ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nožíkom zabil leoparda

Nasledovná udalosť odohrala sa na území Mašony, ktoré je časťou anglickej Zambesie v Afrike a ktoré je obydlené černochmi kaffirského kmenu Bantu. Domorodci viac ráz povstali proti anglickej vrchnosti, ktorá pomocou svojich vojenských policajtov udržuje domorodcov v poddaní.

U Maloki táborilo šesť anglických policajtov roku 1895, ktorých napomáhali niekoľkí domorodí sluhovia. Poneváč dostávali len v plechových bedničkách zaprávané mäso, s ktorým neboli spokojní, vychádzali si z času na čas na lov, aby si tak zadovážili čerstvého mäsa. Vždy po dvaja chodili na lov, kým ostatní konali policajnú službu, alebo vo svojom šiatru odpočívali.

Jedného dňa vybrali sa dvaja z policajtov, menovite Jack Netherby a Frank Lascelles cez divinu, aby dačo zastrelili. Cez celý deň sa potulovali cez húštiny, lež nemali šťastia. Až pred samým večerom uzreli v dialke na vršku jakéhosi rohatého zvera, na ktoré aj strelili a zdalo sa im, že gule neminuly sa cieľa. Skutočne, keď došli na miesto, našli tam cíbija, čili antelopu. Poneváč sa deň blížil ku koncu, v rýchlosti stiahli kožu s cíbija, rozrezali ho na časti, ktoré potom na konár stromu zavesili, aby im hyeny a iné dravé zvery mäso neukradly. Na druhý deň mienili poslať svojich domorodých nosičov, aby im mäso do šiatru priniesli.

V horúcich krajoch je večerné šero veľmi krátke. Tam tak rečeno ani niet rána a večera, ale len deň a noc, tak rýchle nastáva tma po západe slnka. Policajti to vedeli, ale vzdor tomu ich tma zastihla v húštinách. Keby si neboli smer ku táboru dobre zapamätali, boli by iste v tme zablúdili. Posmelujúc sa vzájomne, ponáhlali sa domov, lež len pomaly im ubývalo cesty, lebo, nevidiac pred seba, ustavične zaliezali do nepriechodných húštin, alebo padali na dreve a skalách. Pri tom hrozilo im nebezpečie, lebo na okolí je ešte mnoho levov a leopardov, ktorí sa za nočnej tmy potulujú po húštinách za korisťou.

Keď po nejakom čase uzreli policajti žiaru medzi stromami, uľahčilo sa im na srdci. Vedeli, že už nie sú ďaleko od svojho táboru a žiara im ukazovala rovnejšiu cestu. Ale keď aj na druhej strane za vrchom ožiarila sa obloha, to ich znepokojilo. Čo to môže byť? Snáď požiar na farme belocha?

Jako tak išli ďalej, Jack vykríknul, a Frank, ktorý šiel za nim, nazdával sa, že nejaká zver útočí na jeho kamaráda. Prichystal si pušku a napínal zrak, ale ničoho nevidel. Zároveň zdalo sa mu, že hlas jeho súdruha vychádza zpod zeme.

„Pozor!“ volal teraz Jack. „Daj pozor, aby si aj ty tu nespadnul!“

„Ale kde si? Čo sa ti stalo?“ pýtal sa prekvapený Frank.

Vysvitlo, že Jack spadnul do jamy, nastrojenej pre divú zver. Domorodci majú po húštinách mnoho takých jám, ktoré sú na vrchu pokryté konármi a potom ráždim, na dne jamy však vopchané sú zaostrené kôliky. Jestli nejaká zver prechádza cez takú pasc, prepadne cez ráždie a v jame nabodne sa na kôliky. Na šťastie Jack spadnul na samý kraj a minul sa ostrého dreva. Po veľkom namáhaní a meškaní Frank vytiahnul svojho kamaráda pomocou haluzia, ktoré bol ponadväzoval, a vybrali sa zas ďalej.

Keď došli ku svojmu stanu, horela tam veľká vatra, ale ani jednej živej duše nebolo na blízku.

Jack odhodil svoju pušku do šiatru a potom začal volať na sluhov, ktorí mali svoje lúžka pod plachtou prestretou medzi stromami. Ale nikto sa neozýval. Šiel teda ku lúžkam domorodých sluhov, aby pozrel, že čo je s nimi.

V tom okamihu asi tucet tmavých postáv vyskočilo s veľkým revom, a on v okamihu pochopil, že sa tu jedná o povstanie divochov. Už teraz vedel, že žiara, ktorú bol videl na oblohe, znamená záhubu pre belochov.

