ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď človek nemá čo jesť a hladom mre, to je jedna vec. A keď človek narába s pokrmom každý deň a pritom zomiera hladom, to je zas iná vec. V prvom páde je to len jednoduchá tragédia, lež v druhom prípade je to hrdinstvo, poneváč sebazaprenie vyžaduje také hrdinské srdce jako konať hrdinské činy. Ľudia vo všeobecnosti len toho považujú za hrdinu, kto prevádza nejaké hrdinské skutky alebo kto svoj život obetuje za svoj národ alebo za svojich spolubližných. Lež kto má zdravú rozvahu a prečíta si príhody Davida Brainarda, ten iste uzná menovaného muža za veľkého hrdinu.

Brainard bol členom chýrnej Greelyho výpravy k severnej točne, ktorá roku 1881 zaviazla u Grinnellu, len päťsto míľ od severnej točny. Brainard bol dôstojníkom a kommissárom menovanej americkej výpravy. Že táto výprava nedosiahla severnú točnu, stalo sa len pre tú príčinu, že loď, ktorá výpravu doviezla do ľadových krajov, hneď sa vrátila ku Newfoundlandu a členovia výpravy so zásobami boli osihotení. Nasledujúceho roku a tiež o dva roky pozdejšie vyslané boly lode výprave na pomoc, lež nemohly ku nej dopluť a mužstvo výpravy octnulo sa vo veľkých ťažkosťach, lebo potravín a zásob nebolo nadostač. Veliteľ výpravy konečne roku 1883 zanechal miesto, kde výprava sdržovala sa za dva roky, a na člnoch hľadeli sa dostať ďalej na juh po mori, aby hľadali pomoc, lebo už vtedy trpeli hladom. Keď dopluly malé člny Greelyho na Kane More, ľady zastavily im ďalšiu cestu. Výprava, pozostávajúca z dvadsať troch vojakov Spoj. Štátov a dvoch Eskymákov, zanechala člny a na veľkom kusu ľadu plavila sa za dva týždne po mori. Jaký osud ich očakáva, to nevedeli, lebo ľad, na ktorom sa nachádzali, mohol sa rozdrviť, alebo mohol ich vyviezť na šíre more, kde sa mohol roztaviť. V takom páde nič nemohli očakávať okrem smrti. Ale na šťastie prúd zahnal ľad ku brehu pri výklenku Sabine, kde po veľkých ťažkostiach dostali sa na suchú zem. Ale ich stav bol temer beznádejný, lebo len veľmi málo potravín a iných potrieb mohli vziať sebou. A bol už koniec septembra, kedy sa zima začína a kedy už nemohli očakávať, žeby ich nejaká pomocná loď osvobodila. Jako sa preživiť cez dlhú tmavú zimu? To bolo hádankou.

Mužstvo bolo by tam iste zahynulo, ale pomocné lode, ktoré hľadaly výpravu, boly tam uložily potravín do označených staníc. Mužstvo zásoby našlo, a pri nich si vybudovalo zo skália budinok, na ktorý položili hore dnom čln tam nájdený, aby im dnu nepršalo.

Keď boli so stavbou búdy hotový, prezreli všetky svoje zásoby a zistili, že všetkého pokrmu majú len toľko, aby im za mesiac vydržal, keby totiž každý z mužov dostával denne plnú porciu jedla. A nebolo ani najmenšej nádeje, žeby ich mohla nejaká pomocná loď dosiahnuť pred marcom, lebo more je do toho času ľadami kryté. Nepozostávalo im iné, jako podeliť pokrm tak, aby im vydržal aspoň za štyri mesiace. Poneváč jedla bolo len na mesiac, museli ho tak deliť, aby každý dostával denne len štvrtinu riadnej porcie.

Mužstvo okrem hladu trpelo aj zimou, smädom a chorobami. V búde postavili si malú plechovú pec, v ktorej kúrili len vtedy keď chceli dačo uvariť, poneváč paliva mali len veľmi málo. Niekedy pálili alkohol, inokedy trosky z dreva, a niekedy tukom z tuleňov. V búde bolo vždy zima; len keď dlhšie kúrili, bolo tam natoľko teplo, že voda im nezamrzla. Obyčajne však vždy našli svoje lúžka primrznuté k zemi. Smädom trpeli preto, že s palivom museli sporiť, a len z času na čas mohli si trochu ľadu roztaviť na ohni a vodu tú piť. Za celé mesiace bolo vonku tma a strašne zima. V búde udržovali si svetlo tak, že do plecháča nakládli tuku z tuleňa a miesto knota pálili dnu kusy povrazu alebo zo šiat. Ale ani také svetlo nemohli si stále dovoliť, lebo masti nemali nadostač.

