ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľryba je najväčším zverom na svete. Jej dĺžka obnáša dakedy aj sedemdesiať stôp a hrúbka štyridsať stôp v objeme, a váži aj osemdesiať tonn. Chvost veľryby je asi dvadsať stôp široký. Ale najdú sa aj väčšie veľryby, z ktorých niektoré plemeno je také obrovské, že ryba dosiahne dĺžku stosedemdesiať stôp a jej váha páči sa na dvesto tonn. Ovšem to sú len zriedkavé pády.

Veľryby sú rozličných plemien a druhov. Najviac veľrýb žije v ľadových krajoch, kde žijú v rodinách, to jest celé rodiny rýb sdržujú sa spolu na jednom mieste. Svoje mladé majú veľryby veľmi radi, a medzi samčom a samicou panuje tiež istá láska a oddanosť. Veľryba, vzdor svojej veľkej sile, je zbabelá a nastraší sa najmenšieho zjavu lebo kriku, lež keď sa jedná o obranu jej mladých, vtedy bojuje srdnate jako najlepšie vie. Veľryba svoje mladé nikdy neopustí, ale hľadí ich zachrániť trebárs svojim vlastným telom, a jak sa jej to nepodarí, tak radšie aj sama pritom zahynie. Veľryba nemá žiadnej zbrane a preto je malomocná aj voči menším zverom, ktoré ju napádajú.

Veľryby živia sa výlučne morskými malými zverami, jako rybkami, rakmi, červami atď., ktoré s vodou ulapia do svojho obrovského pisku a keď pokrm pohltnuly, vody vystrekujú cez otvor na vrch hlavy. Zver tento má pomerne veľmi úzke hrdlo, takže len malé zvieratá môžu hltať. Veľryba nemá žiadnych zubov, lež na hornej žgrany má početné dlhé tenké prúty rohové, ktoré vyzerajú jako zuby. Z týchto rohovín je takzvaná rybia kosť, ktorá je v obchode hľadaným tovarom.

Obyčajná, čili grínlandská veľryba žije hlavne v severnom ľadovom mori, ale najde sa aj inde na svete. Jej barva je tmavo šedá. Ryba táto má mnoho tuku, čili oleja, takzvaného „fištronu“, ktorým v kraju boty mastia. Aj vyše dvadsať tonn oleja vyrobia z jednej ryby. Samice tohoto plemena milujú svoje mladé nad mieru a rybári to využitkujú tak, že nabodnú na harpúnu mladé a potom čakajú, lebo isté je, že stará príde brániť svoje mladé a vtedy ju snadno ulovia. Francúzske, americké a anglické lode rybárske ulovia ročne mnoho veľrýb. Každá loď má päť alebo šesť člnov. Keď loď uzre veľrybu, alebo vodu vystrekovať do výšky — znak to, že je tam veľryba pod morskou hladinou, hneď spustia člny na more. Na predu člna postaví sa harpunista, ktorý drží k hodeniu pripravenú harpúnu, čili piku, ktorá má na konci háčik, jako háčky, čili udice na ryby. Harpúna priviazaná je na povrazu. Potom pozorne veslujú a dávajú pozor, kde sa ryba zjaví. Jej blízkosť dá sa poznať po tom, že sa voda búri, trasie a hučí jako hromobitie v dialke. K veľrybe nenie ťažko dostať sa na tridsať lebo štyridsať krokov, ale ťažko je, prísť ku nej tak blízko, aby mohli do nej zapichnúť harpúnu. Jestli harpúnista nevrazí harpúnu do ryby, ale ju on zraní, ona veľkou rýchlosťou odpláva a ostatné veľryby za ňou, a potom už ťažko sa ku nim priblížiť. Keď je ryba zabodnutá, za chvíľu váha a zdá sa byť ranou omráčená, potom však začne sa ponorovať hlbšie a hlbšie a povraz odtáča sa na koliesku rýchle. Keby sa povraz nejako zachytil, ryba by čln prevrhnula. Rybári dávajú teraz pozor, ktorým smerom pluje a veslujú za ňou, potom blížia sa k nej, vťahujúc povraz, až sa ku nej dostanú, kedy ju dobre priviažu a zabijú. Keby veľryba povedomá bola svojej sily, ľahko by čln prevrhnula a svojich prenasledovateľov zničila. Keď veľrybu zabijajú, za každou ranou ručí tak strašne, že to slyšať do dialky viac míľ, a vystrekuje hustú bielu tekutinu. Keď však dostane smrtelnú ranu, vtedy už krv z nej vystrekuje a voda na okolí zbarvená je na červeno.

Veľryba má podobu ryby, lež niektorí učenci vradujú ju medzi ssavcov, poneváč dycha pľúcami jako pozemské tvory, mladé lahne živé na svet (nie z ikier jako ryby) a pleká ich mliekom, a pod vodou by dlhý čas nemohla žiť, ale by sa utopila.

Veľryba má okrem ľudí aj iných nepriateľov, menite dravé ryby, ktoré na ňu útočia a ju zabijú. Takzvané mečúni, ryby to s dlhými ostrými kostenými mečmi na piskoch, napádajú veľryby a bodajú do nich, kým ich neusmrtia. Tiež aj isté druhy žralokov prepádajú a žerú veľryby, ktoré sú vzdor svojej veľkosti a sile málomocnými.