Viacerí černosi hodili teraz svoje piky na Jacka, lež on uskočil obratne a chcel bežať pre pušku, ktorú bol hodil do svojho šiatra. Zároveň kričal na svojho kamaráda, aby bol pripravený na útok. Ale Frank už nepočul jeho výstrahu, lebo jedna pika zasiahla ho stranou do hlavy a úder omráčil ho.

Práve keď Jack chytal svoju pušku do ruky, jeden z divochov chcel ho prebodnúť, lež on ešte zavčasu zbadal útok. Nemal už času obrátiť sa, teda len do zadu kopnul nohou a tak trafil čižmou divocha do brucha, že sa svalil na zem. Jack teraz pochytil pušku, aby ju použil, no porazený divoch okamžite bol na ňom a ulapil ho za hrdlo. Nastal strašný zápas. Jack musel pušku vypustiť z ruky, aby sa mohol lepšie brániť, lebo divoch ho škrtil. Jack osvobodil si hrdlo a vymohol sa zpod svojho protivníka, a bol by ho iste premohol, lež iní černosi priskočili a jeden z nich ovalil Jacka po hlave tak, že zostal na mieste ležať omráčený.

Čo sa ďalej s nimi robilo, to Jack nepamätal.

Keď zas prišiel k povedomiu, našiel sa byť ku stromu priviazaným. Neďaleko od toho stromu horela vatra, okolo ktorej zafarbení divosi tančili a vyspevovali. Divochov bolo tam už veľké množstvo, lebo ku tomu tancu smrti poschádzali sa z celého okolia. Divosi točili sa vo dvoch kruhoch, jedni v pravo, druhí v ľavo. Z času na čas ich vodca vysokým hlasom predspevoval a ostatní za ním spievali sťa pútnici. Jack vedel, že to strašné divadlo platí jemu. Divosi títo vydržiavali podobné tance keď mali v zajatí nejakých belochov, ktorých chceli strašným spôsobom umučiť, aby tak pomstili krivdy a násilenstvá, ktoré na nich belosi páchali. Medzi policajtami bolo často hovoreno, že poslednú guľku aby každý sám pre seba ponechal, lebo sto ráz lepšie je zastreliť sa, než padnúť do zajatia povstalých divochov.

Jack bol celý ubolený a ztrápený, a povrazy na rukách a nohách rezaly sa mu do tela pri každom pohybu, no vzdor tomu napínal všetky svoje sily, aby sa osvobodil. No všetko bolo marným. Bol mocno priviazaný.

Od hrúzy a slabosti opúšťaly ho smysle.

„Jack! Jack!“ volal teraz ktosi v úzadí. To ho znovu vzkriesilo, že počul svoje meno volať.

„Kto je to?“ pýtal sa slabým hlasom.

„Ticho, Jack, to som ja; počkaj, ja už mám ruky svobodné.“

Divosi medzitým vždy hlučnejšie spievali a horlivejšie skákali v kolách, ktoré pomaly blížily sa ku stromu, kde bol Jack priviazaný.

V nasledovnej chvíli cítil Jack, že sa ho ktosi dotýka a povrazy mu reže na rukách.

„Buď teraz ticho! Hneď ti aj nohy osvobodím,“ šeptal teraz Frank, ktorý malým vačkovým nožíkom rezal putá.

„Teraz poď pozorne a ticho,“ šeptal Frank, lež Jack, bár bol svobodný, nemohol sa ani rušať, lebo mal nohy zpuchnuté a zkrehlé. Jack pochopil málomocnosť svojho súdruha a začal ho vliecť preč. Keď boli asi v dialke sto krokov, Frank trel hánky svojho súdruha a rušal nim, aby ho rozknísal. A to aj trochu pomohlo, lebo Jack teraz už bol v stave kráčať, ačpráve mu to pôsobilo veľké boľasti.

V tom spev divochov razom prestal. Všetko zatíchlo, len praskot vatry bolo slyšať. Hneď na to ale nastal veľký krik.

Černosi zbadali, že im zajatci ušli.

„Teraz uchoďme,“ riekol Frank, a tiahnuc svojho kamaráda za ruku, bežal s nim cez húštiny.

Divosi s faklami stopovali uprchlíkov a za chvíľu boli im za pätami. Policajti boli vysilení a ťažká obuv prekážala im v behu, kdežto divosi bosí a nahí leteli za nimi veľkou rýchlosťou, a keby neboli museli stopy uprchlíkov vyhľadávať, boli by ich za chvíľku dohonili. Takto museli divosi pozerať, kde je tráva podlávená a konárky kriakov odohnuté lebo ulomené, lebo len tak boli v stave určiť, ktorým smerom belosi utekali. Ale napriek všetkému belosi uznali, že skoršie neskoršie budú dolapení jestli pôjdu aj ďalej po doline, kde zanechávali stopy.