Jako strašne trpelo mužstvo za tie štyri mesiace, to sa ani opísať nedá! Po každé čo vypočítali, že prešiel deň, radovali sa, že sú zas bližšie k vysvobodeniu. Oni úfali, že jestli dožijú do jara, nejaká loď vyslaná ku ich vyhľadaniu najde ich a potom budú môcť nasýtiť sa! V ich zápiskách stojí doslovne: „Zas prešiel jeden deň, chvála Bohu! Ó, keby len prišiel čas kedy budeme mať jedla do sýtosti, tepla a svetla a zdravia!“

Sám vodca výpravy Greely písal:

„My sme sem prišli do záhuby. Nepoddáme sa, ale budeme zápasiť do konca, ale ja sa skoro blázniem, keď si predstavím našu budúcnosť. My nebojíme sa smrti, ale tej cesty, ktorá ku nej vedie. Zomreť je ľahko, veľmi ľahko; ťažko je len, brániť sa proti smrti, vytrvať a žiť.“

Brainard, ktorý bol vždy odtušlivý a veselý, napísal toto: „Život stáva sa nesnesitelným — strašným. Ja sa obávam, že všetci zbláznieme. Čo je to, čo nás udržuje? Prečo sme sa dosiaľ neošialili? Ja neviem.“

V zápiskách je zaznačeno jako viacerí mužovia zblázneli, a jako niektorí zo slabších kričali, vrieskali, klnuli a zápasili jeden s druhým vo veľkej zúfalosti. Niektorí odvážili sa kradnúť zo zásob pokrmu napriek tomu, že taká krádež bola smrťou trestaná. Jeden bol pristihnutý a zastrelený, ale niektorých to neodstrašovalo. Za trochu jedla ochotne dali sa zastreliť. Skoro všetci boli viac menej chorí a takí slabí, že sa sotva mohli obracať na lúžku. Jeden po druhom mreli úbožiaci, až konečne len siedmi zostali na žive. Keď už aj ostatní boli blízko smrti, prišla konečne pomocná loď, ktorá ich zachránila.

V tých hrozných chvíľach viacerí ukázali svoje hrdinské srdce. Bár hladom mreli, predsa zo svojho malého dielu dali iným, ktorí už mreli hladom. Ale Brainard bol zaiste jeden z najväčších hrdinov, čo dokazujú zápisky. Medzi trpením toho najvyššieho stupňa, kedy iní nemysleli na iné jako na jedlo a nemali iných žiadostí, jako jesť, on vedel chladnakrvne opísať zažité príhody. V tých hrozných časoch, kedy za celé mesiace bola noc a mračná zakryly ešte aj to slabé svetlo, ktoré hviezdy vysielaly ku nim, kedy víchor strašne hvízdal a prenikal cez všetky špáry do ích biednej búdy, ba aj cez ích šaty do premrznutých tiel, kedy hrúzou naplňovaly živle všetko čo bolo živého — medzi všetkými tými hrúzami, ku ktorým sa hlad a smäd a mráz pripojily, Brainard pri svetielku tukovej lampy robil svoje zápisky, a jedného dňa napísal: „Jako bezpečne a povďačne máme sa cítiť v tomto chladnom a biednom, ale silnom dome, kde sme aspoň pred rozzúrenými živlami chránení.“

