prázdnom strome asi za hodinu, keď uzrel som štyroch divochov pozorne prichádzať. Obzerali sa na všetky strany s hotovými pikami. Keď predný z nich došiel na miesto, kde som začal drevenou nohou z koreňa robiť stopaje, postál a vykríknul. Ostatní traja pribehli ku nemu a všetcia štyria hľadeli na stopaje. Teraz som zareval čo najhlasnejšie a najškaredšie som mohol, a to postačilo. V smrteľnom strachu divosi uchodili, kričiac „Kučí! — Kučí!“ („čert, čert“). Ostatní divosi, ktorých bola veľká tlupa, keď videli svojich predstrážcov uchodiť, nečakali na žiadne vysvetlenie, ale dali sa tiež na útek o zlomkrk.

Konečne teda zbavil som sa nepriateľov a octnul som sa v bezpečnosti. To som dobre vedel, že divosi sa viac ku tomu miestu ani na míle nepriblížia, lebo oni majú hrozný strach pred „kučím“. Ale poneváč som bol celý utrápený a ubolený a vysilený, zostal som tam na mieste za pár dní. Potom som sa pobral ďalej a keď o tri dni uzrel som tu váš oheň, srdce mi od radosti bilo a začal som volať o pomoc. Keď sa vaša odpoveď ozvala, moje radosti nemaly kraja, no keď ste ku mne prišli a ma sem priviedli, teraz sa cítim byť ešte šťastnejším. Človek nevie si oceniť život a zdravie, až keď po veľkých nebezpečiach octne sa v bezpečnosti.

Možno, že ešte pôjdem ten náš kus zlata hľadať, ale až potom, keď nastanú silné a dlhé pršky, ktoré jamy preplnia vodou.

Tak skončil prišlý muž svoju rozprávku, ktorú sme my bedlive počúvali, lebo dľa všetkého sa nám videlo, že čistú pravdu hovorí. Jeho tvár a jeho chovanie sa, a vôbec celá jeho bytnosť svedčila o pravdivosti jeho slov.

Fred Cooney, tak menoval sa prišlý dobrodruh, spal sladko cez celú noc. Ani sa len nepohnul. Ale my ostatní nemohli sme nijako zaspať. Túha po zlate, o ktorom bol rozprával, nedala nám pokoja. Nemohli sme sa dočkať rána, aby nám podrobnejšie povyprával o tom zlate. Začalo svitať, slniečko vyšlo a vystupovalo vždy vyššie a vyššie, ale náš hosť ešte vždy spal. Pracovať sa nám v ten deň nechcelo. Posbierali sme svoj zlatý prášok, čo sme si pri ťažkej práci za viac mesiacov nashrňali, a uložili sme si ho opatrne. Ale jakou malichernosťou sa nám videlo teraz naše bohatstvo, keď sme si povážili, že koľkým zlatom vládnul náš dobrodruh. Premýšľali sme, že či by on nepristal, aby sme spolu išli hľadať ten ozrutný kus zlata, ktorý v zakliatom pásme do piesku zakopali.

Keď sa Cooney prebudil, dali sme mu raňajky a hneď sme sa s ním pustili do reči, no on len s nevôľou a s jakousi reservou odpovedal na naše dotazy. Potom sa mu však jazyk rozviazal a povedal nám, že by sa ten kus zlata hľadať nevyplatilo, lebo na ňom spočíva jakási kliatba, a kto by ho chcel dostať, vrhnul by sa do nebezpečia. Dľa jeho mienky zlato to na každého privedie nejaké nešťastie a z tej príčiny on už chce mu dať pokoj, aspoň nateraz. Konečne ale dal sa nám nahovoriť a utvorili sme s ním účastinárstvo, totiž nakoľko sa to týkalo hľadania a vyzdvihnutia zakopaného pokladu.

Usniesli sme sa teda na tom, že si kúpime záprah volov a pôjdeme zlato priviezť jakonáhle bude to možným. Kedy to bude, to sme nemohli určiť, poneváč vec závisela od dážďu. Keby sa dostavily prudké a dlhé pršky, môžeme sa odvážiť, lež kým trvá suchá doba, bolo by to nebezpečným a nerozumným. Kým príde čas k výprave, budeme pracovať v našej bani, tak sme sa ustálili. Cooney zostal a pracoval s nami.

Za celé dva roky sme čakali, ale zakliate pásmo zostalo takým neprístupným, jako bolo na počiatku. V potokoch a vo všetkých prúdoch horských postavené boly početné stavy, v ktorých zastavovali vodu pre ovce, kravy a iný statok. Ale keď prišly dážde a potoky a rieky rozvodnily sa, stavy boly preplnené a voda vyliala sa po okolí, následkom čoho utvorily sa potoky celkom v iných zemiach než predtým, a velikánske doliny a nižiny boly zaliate vodou, z čoho utvorily sa mláky a jazerá. Ale za ten celý čas na pustatine Zakliateho Pásma panovaly suchoty a rastlinstvo bolo úplne vypálené slnkom.