„Poďme hore brehom!“ zvolal Jack na svojho kamaráda. „Tam na skalnatej pôde nebudú nás môcť stopovať.“

Hore brehom bolo policajtom ťažko uchodiť. Od veľkej únavy klesali, a viac ráz, potknúc sa na kamene, ktoré po tme nevideli, popadali a urazili sa. Jack keď raz spadnul, nechcel povstať, hovoriac svojmu priateľovi, že on ďalej nemôže isť, a nech sa robí čo chce, už nedbá. Lež Frank ho podnecoval a ulapiac ho za ruku, ťahal ho ďalej. Divosi boli im teraz už za pätami. Žiaru faklí bolo vidno všade vôkol. Hlasy a výkriky černochov však aspoň natoľko pomáhaly belochom, že znali kde sú ich prenasledovatelia a kadiaľ majú uchodiť.

Razom došli policajti ku veľkému bralu, ktoré im zastúpilo ďalšiu cestu. Obrátili sa v pravo vedľa skalnatého brehu, ale hneď sa zas vrátili, lebo rovno pred nimi ozvaly sa hlasy divochov. Jack už nevládal ďalej a klesnul a keď sa Frank ku nemu schýlil, aby mu pomáhal, jeden z divochov, ktorý tou istou cestou bežal, potknul sa na nich a spadnul rovno na Franka. Prv než by bol mohol divoch vykriknuť, Frank ulapil ho za hrdlo a stiknul mu ho tak, že divoch nemohol ani hlasu vydať. Divoch pri pádu ztratil svoju zbraň a len holými rukami bránil sa. Za chvíľu sa pasovali a škrtili vzájomne.

„Pomáhaj, Jack!“ volal Frank. „Ja tratím sily.“

Jack ho slyšal a šeptom odpovedal, že on sám je celý vysilený. Sotva sa môže rušať. Ale v tom mu napadla myšlienka.

„Drž ho za chvíľku! Rozpáram mu bruch,“ riekol Jack, a v nasledovnej chvíli už páral divochovi prsá a bruch, kým ho Frank stískal za hrdlo, aby nemohol kričať o pomoc. Divoch hádzal sebou, lež za chvíľu poddával sa a konečne zostal ticho.

„Už je po ňom. Teraz poďme!“ šeptal Frank, a oba začali sa na rukách a kolenách plaziť ďalej. Na jednom mieste uzreli v skale čosi tmavého, a k ich radosti našli, že to bola diera, ktorá viedla do skaly. Rýchle vplazili sa. Ale k tomu upotrebili svoje posledné sily a teraz už celkom bezvládni klesli. Vonku bolo počuť kriky, a Frank, ktorý bol silnejším, pochytil svojho kamarada za nohy a vliekol ho ďalej do diery, ktorá sa tam už zväčšovala.

Kriky divochov mizly v dialke a o nejaký čas nebolo slyšať ničoho, okrem kvapkania vody. Oba boli od rozhorúčania strašne smädní, a kvapkanie vody vzbudili v nich neprekonatelnú túžbu napiť sa jej. Frank povstal a ohmatávajúc si rukou cestu, šiel smerom, kde voda kvapkala. I došiel ku jakejsi kaluži. Frank omáčal si hlavu studenou vodou a potom napil sa. Potom napil sa ešte pár ráz, a naplniac svoj klobúk, zaniesol vody aj svojmu kamarádovi, ktorý ležal bez seba. Voda rýchle občerstvila uprchlíkov, a potom začali zkúmať jaskyňu. Pri svetle zápaľky videli, že sa nachádzajú v priestrannej jaskyni.

V tom zdalo sa im, že slyšali jakýsi šramot. Oba zatíchli a plazili sa ďalej v tichosti, potom si sadli a naslúchali. Hneď vedľa nich zasyčalo čosi. Boli by uchodili, ale obávali sa, že tým len prezradia svoju prítomnosť. Syčanie opakovalo sa.

„Čo to?“ tázal sa Jack, ale Frank miesto odpovede, potiahnul ho za rameno, aby mlčal, ale keď za dlhšiu chvíľu nebolo viac ničoho slyšať, Frank zažal jednu zápaľku, aby sa pozrel po príčine syčania. Policajti zostali sťa zkamenelí od hrúzy, lebo pri svetle zápaľky uzreli pred sebou jedovatého hada, hotového k útoku. Chceli povstať a uchodiť, lež svojim pohybom rozdráždili hada ešte viac, a tento hodil hlavou bleskurýchle. Jack, aby sa bránil, pozdvihnul nohu hneď jako bol uzrel hada, a to bolo jeho šťastím, lebo zubiská hada narazily na podošvu boganče. Prv než by bol mohol had útok opakovať, Frank pochytil hada za krk. To všetko stalo sa v pár okamihoch. Zápaľka bola už práve dohorela, ale Frank mal toľko ducha prítomnosti, že hada nevypustil, lež držal ho mocno, preč od seba. Hadisko hádzal sebou jedovite, lež Frank držal mu krk tým silnejšie. Potom kázal Jackovi, aby zapálil sirku, čo keď tento učinil, Frank priložil hlavu hada na skalnatú pôdu a opätkom rozdrtil mu hlavu.