On zapísal každú jednu udalosť, a pochválil každý dobrý a hrdinský skutok svojich súdruhov. Mnoho ráz bol by sa poddal osudu, lebo zomreť bolo by ľahšie, než snášať tie útrapy, lež v takých chvíľach predstavila sa mu pred očima jeho milá rodina, priatelia a príbuzní, a k vôli ním chcel si život zachrániť. Pri rozdávaní mäsa mal veľké ťažkosti, lebo bolo zamrznuté na tvrdo jako skala a musel ho pílkou rezať, k čomu však treba bolo telesnej sily a on jej nemal. Od slabosti viac ráz zamdlieval, a musel všetku svoju pevnú vôľu a všetky svoje sily napínať, aby dokončil svoju povinnosť. Najľahšie by bolo všetko zanechať, ľahnúť si a tak vyčkávať smrť. Nech sa robí čo chce. Lež nádej na zachránenie zas sa mu vkradla do srdca, a rezal mäso na rovné kúsky ďalej. Mnohoráz bol pokúšaný, aby pre seba odrezal väčší kúsok, alebo aby po kúsku hrýzol kým reže ostatné kusy mäsa, lež hneď mu prišlo na myseľ, žeby o toľko iní menej dostali, a zaprel sám seba.

Aby bol iným na pomoci, viac ráz vybral sa na vonok v strašnej zime a vo víchrici, a podarilo sa mu zastreliť niekoľko líšiek, ktorých mäso potom rozdelil medzi mužstvom. Poneváč bol aj tak slabý, poľovanie ho tak vysililo, že sa potom nevládal hnúť a veliteľ ho napomínal, aby si sily šetril. Rozdeľovanie pokrmu, to bolo jeho povinnosťou a viac nie. Lež on ochotne konal aj iné práce. Vo februári Brainard ťažko ochorel od únavy a lekár oznámil veliteľovi, že jestli neprestane robiť, hrozí mu isté nebezpečie smrti. Ale Brainard ďalej konal svoje povinnosti, vychádzajúc v strašnej zime ku stanici, kde bol pokrm uložený. Raz, keď bol veľmi oslabnutý a vysilený, veliteľ mu chcel dať každý deň malý kúsok chleba na posilenie, ale on to zamietnul so slovami, že keď už nebude v stave vydržať ďalej, že to veliteľovi oznámi.

Brainard čo komissár bol jediný, ktorý mal právo ísť do potravnej stanice, ktorá bola so sňahu postavená a plátnom na vrchu pokrytá. Za dlhé chvíle každého dňa bol v potravnej stanici jedine Brainard, chystajúc porcie jedla pre mužstvo. Okrem Boha a Brainarda nikto nevedel, koľko sa tam jedla nachádza. Jako iní členovia výpravy, tak aj Brainard bol ustavične hladným. Už predtým hladovalo mužstvo, ale najhoršie trpelo hladom od toho času, čo sa tu v búde uzimovali. Každý muž dostával na deň menej než funt jedla, a sťažovali sa, že keď celú svoju dennú porciu zjedia naraz, potom ešte väčší hlad pociťujú. Teda každý si domyslí, že Brainard bol v strašnom pokušení, keď delil pokrm v stanici. Nikto ho nevidel, nuž mohol si trochu zahryznúť. Najväčším pudom človeka je udržanie si života, teda on musel zápasiť nielen z hladom nevýslovným, ale aj s prirodzeným pudom. No on hrdinsky zápasil s pokušením a nikdy ani len kúska pokrmu si nevzal. Ct. čitatelia môžu sa pýtať, že kto vie, či si nebral z potravín keď ho nikto nevidel? Na to dáva sa tá odpoveď, že pokrm bol vypočítaný na určitý čas a na porcie a nič z neho na konci nechybilo; vytrval práve dľa výpočtov. A okrem toho, veliteľ a mužstvo nikdy nezbadalo ničoho, čo by poukazovalo na jeho vinu, a všetci mali v ňom úplnú dôveru.

Pri vyšetrovaní, ktoré sa dialo ohľadom Greelyho výpravy, Brainard dostal pochvaly a vyznačenia za svoje srdinské sebazaprenie a povýšený bol pozdejšie za plukovníka. On a šiesti pozostalí členovia výpravy dopravení boli na pomocnej lodi do Spoj. Štátov, kde sa po istom čase úplne uzdravili.

To iste bolo najväčším hrdinstvom, že on za štyri mesiace delil a rozdával potraviny, bol každého dňa o samote pri jedle v potravnici, pritom vždy trpel strašne hladom, v skutku bol od hladu umorený a blízko smrti, a napriek tomu zaprel sám seba a nevzal si ani omelinky jedla, ktoré mu neprislúchalo, ale svedomite delil sebe i všetkým ostatným jednou mierou.