Keď sme už ztratili trpezlivosť, začalo pršať aj na Zakliatom Pásme, a my sme sa s dobrými nádejami vybrali hľadať ztratenú hrudu zlata. Cooney dobre si bol zapamätal cestu a viedol nás rovno ku tej jame, kde jeho súdruhovia boli povraždení a kde aj on mal potýčku s divochmi. Všetko bolo práve tak jako to bol on povyprával. Divochov sme síce nevideli, ale početné hrobky dosvedčily, že on pravdu hovoril o postrieľaní mnohých divochov. My sme vedeli, že divosi sa vrátili ku tej jame len na to, aby svojich mrtvých zahrabali, po čom odpratali sa v iné kraje, lebo dľa obyčaje austrálskych domorodcov, kmeň sa nikdy nesdržuje na tom mieste, kde daktorého zo svojich členov pochoval. Odtiaľ museli sme ísť cez pustatinu nebezpečnú. Deň za dňom sme pokračovali a už sme očakávali, že skoro prídeme na miesto, kde bola zlatá hruda zakopaná. Cooney stával sa zamyslenejším a obzeral sa jako by bol pomýlil dráhu, a keď sme sa ho pýtali po príčine jeho neistoty, riekol, že jako sami vidíme, tu nepršalo a hrozí nám nebezpečie, a on, že si nerád berie zodpovednosť za našu istotu. Keby bolo aj tu pršalo a jamy by boly naplnené vodou, tak by nás smele viedol bez slova, takto však má ťarchu na svedomí. I dal nám na rozhodnutie, či chceme ísť ďalej a či sa vrátiť cestou, ktorou sme prišli. Cooney hovoril, že poneváč vody máme na voze dosť a môžeme sledovať dráhu kolies vozových, nasledovne, že sa môžeme smele vrátiť jak chceme. On sám však odhodlaný bol ísť ďalej. Ďalej povedal nám, že zakopané zlato sme už prešli a že on videl dobre, že miesto je neporušené. Ale on teraz zlato nechce vyzdvihnúť, lebo má vážnejšiu vec pred sebou, totiž vyhľadať svojho kamaráda, ktorý sa bol od nich samo jediný odlúčil, aby sa vrátil ku vrchom, kde boli zlato našli. Darmo sme ho odhovárali, on stál na tom, že musí najsť svojho kamaráda živého lebo mrtvého prv, než by zlato vyzdvihnul.

Čo sme si mali počať? Vrátiť sa, toho sme sa báli, lebo cez zakliate pásmo ísť vtedy bolo už veľmi nebezpečným. Ísť s Cooneym ku površiu a hľadať jeho kamaráda, to sme považovali za hlúposť, lebo bolo skoro istým, že ten buďto zahynul na púšti alebo ho zabili domorodci.

Ale obdivovali sme Cooneyho vernosť a oddanosť. Niet mnoho ľudí na svete, ktorí by išli hľadať svojich kamaradov medzi takými okolnosťami. Konečne sme uzavreli, že ho budeme sprevádzať.

Ku pohoriu došli sme šťastne, trebárs viac dážďu nepadalo. Ale zkapalo nám niekoľko volov na ceste. Po ztratenom zlatokopovi nenašli sme žiadnej stopy, ale Cooney našiel kmeň černochov, ktorí mu povedali, že ďaleko medzi vrchami žije jeden beloch o samote. Po dlhom putovaní a hľadaní našli sme toho belocha, lež nebol to ztratený kamarád Cooneyho, ale jakýsi trestanec, ktorý ta ušiel a žil medzi divochmi. Znovu stopovali sme Cooneyho kamaráda. Jedného dňa bolo nám povedano, že v jednej doline niekoľko míľ od nás žije jeden starý domorodec, ktorý našiel na pustatine mrtvolu belocha. Vyhľadali sme toho starca a keď nám ukázal remeň a iné veci, ktoré bol od mrtvoly belocha odobral, Cooney prikývnul hlavou. Boly to tie isté predmety, ktoré nosil pri sebe jeho ztratený kamarád.