„To nebolo ďaleko od smrti, Jack,“ riekol Frank.

„Vel, od tej sme ešte nie ďaleko ani tak,“ odvetil Jack.

Cez otvor diery znovu slyšať bolo výkriky divochov, ktorí zaiste vrátili sa na miesto medzi skaly, kde boli uprchlíkov ztratili. Policajti, hľadajúc lepší úkryt, plazili sa ďalej a ďalej, až došli ku malej diere, cez ktorú sa len s ťažkosťou pretiahli. Ale ďalej už nemohli, lebo tam končila sa jaskyňa. Viac neopovážili sa zapaľovať sirky, aby sa snáď svetlom nevyzradili, a len rukami ohmatávali stenu skaly. Tak zistili, že sa nachádzajú v malej miestnosti, ktorá nemala iného východu, len cez tú malú dieru, cez ktorú prišli. Tu sa teda učupili a odpočívali. Ale hneď napadnul im ošklivý smrad, ktorý nemohli dlho vydržať. Chceli sa odtiaľ presťahovať, keď v tom slyšali jakýsi štrkot, a hneď na to strašné chrčanie v diere. Krv im v žilách chladnula od hrúzy. Kým zostali nepohnutne, chrčanie tiež zatíchlo, lež jakonahle sa porušali alebo prehovorili slovo, chrčanie opakovalo sa.

„To je skalný leopard, Jack,“ riekol Frank.

Pri jeho slovách zver, lebo to bol v skutku leopard, znovu hnevlive chrčal a prskal.

V takom postavení ztrávili dlhý čas, snáď viac hodín. Smrad a smäd trápil ich teraz tak, že sa rozhodnuli, koniec učiniť všetkému. Vedeli, že leopard, do jehož hniezda dostali sa, nevypustí ich, a musia tam zahynúť. Musia podstúpiť s dravcom boj na život a na smrť, iného východu niet pre nich.

„Podaj mi nožík,“ riekol Frank. V skutku nožík bol ich jedinou zbraňou.

„Tým ti nič nesvedieš,“ odvetil Jack.

Rozhovor popudil dravca a znovu začal hnevlive vrčať.

„Inej rady nám niet, Jack. Keby som mu trafil do oka, nožík zasiahnul by mu do modzgu. Nie je to spoľahlivé, lež iné nám nepozostáva. Ty hádž skalami na bestiu a keď sa bude ťahať cez dieru ku nám, sprobujem naše šťastie.

Bár bolo tma, oči leoparda žiarily sa pred dierou. Frank postavil sa teraz s nožíkom v ruke ku diere. Jack začal hádzať skalami do diery, čo hrozne pohnevalo leoparda, a keď ho jeden kameň trafil do hlavy, dravec s hrozným vrčaním tiahnul sa cez dieru ku ním. V tom Frank celou svojou silou udrel nožom. Leopard zareval a neslýchanou rýchlosťou a silou začal driapať a trhať mužov. Prv než by sa boli mohli utiahnuť, oba od bôľu a hrúzy zamdleli. Jako dlho tak ležali, to nevedeli, lež svetlo v hlavnej jaskyne svedčilo, že je už slnko na oblohe, keď sa prebudili. Oba boli zalepení krvou a celé telo ich bolelo. Najviac však trpely ich nohy, ktoré im zver dodriapal. S ťažkosťou vytiskli z diery dravca, ktorý bol teraz mrtvý a chladný. Frank dobre mieril nožom, ktorým podarilo sa mu bodnúť šelme cez oko do modzgu. Pretiahnuc sa cez dieru, zašli k vode, kde sa umyli a napili, a potom pozorne vyšli z jaskyne. Bol už deň. Po divochoch nebolo ani známky nikde.

Horko ťažko išli dobrodruhovia smerom ku hlavnému stanu policajnému, a na ceste potkali sa s trestnou výpravou, ktorá bola vyslaná za povstalými divochmi. Tak boli konečne zachránení. Ale za viac týždňov ležali v poľnej nemocnici kým sa úplne uzdravili.