Viac nemali sme tam čo robiť a Cooney bol ochotný ísť teraz s nami zpiatky a vyzdvihnúť zlatý poklad. Dážďu padlo dosť za posledné časy a znovu nastúpili sme cestu cez Zakliate Pásmo. O pár dní prepadli nás černosi a zabili nám viac volov, následkom čoho nemohli sme ísť ďalej s vozom. Zanechali sme voz na mieste a vybrali sa ďalej pešo. Cooney nám povedal, že keď nemáme voza, zlatú hrudu nebudeme môcť odviezť, ale vzdor tomu ukáže nám skrytý poklad a môžeme ho vykopať a obzreť, a dakedy pozdejšie môžeme preň prísť s vozom.

Dráha cez púšť bola zdlhavá. Sledovali sme koľaj nášho voza z predošlej cesty. Ale koľaj nás zaviedla priamo do jedného jazera. To bolo veľmi podivným, lebo keď sme prv tadiaľ cestovali, nebolo tam žiadnej vody, ale len pieskovitá pustatina. Vysvetľovali sme si vec tak, že keď daktoré stavy medzi vrchami vylialy sa, voda stiekla na pustatinu a utvorila tu jazerá, z ktorých jedno stalo sa práve na našej dráhe. Cooney tvrdil, že zakopaný poklad musí sa nachádzať asi tam, kde je stredok jazera. Z toho všetkého sme si starostí nerobili, poneváč sme vedeli, že také jazerá na pustatine rýchle vyschnú, a keď toto jazero vyschne, budeme môcť poklad vybrať. Cooney zaviedol nás aj na to miesto, kde bol so svojimi kamarádmi zanechal svoj voz, na ktorom boli zlato doviezli. Voz ten stál ešte tam. Nezbývalo nám teraz iné, jako vrátiť sa ku svojmu stanu a druhým časom prísť pre zlato. Ďalšiu dráhu prekonali sme bez všetkých ťažkostí. Keď sme si nový voz a záprah kúpili, vydali sme sa na ostatnú cestu ku zlatému pokladu.

Po všeliakych ťažkostiach a prekážkach došli sme na miesto, ale k svojmu prekvapeniu našli sme jazero v takom stave jako sme ho boli zanechali. Bár za dlhší čas nepadal dážď, voda bola jednako vysoká. Išli sme potom hľadať ten starý voz, lež toho už tam tiež nebolo. Vidiek ten bol vôbec cele zmenený; nové pieskové kopce a doliny stály pred nami. Patrným bolo, že prudké víchrice a búrky miestami odfúkaly lebo smyly massy piesku a nakopily ho inde. A poneváč voda tu stála za dlhší čas, začaly rástnuť u nej vysoké rákoše a kriaky, takže celý vzor krajiny bol zmenený k nepoznaniu. Aby sme aspoň starý voz našli, začali sme v piesku kopať na mnohých miestach. Keby sme starý voz našli, mohli by sme zistiť, kde sa poklad nachádza. Ale daromné boly všetky naše práce.

Utáborili sme sa na dlhší čas. Chceli sme počkať, kým voda v jazeru upadne. Po nejakom čase našli sme u jazera niekoľko oviec a kozí, ku ktorým sa pozdejšie pridružily aj kravy a kone, ktoré zaiste boly odišly od čried dochovávateľov dobytku medzi vrchami. Tak sme mali mäsa dosť, aj vody z jazera dosť, nuž mohli sme čakať dlho na upadnutie vody.

Cooney medzitým zhotovil si čln, na ktorom vozil sa často po jazere, pátrajúc za zlatom. Jedného dňa pribehnul ku nám a celý prestrašený kričal, že jazero neupadá, ale stáva sa zo dňa na deň hlbším. Keby bol hrom z jasného neba medzi nás uderil, ani vtedy neboli by sme takými prekvapenými. Začali sme značiť kraj jazera a v skutku sme našli, že voda ďalej vystupuje každým dňom. Celý zronení a zklamaní vrátili sme sa ku svojmu stanu.

Po nejakom čase Cooney vrátil sa ku tomu jazeru, aby ešte raz proboval vyzdvihnúť ztratený poklad, lež bez výsledku boly všetky jeho namáhania. Ale pritom chytal kone a kravy, ktoré sa pri jazere schádzaly, a vodil ich v čriedach ku najbližším osadníkom, ktorí statok od neho kupovali. Tak živil sa cez dlhé roky. Černosi, ktorí z času na čas chodili ku tomu jazeru, vyprávali, že pri svetle mesiačka videli často na jazere čln, v ktorom starý človek s dlhou žrďou bodal do dňa vody. Je to vraj zlý duch, pred ktorý majú veľký strach. Nebyť toho ducha na jazere, boli by sa divosi tam usadili, poneváč bolo by im tam ľahko živiť sa. My ale vedeli sme vždy, že to nenie žiaden duch v tom člnku, ale starý Cooney, ktorý hľadal ztratený poklad kým ho tam smrť nezastihla.